SNP bolo protifašistické povstanie s medzinárodnou účasťou. Okrem Slovákov v ňom bojovali občania 33 národností.  

Účasť Juhoslovanov – teda, Srbov, Čiernohorcov, Slovincov, ale aj Slovákov, Rusínov, Maďarov a pod. v SNP je nedostatočne spracovaná. Existujú rôzne údaje o ich účasti. V jednom prameni sa uvádza počet okolo 100, v inom cca 160 (Sklabinský, 1974). Z našich historických prameňov vyplýva, že najviac ich bolo z vojvodinskej oblasti Báčka. Boli to prevažne Srbi, ale aj Slováci, v menšom počte aj Rusíni. Do SNP sa zapojilo aj niekoľko báčanských Maďarov.

Keď sa jedná o účasť juhoslovanských občanov v SNP, tak sa obvykle spomínajú tri mená: podplukovník Jovan Deretić, hrdý Čiernohorec a dvaja letci, ktorí bránili slovenské nebo v SNP: Savo Poljanec, Slovinec a Arsenije Arso Boljević, nebojácny Čiernohorec. Týmto dvom letcom bola roku 2014 odhalená pamätná doska na letisku Sliač, ako ukážka priateľstva medzi našimi národmi.

Účasť Juhoslovanov v SNP je  spracovaná iba v dvoch prácach, ktoré boli uverejnené v bývalej Juhoslávii, vo Vojvodine, jeden v slovenskom jazyku a druhý v srbskom jazyku. Autorom oboch príspevkov je Samo Sklabinský, ktorý v tých časoch pôsobil ako novinár v slovenskej redakcii novosadského rozhlasu. Prvý príspevok je napísaný v slovenskom jazyku, má iba štyri strany a uverejnený bol roku 1969 pod názvom Juhoslovanskí Slováci v Slovenskom národnom povstaní, v knihe: Spomienky na účasť Slovákov v NOB.  Autor v nej uvádza, že v SNP sa zúčastnilo 50-60 vojvodinských Slovákov.  

Druhý príspevok je v skutočnosti fejtón napísaný v srbskom jazyku pod názvom Jugosloveni medju slovačkim partizanima (Juhoslovania medzi slovenskými partizánmi). Uverejnený bol v 13-tich častiach v mesiacoch august – september roku 1974 v denníku Dnevnik, ktorý vychádzal v Novom Sade. Príspevok bol napísaný pri 30. výročí SNP. Samo Sklabinský v týchto dvoch príspevkoch uvádza iba 20 Slovákov z Vojvodiny v SNP.

Je pravdou, že historického materiálu o účasti Slovákov z Vojvodiny v SNP je veľmi málo a preto je veľmi významné, že niektorí priami účastníci z radov vojvodinských Slovákov zanechali písané spomienky (Michal Kollár, Ján Materák, Ján Čierny), ktoré sú uverejnené v Ročenkách Spolku Slovákov z Juhoslávie č.  1 a č. 2  a v publikácii Hložany 2, Zborník prác z roku 1998.  

Po rozbití Juhoslávie…

…v apríli 1941 bolo územie Vojvodiny, v ktorej pred 2. sv. vojnou žilo cca 70.000 Slovákov, rozdelené do troch štátnych útvarov: Sriem sa stal súčasťou Nezávislého chorvátskeho štátu, Banát sa stal súčasťou Nemcami okupovaného Srbska, ale moc mali v rukách domáci Nemci, a Báčku okupovali Maďari, ktorí v decembri 1941 túto oblasť pripojili maďarskému kráľovstvu.    

Vzhľadom na to, že partizánske oddiely vo svojich záznamoch nie vždy označovali partizánov podľa národnosti, bolo veľmi ťažké porátať juhoslovanských občanov, vrátane Slovákov, ktorí bojovali v SNP.  Niektoré údaje sa nachádzajú v správach národných výborov o partizánskom hnutí v obciach a okresoch, potom v pamätiach niektorých účastníkov a čiastočne aj v úradných správach. Najviac historického materiálu sa nachádza v Múzeu SNP v Banskej Bystrici.

O prítomnosti Juhoslovanov, najmä Slovákov, na Slovensku ešte pred vypuknutím SNP, existujú údaje z Tomášoviec, Sklabine, ako aj z východného Slovenska.

O organizácii juhoslovanských partizánov

Juhoslovanskí vlastenci v SNP nemali samostatnú bojovú jednotku, nachádzali sa v jednotlivých partizánskych oddieloch. Ich najpočetnejšie zastúpenie bolo v 1. čs. partizánskej brigáde J. V. Stalina, ktorej velil major Alexej Semjonovič Jegorov, v oddiele Vasila Ivanoviča Kuznecova, ktorý pôsobil v Turci a v ktorom bolo až 50 vlastencov z Juhoslávie. V 2. čs. partizánskej brigáde J. V. Stalina ich bolo cca 36. V 1. čs. partizánskej brigáde M. R. Štefánika, ktorej velil P. A. Veličko, bolo 12 Juhoslovanov, v Partizánskej brigáde kapitána Jána Nálepku, ktorej velil Michal Sečanský, bojujúcej na Orave a v Liptove a počas SNP v Hornej Nitre a Pohroní, v samostatnom partizánskom oddiele Pobeda bolo 16 občanov bývalej Juhoslávie.

Juhoslovania bojovali aj v partizánskom zväzku Alexander Nevsky v oddieloch veliteľov Karasiov – Stepanov, v brigádeSmrť fašizmu, v brigádeJánošík,ktorej velil Ernest Bielik, ktorá bojovala pri Telgárte, v 1. čs. brigáde J. V. Stalina, v brigáde Za rodinu, v partizánskom zväzku Jana Žižku, ktorému velil Teodor Pola,v brigádeZa slobodu Slovanov, ktorej velil Ladislav Kalina aktorá pôsobila na Pohroní a aj niektorých iných partizánskych jednotkách.

Zachované správy partizánskych oddielov svedčia o tom, že juhoslovanskí vlastenci sa vyznamenali veľkou hrdinskosťou, bojovým nasadením, odvahou a zodpovednosťou. Vynikli v bojoch pri Strečne, Telgárte, v Liptove, a Turci, vo Vysokých Tatrách a inde. Mnohí z nich dali svoj život za slobodu slovenského národa a za víťazstvo nad fašizmom.  

Slováci z Vojvodiny

Vojvodinčania, a najmä Slováci, prichádzali na územie SR v rokoch 1941-1944  rôznymi spôsobmi a za všelijakých okolností. Už v prvých mesiacoch po okupácii Báčky maďarským vojskom boli zaznamenané odchody niektorých vojvodinských Slovákov na Slovensko. Išlo najmä o študentov, ktorí pokračovali v štúdiu na gymnáziu v Šuranoch, lebo petrovské gymnázium bolo zatvorené, ale aj o študentov, ktorí pokračovali v štúdiu na vysokých školách v SR. Osobitný nárast odchodov bol zaznamenaný po smutných udalostiach v Petrovci, keď 28. októbra maďarskí okupanti obesili 8 mladíkov, z toho šiestich Slovákov, a nastolili veľmi krutý okupačný režim. Niekoľko stovák Slovákov, obyvateľov Báčky, prevažne študentov, ale aj úradníkov a robotníkov, ilegálne opustilo svoju vlasť a hľadali bezpečnosť na Slovensku. Boli medzi nimi aj takí, ktorí odmietali vstúpiť do maďarského vojska alebo aj takí, ktorým hrozilo väzenie za politickú činnosť. Ilegálne, bez osobných dokladov, prekročili hranice medzi Maďarskom a Slovenskom. Niektorí mali aj falošné doklady.

Po prechode na Slovensko sa ukrývali na vidieku. Neskôr sa rozptýlili po celom Slovensku. Slovákom z Báčky  v ilegálnom prechode cez maďarsko-slovenské hranice do SR pomáhali Jozef Marčok, rodák zo slovenskej vojvodinskej obce Hložany, ktorý vtedy pracoval ako tajomník Strany slovenskej jednoty Maďarska v Budapešti, Ján Myjavec z Báčskeho Petrovca, ktorý žil a pracoval už na území SR a Pavel Časár z vojvodinskej slovenskej obce Pivnica, ktorý tiež žil v SR. Slováci z Vojvodiny vedeli dobre po slovensky a preto pre domácich nepredstavovali žiadne podozrenie.

V SNP sa zúčastnili aj obyvatelia Maďarmi okupovanej Báčky, ktorí dezertovali  z maďarského vojska alebo sa im podarilo utiecť z maďarských alebo nemeckých pracovných alebo koncentračných táborov, ktoré sa nachádzali na území Nemecka, Maďarska alebo Slovenska.

Je známe, že maďarskí okupanti, okrem toho, že odvádzali do svojich vojenských jednotiek obyvateľov Báčky, v prvom rade Srbov a Slovákov, mnohých nezaradili do vojenských jednotiek, ale brali ich ako robotníkov tzv. munkášov, ktorí boli pracovnou silou na kopanie zákopov, protitankových prekážok a pod. Niektorí z uvedených, či už vojaci alebo pomocná, násilne mobilizovaná, pracovná sila, keď utiekli z vojska alebo z pracovných jednotiek, dobrovoľne sa zapájali do partizánskych povstaleckých oddielov a v nich bojovali. 

Niekoľko Slovákov zo Sriemu sa tiež zúčastnilo SNP. Medzi nimi aj takí, ktorí sa liečili v slovenských sanatóriách alebo boli na praxi v liečebných ústavoch a zapojili sa do SNP.

Bádanie pokračuje

Z príležitosti 80. výročia SNP sme sa rozhodli, že účasť vojvodinských Slovákov v SNP spracujeme tak, že použijeme niektoré publikované práce o SNP, spomienky priamych účastníkov SNP a použijeme nové poznatky, ku ktorým sme sa dopracovali v Slovenskom národnom archíve.

Totiž tam sa nachádza 8 škatúľ ešte nespracovaného materiálu, ktorý pred niekoľkými rokmi prišiel z pražského archívu. Je v ňom agenda Spolku Slovákov z Juhoslávie (SSJ) 1945-1949, ako aj rôzne policajné a iné materiály z územia SR, vzťahujúce sa na Juhoslovanov za obdobie rokov 1945-1955.

Sú tu aj významné dobové materiály o SSJ a najmä Zoznam Juhoslovanov, v ktorom sa nachádza 490 vyplnených prihlášok potenciálnych členov SSJ s vlastnoručnými podpismi. V uvedenej prihláške sa nachádza aj časť o účasti v protifašistickom odboji prihlasujúceho sa Slováka za člena SSJ.

Ďalšie významné údaje o účasti vojvodinských Slovákov v SNP sme získali z Dotazníka, ktorý sme vypracovali z príležitosti výskumu podmienok  presídlenia Slovákov z bývalej Juhoslávie do Československa v akcii Mať volá, ktorá prebiehala v rokoch 1945-1949.

Dnes sme si vedomí, že nami vypátraných 50 účastníkov SNP z radov vojvodinských Slovákov nie je konečné číslo, že v budúcnosti sa objavia aj iné archívne materiály, ktoré tento počet ešte zvýraznia.

V našom príspevku uvádzame mená a priezviská všetkých vojvodinských Slovákov, o ktorých sme sa dozvedeli, že sa zúčastnili SNP, obce z ktorých pochádzali a jednotky, v ktorých bojovali. Niektorým sme nezistili miesto pobytu pred odchodom na Slovensko a pri niektorých nie je uvedená partizánska vojenská jednotka.

Jednotlivých účastníkov SNP z radov vojvodinských Slovákov uvádzame podľa miesta ich narodenia v abecednom poradí.

Báčsky Petrovec:

Ján Belička sa zúčastnil v SNPa pomáhal Dr. Karolovi Šiškovi v partizánskej poľnej nemocnici ako ošetrovateľ. Po vojne sa vrátil do rodiska.

Ján Bovdiš, bol partizánom v 1. československej brigáde J. V. Stalin.  Bol nebojácnym partizánom, nevyhýbal sa zrážkam s nepriateľom. Padol do zajatia v bitke pri Dobšinej a Nemcami bol odvlečený do koncentračného táboru Buchenwald, kde následne zomrel.  

Jan Čajak, stredoškolský učiteľ, známy spisovateľ a kultúrny pracovník ako príslušník Vysokoškolského strážneho oddielusa tiež zúčastnil bojov v SNP. Spolu s Michalom Kollárom a Dušanom Plachtinským boli ochrankou generálov Viesta a Goliana, jemu sa však podarilo vyhnúť zatknutiu a bezpečne sa vrátiť na oslobodené územie. Po vojne bol kultúrnym atašé ČSR v Budapešti, pracoval ako spolupracovník rôznych časopisov pre kultúru a vedu a neskôr sa stal spisovateľom na voľnej nohe.  

Samuel Čelovský, študent, bol členom protifašistického hnutia v rodisku. Keď  ich maďarská okupačná polícia odhalila, bol vojenskými úradmi väznený a súdom náčelníka generálneho štábu maďarskej armády dňa 12. decembra 1941 odsúdený na 6 rokov väzenia. Vo väzení pobudol do novembra 1942. Ilegálne sa dostal na územie Slovenska a zúčastnil sa SNP v rámci 2. československej samostatnej partizánskej brigády. Neskôr pobudol v ZSSR na školení a po vojne  sa stal profesionálnym vojakom československej armády.

Samuel Ďuga, študent, sa ilegálne dostal na územie SR lebo nechcel narukovať do maďarskej armády. Usadil sa v Piešťanoch, kde ilegálne spolupracoval s členmi KSS. Bol účastníkom SNP, vojenskú jednotku sme nezistili.

Eduard  Greisinger, narodený v Budapešti, obchodník z Báčskeho Petrovca, sa počas 2. svetovej vojny dostal na Slovensko. Usadil sa v Banskej Bystrici, kde bol vedúcim obchodnej firmy svojej sesternice. Počas SNP bol spojkou pre zásobovanie partizánov v B. Bystrici. Po vojne sa vrátil do Báčskeho Petrovca.

Pavel Jakuš, roľník, bojoval  v šíkoch partizánskeho oddielu Štrbské Pleso. Po ukončení 2. svetovej vojny sa vrátil do rodiska.

Pavel Kaňa,  študent Lekárskej fakulty v Bratislave bol počas SNP na praxi vo Vojenskej nemocnici na Červenom moste. Spolupracoval ako ošetrovateľ v Poľnej partizánskej nemocnici, ktorú viedol MUDr. Karol Šiška. Po vojne zostal žiť a pracovať v Československu.

Juraj Krnáč, poľnohospodársky robotník musel narukovať do maďarského vojska a po výcviku bol odvelený na Východný front. Využil situáciu, utiekol z vojenskej jednotky a vzdal sa sovietskej jednotke. Zaradili ho do poľsko-sovietskej vojenskej jednotky, s ktorou bojoval na území dnešného Poľska v okolí Krakova. Tu ich rozbilo nemecké vojsko. Vtedy spolu so Srbom  Boškom Obradovićom hľadali cestu na Slovensko. Vstúpil do partizánskeho oddielu v rámci 2. partizánskej brigády M. R. Štefánika, ktorému velil P. A. Veličko a bojoval ako partizán v Kantorskej doline. Bojov sa zúčastnil aj v partizánskom oddiele Pobeda, kde si ho bojovníci obľúbili pre jeho bojovnosť a vynaliezavosť. Bol dušou oddielu a ak by ho vraj nebolo, jeho spolubojovníci by zahynuli od hladu. Potreviny údajne vedel aj spod zeme vyhľadať.

Michal Kollár, študent, jeden z obnovovateľov SSJ roku 1991, jeho dlhoročným členom výboru a podpredsedom. Po sebe zanechal Spomienky na presťahovanie a účasť v SNP, uverejnené v Ročenke SSJ č. 2, z roku 2003, s. 65-69.

Spomína v nich, že po ukončení slovenského gymnázia v Petrovci študoval ekonómiu na vysokej škole v Budapešti, že nemal prostriedky na štúdium a preto do Budapešti chodil iba na testy. Za pomoci študentky Kelemenovej sa ilegálne dostal na územie SR, lebo nechcel narukovať do maďarského vojska. Ďalej opisuje svoj život v SR, priebeh zamestnaní a rôzne ťažkosti, ktorým musel čeliť.

Na povstalecké územie ho previedol známy rodiny Hrnčiarovej z Nitry, pôvodom zo Zlatých Moraviec. Začiatkom septembra sa v Banskej Bystrici hlásil na vojenskom veliteľstve, kde ho zaradili do Vysokoškolského strážneho  oddielu (VSO) na Donovaly. Tu prebehol vojenský výcvik a potom oddiel dostal za úlohu prečisťovanie lesov medzi Donovalmi a Ružomberkom a udržovať tento úsek frontu.

Keď hrozilo, že Nemci obsadia Banskú Bystricu, veliteľstvo 1. čs. armády na Slovensku, na čele s generálmi Viestom a Golianom, sa 27. októbra 1944 presunulo na Donovaly a ubytovali sa v hoteli Šport. Mali namierené dostať sa k Hronu a cezeň prejsť na oslobodené územie.

Ráno 1. novembra keď prechádzali Sopotskou dolinou na jednotku zaútočili Nemci. VSO sa rozdelil na dve časti. Časť oddielu, ktorý bojoval vo vyššej časti doliny, Nemci zajali. Medzi zajatcami bol aj Michal Kollár. Aj druhú časť oddielu Nemci neskôr zajali.

Vo svojich spomienkach Michal Kollár ďalej píše, že ho spolu s ďalšími spolubojovníkmi Nemci odviezli do B. Bystrice, Mali byť odvlečení do koncentračných táborov. Keďže Michal Kollár mal opuchnuté nohy, prihlásil sa na lekársku prehliadku. Lekár ho uznal za chorého a poslal do nemocnice, v ktorej pracovala Michalova známa. Poprosil ju, aby mu doniesla civilný oblek a v ňom ilegálne opustil nemocnicu. Dostal sa no B. Bystrice a tu sa spolu so známymi zo štúdia zapojil do partizánskej skupiny osobitného určenia. Skupina podliehala partizánskej jednotke pod názvom Vpred. Mala za úlohu sledovať Nemcov, zisťovať ich pohyb a monitorovať ich vojenskú silu. Tieto údaje odovzdávali príslušníkov jednotky Vpred a tá ich vysielačkou posielala Červenej armáde do kyjevského hlavného štábu partizánskeho hnutia.

Koncom februára 1945, keď sa front blížil ku Bratislave, skupina dostala z Kyjeva rozkaz, že sa má presunúť do Bratislavy. Tu pokračovali vo svojej činnosti na adrese Školská č. 4. Začiatkom marca Michal Kollár dostal za úlohu odniesť kódy pre sovietsku partizánsku jednotku, ktorej nefungovala vysielačka, ktorá sa nachádzala pri Nitre.

Keďže most cez Nitru bol zlikvidovaný, Michal Kollár odišiel do Topoľčian k rodine Topoľskej, ktorá pochádzala z Petrovca. Avšak, v tejto rodine Gestapo urobilo prepad a Michala spolu so zaťom Topoľských vzali so sebou. Keď ich odvádzali, Michal zničil heslá.

Vo väzení pobudol až do 25. marca 1945. Potom skupinu naložili na vlak do koncentračného tábora do Nemecka. Keď sa vlak priblížil k Trnave, sovietske letectvo bombardovalo mesto, vlak sa zastavil a Michal z neho vyskočil. Po ďalších trampotách sa mu podarilo 6. apríla 1945 dostať do Bratislavy ku svojej jednotke.

Po vojne zostal žiť v ČSR, pracoval v rôznych funkciách, bol predstaviteľom ČSR v Rade vzájomnej hospodárskej pomoci v Moskve a úspešnú kariéru ukončil ako veľvyslanec ČSR v štyroch štátoch Afriky.

Michal Kollár ako študent roku 1947

Ondrej Kopčok, vyučený košikár, sa roku 1943 ilegálne dostal na Slovensko a aktívne sa zúčastnil SNP. V novembri 1944 sa pripojil k Trnavskej posádke a s ňou bojoval do príchodu Červenej armády a potom až po konečné oslobodenie Československa.

Milan Kukučka, študent, bol počas razie v januári roku 1942, ktorá prebiehala v širokom okolí Nového Sadu a ktorú organizovalo maďarské vojsko za účelom uväzniť a odsúdiť povstalcov a ich podporovateľov, uväznený maďarskými orgánmi a odvlečený do vyšetrovacej väzby v Budapešti. Neskôr sa ilegálne dostal na územie Slovenska a aktívne sa zúčastnil SNP v partizánskom zväzku Jana Žižku, ktorému velil kapitán Teodor Pola.

Samuel Labáth, roľník, vlastný brat Jána Labátha, ktorého maďarský štatariálny vojenský súd odsúdil na smrť obesením za protištátnu a teroristickú aktivitu a osobitne za pálenie uskladnených konope na troch petrovských továrňach na spracovanie konope koncom septembra 1941 a dňa 28. októbra v Báčskom Petrovci spolu s ďalšími piatimi partizánmi aj popravil.

Ilegálne sa dostal na Slovensko a zúčastnil sa SNP, bojoval v okolí B. Bystrice a pracoval ako ošetrovateľ v Partizánskej poľnej nemocnici  na Starých Horách, ktorú viedol MUDr. Karol Šiška.   

Vladimír Labáth, študent, ilegálne sa dostal na Slovensko vyhýbajúc sa vstupu do maďarského vojska. Najprv žil v Bratislave a potom v Poprade. Aktívne sa zúčastnil SNP od 30. augusta do konca septembra 1944. Pôsobil v V. delostreleckej  jednotke, bojoval nad Kvetnicou a neskôr pôsobil v Národnom výbore mesta Liptovský Mikuláš a Poprad. Po  ukončení 2. svetovej vojny zostal žiť v Československu. 

Samuel Máľach-Petrovský, kapitán, tiež bojoval v SNP. Jeho osud je veľmi zaujímavý. Pochádzal z rodiny petrovského maloroľníka. Po ukončení slovenského gymnázia v Petrovci vyštudoval vojenskú akadémiu a roku 1940 stal sa profesionálnym vojakom juhoslovanskej armády. Ako dôstojník sa zúčastnil obrany svojej vlasti, ale po kapitulácii juhoslovanskej armády sa dostal do nemeckého zajatia. V zajatí pobudol iba tri mesiace a pretože bol Slovák, Nemci ho prepustili. Do Petrovca sa vrátil začiatkom leta 1941. Maďarské vojenské úrady sa snažili kapitána Máľacha dostať do svojich služieb. To sa im nepodarilo. Bol presvedčeným vlastencom a antifašistom. Na Máľacha nasadili agentov, ktorí sledovali každý jeho krok. Skrýval sa u priateľov a známych, až kým sa mu roku 1942 nepodarilo ilegálne dostať na Slovensko.

Odvtedy žil a pracoval v Bratislave. Podarilo sa mu nadviazať kontakt s ilegálnymi pracovníkmi KSS. Dostal za úlohu preveriť a odporučiť tých utečencov z Juhoslávie, ktorí  by boli ochotní zapojiť sa do ozbrojeného odboja. Keď vypuklo SNP, už 1. septembra 1944 sa hlásil na veliteľstve  I. čs. armády v Banskej Bystrici. Ako kapitána pechoty ho menovali za veliteľa 3. roty 12. samostatného pešieho práporu 2. taktickej skupiny Fatra. Zúčastnil sa bojov na Červenej Skale a pri Telgárte. Vtedy napísal báseň „ Hor sa junač“, ktorú uverejnili  20. septembra 1944 v Hlase národa.

Uvedená báseň sa stala veľmi populárnou ako inšpirácia protifašistického odboja. Avšak, v bojoch do konca nevydržal. 26. septembra bol pri Telgárte ťažko ranený a prevezený do nemocnice v Podbrezovej. Vyslovil žiadosť, aby  

Kapitán Samuel Máľach – Petrovský

ho pochovali v Banskej Bystrici. Jeho oslabený organizmus nevydržal a po šesťdňovej agónii zomrel 3. októbra 1944.

Dňa 6. októbra sa s vojenskými poctami konal jeho pohreb. Pochovával ho vo funkcii evanjelického kňaza jeho krajan Ján Čierny, rodák z vojvodinskej obce Hložany. Odpočíva na evanjelickom cintoríne v B. Bystrici. Na hrobe má vyryté aj tieto slová z jeho vlasteneckej básne: „Hor sa junač, chop sa zbrani, dosť sme boli utláčaní. Hor sa, hor sa, syna slávy, pod zástavy, pod zástavy!“.  

Kapitán Samuel Máľach-Petrovský, aj keď bol profesionálnym vojakom, bol v duši veľkým romantikom. Vo voľných chvíľach písal pod pseudonymom Petrovský romantické a ľúbostné básne, napr.: Viem, že raz prídeš, Sám, Pieseň o oráčovi na rovine, Na rozlúčku a iné. 

Tvoril aj vlasteneckú poéziu. Okrem uvedenej básne Hor sa junač známe sú jeho básne Môj domov, Cestou a iné. Prispieval aj do rubriky pre deti v Slovenskej jednote v rokoch 1942-1944.

Väčšina jeho básní bola uverejňovaná v novinách Slovenská jednota v rokoch 1942-1944, ktoré vychádzali v Budapešti. Prispieval sem do detskej rubriky Naša jar a deťom sa prihováral pod pseudonymom –ujko.

Redaktorom kultúrnej rubriky v týchto novinách bol Juraj Mučaji, tiež básnik, učiteľ z Báčskeho Petrovca, ktorý musel narukovať do maďarského vojska a s ním odísť na Východný front, kde zomrel na týfus, v zajateckom tábore na Ukrajine vo februári 1945.

Hrob kapitána Samuela Máľacha – Petrovského na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici

Vladimír Máľach, študent, brat kapitána Samuela Máľacha-Petrovského, sa tiež zúčastnil bojov v SNP. Podobne, ako väčšina vojvodinských Slovákov, aj on sa chcel vyhnúť službe v maďarskom fašistickom vojsku a preto ilegálne prekročil maďarsko-slovenské hranice a dostal sa na Slovensko.

Keď vypuklo SNP, vstúpil do partizánskeho oddielu slávneho majora Žingora, teda do 2. partizánskej brigády Stalin. Zúčastnil sa niekoľkých ťažkých bojov. Na bojisku neďaleko Telgártu dostal za úlohu preskúmať nepriateľské pozície. Počas presunu v horskom teréne neďaleko Rajca narazil na mínu a zahynul. Jeho telesné pozostatky nebolo možné zoskupiť, jeho symbolický hrob sa nachádza  na cintoríne v B. Bystrici. 

Andrej Mráz, vysokoškolský učiteľ, po štúdiách zostal pracovať v Matici slovenskej v Martine. Počas SNP bol zaradený do služieb Povereníctva SNR a pracoval v odbore školstva v B. Bystrici.

Ján Pucovský, roľník, ako utečenec z rodného mesta počas vojny pobudol v Bratislave a bol dobrovoľníkom Československej armády ako povstalecký vojak od 28. augusta 1944 do 3. januára 1945. Po ukončení 2. svetovej vojny zostal žiť v Československu.

Michal Ruman, pred 2. svetovou vojnou daňový úradník v Kovačici, po vypuknutí vojny v Juhoslávii sa presťahoval do rodiska. Neskôr sa ilegálne dostal na Slovensko, do Nitry, lebo si neželal byť maďarským vojakom. Počas SNP bol v okolí Dobšinej a spolupracoval s partizánmi, ktorým odovzdával potraviny a iný materiál, za čo bol neskôr v Nitre zadržaný, vypočúvaný a väznený niekoľko mesiacov.

Ján Sabo, kožušník, počas 2. svetovej vojny sa ilegálne dostal do Bratislavy, lebo nechcel narukovať do maďarskej armády. Počas SNP sa zúčastnil bojov pri Sklabini a v Liptove, vo Vrútkach-Priekope a pri Telgárte. Bol ranený a liečil sa v nemocnici v Ružomberku a L. Mikuláši.

Ondrej Struhár, roľník, pred a počas 2. svetovej vojny žil a pracoval na súkromnom majetku na Alžbetinom dvore. Ako partizán bojoval od 2. septembra 1944 do 15. novembra 1944 v brigáde M. R. Štefánika v okolí Sklabine. Neskôr bol za účasť v SNP väznený od 29. januára do 24. februára 1945. Zostal žiť na Slovensku.

Ján Spevák, roľník, v apríli roku 1941 bojoval ako juhoslovanský vojak proti okupantom. Nemci ho zajali a odvliekli do Nemecka, o niekoľko mesiacov bol prepustený. Vysťahoval sa do SR a spolu s rodinou sa usadil v Miloslavove. Zúčastnil sa SNP. Bojoval v IV. Partizánskej brigáde, kde bol veliteľom  podplukovník Antonín Ciprich. 8. septembra 1944 bol ranený v Priekope pri Vrútkach.

Pavel Spevák, roľník, v rokoch 2. svetovej vojny sa ilegálne dostal na  Slovensko, do Bratislavy. Zúčastnil sa SNP v prvých dvoch mesiacoch. Partizánsku jednotku, v ktorej pôsobil počas SNP, sa nám nepodarilo zistiť. 

Pavel Širka, roľník, bol mobilizovaný maďarskými orgánmi na nútenú prácu a odvlečený na Východný front. Podarilo sa mu utiecť a následne sa zapojil do 2. partizánskej brigády J. V. Stalin, kde bol veliteľom Viliam Žingor. Uvedená brigáda pôsobila na území Liptova, okolo Štrby a vo Vysokých Tatrách.

Miloš Štarke, úradník, po ukončení slovenského gymnázia v Báčskom Petrovci začal pracovať v Juhoslovanskej riečnej plavbe a po presídlení do ČSR  v Slovenskej dunajskej plavbe. Počas 2. svetovej vojny sa zdržiaval v Štubnianskych Tepliciach (dnes Turčianske Teplice). Zapojil sa do SNP ako partizán a neskôr ako člen Hlavného veliteľstva národnej bezpečnosti. Po vojne zostal žiť v Bratislave. 

Hložany:

Ján Čierny, študent, rodným menom Ján Fekete, sa tiež zúčastnil SNP. Roku 1941 sa mu ešte podarilo ukončiť slovenské  gymnázium v Petrovci, ktorý bol okupovaný Maďarmi. Maďarské vojenské orgány ho chceli mobilizovať do armády, aj keď bol zdravotne nespôsobilý, bol chromý na jednu nohu.

Bol výborným študentom, básnikom a ako aktívny divadelník bol tŕňom v oku okupanta. Ján Fekete si toho bol vedomý a preto odišiel do Budapešti, akože študovať, ale jeho zámerom bolo dostať sa na Slovensko. To sa mu aj podarilo 1. novembra 1942, keď ho jeden holič z Komjatíc previedol ilegálne cez maďarsko-slovenskú hranicu. Vtedy už mal doklady na ilegálne meno Ján Čierny. V Bratislave ho prijali v Kancelárii pre utečencov a dostal zamestnanie v Skalici.

Aktívne sa zapojil do SNP ako politický pracovník v oblasti agitácie. Pracoval v Spravodajskej agentúre Slovenska a na povereníctve školstva v B. Bystrici, kde sa pripravovala koncepcia pre revolučné školy. Prispieval aj do Slovenského vysielača.

Keďže vedel po srbsky a po anglicky, počúval vysielania v týchto jazykoch a do bulletinu SNR pripravoval príspevky. Taktiež prekladal rôzne správy a tieto sa potom čítali v Slobodnom slovenskom vysielači.

Veľký význam na upevňovanie bojovej morálky povstalcov mali správy o priebehu hrdinskej partizánskej vojny v Juhoslávii, ktoré prekladal a do novín podával práve Ján Čierny. Novinári v povstaleckej Juhoslávii prostredníctvom rádia Slobodná Juhoslávia pozdravili bojovníkov SNP s povzbudením, aby vydržali v boji tak, ako to robia juhoslovanskí partizáni a súčasne aj pozdravili SNR.

Na to povstalecká Pravda koncom septembra 1944 uverejnila pozdravný telegram SNR zaslaný maršalovi Titovi. Medzi iným sa v ňom uvádza: „…to bola práve Vaša krajina, ktorá sa nikdy nevzdala aktívneho boja proti nemeckým fašistickým votrelcom …obdivuhodne odvážnymi činmi zapísali sa Vaši partizáni zlatými písmenami do histórie boja o slobodu národov...“ 

Tento telegram do srbčiny preložil Ján Čierny. V B. Bystrici vystúpil, spolu s kapitánom Jegorovom, dňa 15. októbra 1944 na pohrebe kapitána Sama Máľacha Petrovského vo funkcii evanjelického farára, a. v.. Jeho pohrebná  reč bola uverejnená v povstaleckej tlači.

Po zatlačení povstaleckých vojsk do hôr, pôsobil ilegálne v Radvani, potom v Pečeňanoch a v Skalici, kde bol predsedom ilegálneho národného výboru davista Dr. Daniel Okály. Do Bratislavy sa vrátil už po jej oslobodení.

Celý ďalší život Ján Čierny prežil na Slovensku. Bol redaktorom Pravdy, diplomatom v Belehrade a Štokholme a stálym korešpondentom Pravdy v Paríži. Zakončil štúdium práva, získal doktorát z historických vied a pracoval v SAV.

Telegram Slovenskej národnej rady maršalovi Titovi, uverejnený v povstaleckej Pravde koncom septembra 1944.

Ján Čierny, ako evanjelický farár na pohrebe kapitána Samuela Máľacha-Petrovského

Ján Dedinský, študent, člen SKOJ-a (Zväz komunistickej mládeže Juhoslávie) a aktívny protifašistický bojovník. Bol medzi prvými antifašistami zadržaný maďarskými okupačnými orgánmi (8. 10. 1941), odsúdený súdom náčelníka generálneho štábu maďarskej armády dňa 12. decembra 1941 na 6 rokov. Bol väznený vo väznici Vacove, kde pobudol do novembra 1942 a potom v januári 1943 sa dostal do Sovietskeho zväzu, kde sa stal príslušníkom 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády v ZSSR. S ňou sa dostal aj na Slovensko a zúčastnil sa SNP.

Jaroslav Greisinger, študent, v roku 1941 väznený maďarskými fašistami za účasť v protifašistických aktivitách. Po prepustený z väzenia, ilegálne sa dostal na Slovensko a najprv pobudol v Bratislave. Aktívne sa zúčastnil SNP ako partizán a po vojne zostal žiť na Slovensku ako profesionálny vojak.

Pavel Kukučka, roľník, bol tiež účastníkom SNP. V roku 1941 po odhalení ilegálnej mládežníckej organizácie, ktorá aktívne bojovala proti maďarskému okupantovi, bol Pavel Kukučka zatknutý, vypočúvaný a trýznený v zlopovestnej väznici „Armija“ v Novom Sade.

Odsúdili ho na 5 rokov väzenia, ktoré si odpykával v Budapešti a vo Vacove. V novembri 1942 bol odvlečený na Východný front ako pracovná sila na kopanie zákopov a iných prác. V januári sa mu podarilo opustiť svoju trestaneckú jednotku a dostať sa k sovietskym partizánom pri rieke Don. Po zotavení sa vstúpil do 1. čs. brigády v ZSSR, ktorej velil Ludvík Svoboda. V nej bojoval aj v Karpatsko-duklianskej operácii, kde bol ranený. Vojnu ukončil ako poddôstojník československej armády a dostal aj niekoľko československých a sovietskych vyznamenaní. Po vojne sa vrátil do rodných Hložian a ďalej sa zaoberal poľnohospodárstvom.         

Štefan Kuriš, remeselník, bojoval v SNP, nezistili sme partizánsku jednotku.

Samuel Šeprák, právnik, prvý predseda Spolku Slovákov z Juhoslávie, zvolený na prvom valnom zhromaždení dňa 14. októbra 1945 v Bratislave. Po ukončení Právnickej fakulty a získaní titulu JUDr. zložil aj advokátske skúšky. Pred 2. sv. vojnou pracoval v Báčskom Petrovci ako právnik v rôznych obchodných spoločnostiach.

Po rozbití ČSR a vzniku SR bol v priamom kontakte s JUDr. Jankom  Bulíkom, s ktorým spolupracoval v  protifašistickom hnutí. Počas vojny pôsobil v Báčskom Petrovci a v Hložanoch. Bol podpredsedom ilegálneho miestneho národnooslobodzovacieho výboru v Báčskom Petrovci, ktorý vznikol vo februári roku 1944. Predsedom bol Ing. Pavel Vrbovský, s ktorým tesne spolupracoval. Keď maďarské okupačné vojsko odhalilo partizánske skrýše v chotári Kysáča, v obci Hložany a v Báčskom Petrovci, medzi prichytenými bol aj Ing. Pavel Vrbovský a brat JUDr. Samuela Šepráka. Vtedy  Samuel Šeprák dostal pokyn od ilegálneho partizánskeho vedenia, aby ušiel do SR. 

JUDr. Samuel Šeprák

Na Slovensko prišiel ilegálne dňa 21. augusta 1944 do Banskej Bystrice a od prvých dní sa zúčastnil SNP. Bol zaradený  ako právnik do aparátu Slovenskej národnej rady, kde pracoval aj po oslobodení Československa. Zostal žiť a pracovať v Československu.

Stará Pazova:

Jozef Ďurica, obchodník, v marci roku 1944 sa presťahoval na Slovensko a pracoval ako obchodník v B. Bystrici. Počas SNP  pracoval v II. oddelení Technickej pohotovosti veliteľstva čs. armády v B. Bystrici. Po vojne zostal žiť na Slovensku.

Ondrej Jašo, učiteľ, v lete roku 1944 bol na liečení vo Vysokých Tatrách v sanatóriu vo Vyšných Hágoch. Po vypuknutí SNP bol v Liptovskom Hrádku a tu sa pripojil do partizánskej brigády Za slobodu Slovanov, ktorej velil L. Kalina. Keď sa Nemci dostali do Liptova, ich jednotka sa musela presunúť do Nízkych Tatier a odtiaľ do Banskej Bystrice. Po oslobodení sa vrátil do Juhoslávie a pôsobil ako učiteľ v Novom Sade.

Ján Materák, úradník,  jeden z obnovujúcich členov SSJ, počas vojny sa odsťahoval do Slovenskej Ľupče, potom do B. Bystrice. Zúčastnil sa SNP na opevňovacích prácach v okolí B. Bystrice ako technik. Zostal žiť v ČSR.

Ján Molnár, učiteľ, pracoval počas SNP v obecnej rozhlasovej stanici  v Slovenskej Ľupči.

Jozef Šarkezi-Selský, úradník, študoval na strednej škole na Slovensku a počas 2. svetovej vojny pracoval vo firme Ing. Fábry a synovia v Slovenskej Ľupči. Počas SNP bol vedúcim na opevňovacích prácach v Ulmanke, okres B. Bystrica.

Pivnica:

Ján Hodolič, kožušník, bol maďarskými orgánmi mobilizovaný do pracovnej jednotky a vyslaný na Východný front. Podarilo sa mu utiecť z maďarského pracovného tábora a neskôr sa pridať k partizánom. Vstúpil do oddielu Jána Švermu, v ktorom bojoval.Po ukončení vojny sa vrátil do Juhoslávie.

Jozef Tot, obchodník, počas vojny pracoval v grafitovej firme v B. Bystrici. Zúčastnil sa SNP v I. čs. brigáde v skupine VSO Donovaly.

Dušan Slávik, študent, pôsobil ako ošetrovateľ v sanatóriu u MUDr. Karola Šišku. Keď vypuklo SNP vstúpil do brigádyZa slobodu Slovanov, ktorej velil Ladislav Kalina aktorá pôsobila na Pohroní a v Nízkych Tatrách.

Kulpin:

Ivan Danko, roľník, sa do ČSR presťahoval ešte pred 2. svetovou vojnou. Usadil sa v Miloslavove, kde pracoval na poľnohospodárskom hospodárstve. Do SNP sa zapojil od jeho začiatku. Bol ranený 9. septembra 1944 v boji pri Vrútkach, odvezený do Kyjeva na liečenie. Po vyliečení sa vrátil s československou armádou do ČSR. Dňa 19. júla 1945 bol prepustený do civilu.   

Dušan Miloš Plachtinský, študent, neskôr  doktor vied a jeden z obnovovateľov SSJ a jeho podpredseda roku 1992. Počas SNP pracoval ako úradník v Povereníctve SNR pre veci hospodárske a zásobovacie. Neskôr sa dobrovoľne stal príslušníkom Vysokoškolského strážneho oddielu.

Doc. Ing. Dušan Miloš Plachtinský

Keď prestali boje v Sopotskej doline, VSO sa spolu s generálmi dostal do dedinky Pohronský Bukovec. Tých ubytovali u starostu Rudolfa Rybára. 

3. novembra 1944 Nemci urobili veľkú raziu a pod hrozbou, že vyvraždia a vypália celú obec, generáli Viest a Golian, spolu s príslušníkmi VSO sa vzdali. Generálov najskôr odviezli do Svätého Ondreja, potom do B. Bystrice a Bratislavy. Odtiaľ ich transportovali do Prahy, uväznili, vypočúvali  na Pankráci a odviezli do Nemecka, kde sa ich stopa stratila. Medzi zajatcami bol aj Dušan Plachtinský. Nemci ho po vyšetrení a pobyte v slovenských väzniciach  deportovali do koncentračného tábora Stamlager XIX. v Mühlberg/Elbe v Nemecku, kde pobudol od 17. novembra 1944 do apríla roku 1945. Po ukončení druhej svetovej vojny sa stal docentom na Ekonomickej univerzite v Bratislave.

Selenča:

MUDr. Karol Šiška, lekár, bol vedúcim sanatória vo Vyšných Hágoch, neskoršie chirurg svetového významu, člen a aj predseda SAV, prvý predseda obnoveného SSJ. Doktor Karol Šiška dobre poznal situáciu na bojiskách a v zázemí. Spolupracoval s ilegálnymi pracovníkmi a mnohých partizánov, najmä z bývalej Juhoslávie ošetroval a skrýval. Počas SNP bol veliteľom Partizánskej poľnej nemocnice na Starých Horách. Po vojne žil a pracoval v Bratislave.

Štefan Valent, študent, sa tiež zúčastnil SNP. Pracoval v Slovenskom slobodnom vysielači a v Spravodajskej agentúre Slovenska ako redaktor, ale aj ako technik a operátor.  

Silbaš:

Samuel Banský, roľník, bol tiež účastníkom SNP. Roku 1941 bol mobilizovaný do maďarského vojska a odvelený na Východný front. Maďarský červený kríž v máji roku 1943 rodine do Silbašu zaslal správu, že s ľútosťou oznamujú, že ich syn Samuel zmizol vo vojne proti sovietskym vojskám dňa 17. decembra 1942 pri meste Pašenkovo. Ďalej v správe uviedli, že urobia všetko preto, aby ho našli. Avšak, Samuel Banský nezahynul, ale sa dostal do nemocnice, vyzdravel a dobrovoľne sa prihlásil do 1. čs. armádneho zboru v ZSSR.

So svojou jednotkou bojoval v Karpatsko-duklianskej operácii a zúčastnil sa aj záverečných bojov oslobodenia Slovenska. Boje ukončil ako podporučík pechoty a ťažký invalid. Amputovali mu obe nohy. Ako hrdina celý svoj ďalší život prežil v Bratislave.         

Ján Sklabinský, úradník, bol partizánom v  1. čs.  partizánskej brigáde „J. V. Stalin“ , ktorá viedla boje v oblasti Nízkych Tatier a Slovenského Rudohoria. Veliteľom tejto vojenskej jednotky bol major Alexej Semjonovič Jegorov, neskorší generál a Hrdina ZSSR. Ján Sklabinský bol jeho kuriérom.

Táto partizánska jednotka už na začiatku povstania, dňa 29. a 30. augusta 1944, obsadila Liptovský Mikuláš, Banskú Bystricu, Brezno a letisko Tri duby. V počte 1.125 bojovníkov bojovala v okolí Ružomberka a osobitne ťažké boje, možno najprudkejšie a s najväčšími obeťami, viedla v septembri 1944 pri dobývaní obce Telgárt.

Ján Sklabinský bol stále vedľa majora Jegorova, prenášal správy, komunikoval a sprostredkoval informácie až dovtedy, kým ich brigádu Nemci po dvoch mesiacoch veľkých bojov, nezatlačili do hôr. V neľudských podmienkach v zasnežených horách Jánovi Sklabinskému omrzli nohy. Pod falošným menom bol prevezený do Piešťan, kde sa liečil spolu s mnohými partizánmi z Francúzka. Po niekoľkých týždňoch si opäť obliekol vojenskú rovnošatu a bojoval. Do rodiska sa vrátil už po oslobodení 6. júna 1945.

Laliť:

Michal Pavlovič, roľník, počas 2. svetovej vojny ilegálne prešiel maďarsko-slovenské hranice a usadil sa v Holíči. Aktívne sa zúčastnil SNP, pracoval v spravodajskej službe  I. československej armády.

Kysáč:

Ján Medveď, roľník, sa do ČSR presťahoval ešte pred 2. svetovou vojnou. Osadil sa v obci Miloslavov. V SNP sa zúčastnil ako podporučík a zaradený bol v Hlavnom štábe v B. Bystrici. 

Erdevík:

Daniel Križan, roľník, sa ako dieťa spolu so svojimi rodičmi vysťahoval do Československa roku 1929 do Dolnej Strehovej. Neskôr jeho rodina žila v obci Kebelkút, kolónia č. 12 okres Parkaň (dnes Štúrovo). V Prihláške za člena SSJ uviedol iba to, že sa zúčastnil bojov proti okupantom v okolí B. Bystrice.

Jánošík (Slovenský Aleksandrovec):

Jozef Janiš, študent medicíny, počas vojny žil v Liptovskom svätom Mikuláši a od 28. augusta 1944 pracoval ako spojka Okresného národného výboru v L. Mikuláši, aktívne zapojený v SNP, bol spoluredaktorom časopisu Úsvit a bojoval v partizánskej jednotke Lúčky v Demänovskej doline.

Kornel Halát, nezistili sme odkiaľ pochádzal, bojoval v brigádeZa slobodu Slovanov, ktorej velil Ladislav Kalina aktorá pôsobila na Pohroní a v Nízkych Tatrách.  

Záver

Z uvedeného historického výskumu o účasti vojvodinských Slovákov v SNP sa nám podarilo identifikovať mená a priezviská až 50 účastníkov.

V slávnych bojoch v Slovenskom národnom povstaní  dalo svoj skromný príspevok aj cca 160 občanov Juhoslávie a z nich cca 50 – 60 Slovákov, najviac z  vojvodinskej Báčky. Svojim odhodlaním, bojovou morálkou, nebojácnosťou a vlastenectvom bojovali ale aj utužovali priateľstvo medzi dvoma štátmi, medzi Juhosláviou a Československom. Z nich až traja zaplatili životom za slobodu slovenského národa ( kapitán Samuel Máľach – Petrovský, Vladimír Máľach a Ján Bovdiš), viacerí boli zranení. Týmto spôsobom dokázali, že sú slovenskí patrioti, že si nesmierne vážia slovenskú spolupatričnosť a že patria do veľkej slovenskej rodiny.  

PhDr. Samuel Jovankovič, predseda Spolku Slovákov z Juhoslávie

V dňoch 28.-29. októbra sa konal v Barcelone XIX. kongres Medzinárodnej
antifašistickej federácie FIR (Federation International of Resistance).
Slávnostné otvorenie sa konalo v prestížnom Saló de les Crónigues na
barcelonskej radnici. Pri tejto príležitosti bolo aj slávnostné odovzdávanie Ceny
Michela Vanderborghta, ktorá sa udeľuje jednotlivcom a iniciatívam
odsudzujúcim neofašismus, neonacizmus a krajne pravicový extrémizmus, ktoré
propagujú mier, demokraciu a spoluprácu na princípe medzinárodného dialógu
a šíria úctu medzi národmi.
V tomto duchu aj naša ZO SZPB zo Želiezoviec podala nomináciu na udelenie
tejto ceny pre folklórnu spevácku skupinu VRBOVIANKA. Činnosť skupiny
bola kladne hodnotená a komisia udelila Vrbovianke udelila titul Laureát Ceny
Michela Vanderborgha. Je to doteraz prvá úspešná nominácia zo Slovenska.
Ceny odovzdávali prezident FIR Vilmos Hanti a generálny sekretár FIR Dr.
Ulrich Schneider. Za Vrbovianku si cenu prevzala umelecká vedúca súboru
Darina Kassaiová.
Kongresu sa zúčastnilo takmer 100 delegátov a hostí z Európy a Maroka.
Prítomný bol španielsky štátny tajomník Fernando Martinéz, generálny tajomník
katalánskej oblasti Javier Pacecho, katalánska ministerka spravodlivosti Gamma
Ubasart a prezident Svetovej federácie veteránov Dr. El Mostafa El Ktiri z
Maroka.   
Na záver kongresu bol zvolený výkonný výbor, ktorého členom je aj náš
predseda SZPB Viliam Longauer.
Slavo Hrivnák

V dňoch 20. – 22. septembra 2023 sa v Rakovníku konalo pravidelné každoročné pracovné stretnutie delegácií Výkonného výboru ÚV ČSBS a Predsedníctva Ústrednej rady SZPB, ktoré sa zaoberalo vzájomnou spoluprácou po XVIII. zjazde SZPB v máji 2023.

Členovia oboch delegácií si tiež pripomenuli 77. výročie založenia „Svazu národní revoluce“ (jedného zo zakladajúcich spolkov ČSBS) a 1. zjazdu slovenských partizánov, ktorý položil základ vzniku SZPB.

Stretnutia bratských organizácií sa zúčastnil aj prezident medzinárodnej protifašistickej organizácie FIR Vilmos Hanti z Maďarska, ktorý sa na záver vyjadril, že toto stretnutie prinieslo ovocie pre obe strany. Tak pre ČSBS a SZPB, ako aj pre FIR.

Organizátori usporiadali návštevu hrobu prvého prezidenta ČSR Tomáša Garrigue Masaryka a aj jeho múzea. Naozaj je v ňom čo pozerať a aj sa poučiť.

ČSBS počas rokovania vyznamenal niektorých protifašistických druhov svojimi vyznamenaniami. Bol medzi nimi aj Vilmos Hanti a tajomník SZPB Zdenko Marton (štvrtý vpravo). Za SZPB boli vyznamenaní aj členovia predsedníctva: Ján Žiak z Prievidze (piaty vpravo) a Miroslav Prega z Michaloviec (tretí vpravo). Vyznamenaný bol aj prekladateľ V. Hantiho Jozef Kanyuk zo Želiezoviec (druhý vpravo).

Vladimír Mikunda

Vilmos Hanti položil za všetkých účastníkov veniec k hrobu prvého prezidenta ČSR Tomáša Garrigue Masaryka v Lánoch.

Spoločné foto účastníkov.

Spoločné foto vyznamenaných s predstaviteľmi ČSBS, FIR a SZPB.

Český svaz bojovníků za svobodu

a

Slovenský zväz protifašistických bojovníkov

Hnonline.sk z 30. augusta 2023

Naď skritizoval Smer aj SZPB. Takú reakciu zrejme nečakal

Podpredseda strany a exminister obrany Jaroslav Naď… kritizoval oslavy SNP vo Zvolene…

„Videli sme zhmotnenie bezpečnostného ohrozenia základných a zásadných bezpečnostných záujmov SR,“ vyhlásil Naď… Odznelo tam podľa neho nielen spochybňovanie členstva v Severoatlantickej aliancii a v únii, ale aj toho, čo „naši rodičia dokázali v 89. roku, aby nás dostali na demokratickú stranu sveta“…

Naď kritizoval aj Slovenský zväz protifašistických bojovníkov za účasť jeho predstaviteľov na podujatí aj za jeho fungovanie v poslednom období. Zväz jeho vyjadrenia odmietol. Vidí v nich dôvody na to, aby „chránil svoju protifašistickú česť aj právne“.

Stanovisko hovorcu SZPB z prinášame v plnom znení:

“Ak sa niekto utrhol z reťaze, tak určite to nie je SZPB! Vyjadrenie bývalého ministra obrany SR Jaroslava Naďa, ktoré sa dnes začalo šíriť internetom, uráža každého člena SZPB ako človeka i organizáciu SZPB ako celok.

Myslím si, že Jaroslav Naď nám poskytol dostatok dôvodov na to, aby sme si chránili svoju protifašistickú česť aj právne.

S jeho vyjadrením sme už oboznámili všetkých 35 našich oblastných výborov SZPB.“ (Vladimír Mikunda, hovorca SZPB)

PLUS 7 DNÍ číslo 33 zo 17. augusta 2023

Pominutie zmyslov

To tu ešte nebolo. V Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov sa otvorene hovorí o vzbure. Povstalci napísali otvorený list premiérovi Ľudovítovi Ódorovi. Žiadajú ho o stretnutie a chcú požalovať, že niektorí predstavitelia zväzu sa stretávajú s členmi hnutia Republika.

„So zdesením a s obavami o budúcnosť SZPB sme len nedávno zistili, že prienik strany Republika do regionálnych štruktúr trvá už dlhšie a je systematický. Žiaľ, viacerí funkcionári SZPB to tolerujú s argumentom, že Republika predsa nie je zakázaná politická strana,“ stojí v liste, ktorý podpísalo osem ľudí, medzi nimi predseda Rozhodcovskej komisie SZPB Ján Kochan, šéfredaktorka mesačníka Bojovník Lýdia Kokavcová či bývalý veľvyslanec a politik Peter Weiss. V liste upozorňujú tiež na porušenie zákona, podľa ktorého zväz protifašistických bojovníkov „verejne vystupuje proti extrémnym silám propagujúcim nacionalizmus, šovinizmus, rasizmus, antisemitizmus, neofašizmus, neonacizmus, neoľudáctvo a xenofóbiu“.

Hovorca SZPB Vladimír Mikunda v reakcii na otvorený list odkázal, že vzbúrenci sa „pominuli na rozume“ dodal, že chcú rozložiť zväz zvnútra: „Potom môžu nasledovať aj iné kroky, napríklad predaj lukratívnej budovy SZPB v Bratislave, to bude len logické vyústenie.“ Naznačil tým, že niekoho „páli“ budova zväzu na Štúrovej ulici.

DENNÍK N

DANIEL VRAŽDA

Výtvarník Peter Kalmus cez víkend odmontoval vo Varíne jednu z tabúľ s Tisovým menom. Druhú si chránia, primontovali ju za kovový plot na rodinný dom.

Výtvarník Peter Kalmus počas víkendu symbolicky skoncoval s Ulicou Dr. Jozefa Tisa vo Varíne a odmontoval jednu z tabúľ s jeho menom. Druhá tabuľa s názvom tejto ulice v obci zostala. Jej ďalší osud vypovedá o mnohom. Jeden z Varínčanov sa ju rozhodol ochrániť a primontoval si ju na dom.

Príbeh roky prehliadanej ulice Dr. Jozefa Tisa vo Varíne žije už minimálne pol roka novým životom, nabaľuje sa a jeho koniec, ktorý majú v rukách obecní poslanci, je zatiaľ v nedohľadne. Podľa zákona len oni môžu zmeniť názov ulice pomenovanej po prezidentovi Slovenského štátu v ich obci, no v tejto chvíli nik nevie ani to, kedy budú rokovať.

Protifašistickí bojovníci núkajú za zrušenie ulice peniaze

Situáciu v tejto obci v žilinskom okrese sleduje so znepokojením a s očakávaniami Slovenský zväz protifašistických bojovníkov (SZPB). Odkazuje, že ak je dôvodom neochoty premenovať Tisovu ulicu skutočne len technický problém a náklady na výmenu tabúľ a dokladov, sú rozhodnutí to obci a ľuďom uhradiť.

Redakcia dvojtýždenníka Bojovník, ktorého vydavateľom je SZPB, ponúka, že z vlastných úspor zabezpečí financovanie nákladov obyvateľov tejto ulice na vybavenie si nových dokladov po premenovaní ulice. „Redakcia zároveň poskytne obci Varín finančný dar na výrobu tabúľ s označením nového názvu ulice,“ sľubuje Branislav Ondruš, hovorca SZPB a šéfredaktor zväzového dvojtýždenníka.[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Vojnoví veteráni protestujú proti Tisovej ulici vo Varíne už od jej vzniku v roku 1993. Vtedy ešte množstvo žijúcich bojovníkov proti nacizmu, ktorí si pamätali vojnu a život v Tisovom Slovenskom štáte, nerozumelo, ako je možné, že „iba“ takmer päťdesiat rokov po skončení vojny mohol niekto pomenovať ulicu po „vodcovi slovenských fašistov a vojnovom zločincovi”. Protestovali verejne a márne.

Od vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 sa nezmenilo vlastne nič. Ulica je stále Tisova, akurát žijúcich vojnových veteránov, ktorí si pamätajú ešte pôvodný názov ulice Pfliegelova (letec a hrdina SNP), je už len hŕstka.

Bývalý štátny tajomník na ministerstve práce dnes pracuje pre zväz protifašistických bojovníkov a tlmočí odkaz, že podporujú všetky aktivity, ktoré by pomohli odstrániť „hanebný“ názov ulice, a varínskym poslancom pripomenul, že plánom Adolfa Hitlera, Tisovho priateľa a veľkého vzoru, bola likvidácia alebo vyhostenie Slovákov na Sibír.

„Jozef Tiso zo všetkých Hitlerových zahraničných spojencov najaktívnejšie podporoval vyvražďovanie Židov a osobne vyznamenával nacistických hrdlorezov, ktorí vraždili slovenské ženy, deti, starcov a starenky a vypaľovali slovenské dediny. Takejto ohavnosti, odovzdávania vyznamenaní esesákom za vyvražďovanie vlastného národa, sa okrem Jozefa Tisa nedopustil žiadny vodca formálne samostatného štátu počas druhej svetovej vojny,“ odkázal Ondruš.

Bolo to v auguste uplynulého roka, keď sa akoby nanovo rozbehol príbeh tejto ulice. Miestna poslankyňa Lenka Ticháková vtedy navrhla zmenu názvu tejto ulice. Zastupiteľstvo návrh neschválilo, zobrali ho len na vedomie s tým, že počkajú na rozhodnutia polície, prokuratúry, prípadne súdu.

Názor vyšetrovateľov spoznali onedlho. Polícia obvinila desiatich poslancov z prejavovania sympatií k totalitným režimom, v súvislosti s ich nečinnosťou vo veci zmeny názvu ulice, ktorú takto vo Varíne pomenovali krátko po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Prešlo len niekoľko dní a ozvala sa aj prokuratúra. Špeciálny prokurátor Daniel Lipšic obvinenie miestnych poslancov zrušil, pretože nečinnosť v tomto prípade nepovažuje za trestný čin. Za prejav cynizmu áno, ale to už nie je trestný čin.

Slovenský zväz protifašistických bojovníkov je presvedčený, že varínski poslanci aktívne bránia premenovaniu Tisovej ulice a tým prejavujú sympatie Jozefovi Tisovi, predstaviteľovi totalitného režimu, ktorý nepochybne potláčal základné práva a slobody. A preto nerozumejú postupu špeciálnej prokuratúry voči obecným poslancom, ktorá zrušila obvinenie voči nim.

Upriamujú pozornosť prokuratúry na rozhodnutie Okresnej prokuratúry v Žiline, ktorá v roku 2005 konštatovala, že poslanci premenovaním Pfliegelovej ulice porušili Zákon o obecnom zriadení.

„Pomenovanie ulice po J. Tisovi je teda od počiatku nezákonné, preto ponechávať terajšie pomenovanie ulice je nielen spoločensky neakceptovateľné, ale aj protizákonné a proti tomu by mala špeciálna prokuratúra robiť ráznejšie opatrenia,“ upozornil Ondruš s tým, že rovnako škandalózna je aj busta „architekta fašistického slovenského štátu“ a vojnového zločinca Ferdinanda Ďurčanského v Rajci.

V roku 2011, v čase odhaľovania Ďurčanského busty upozorňovali slovenskí historici a zástupcovia historickej komisie rakúskej akadémie vied, že „odhalenie busty bude popretím princípov, na ktorých stojí dnešná demokratická spoločnosť“.

Ako výtvarník Kalmus odstránil tabuľu

Hanba nemusí byť konečným stavom, ktorý spôsobuje „oblomovská“ ospalosť varínskych poslancov. To ukázal v sobotu výtvarník Peter Kalmus, keď zvesil tabuľu s Tisovým menom a odniesol ju na políciu.

O Tisovej ulici vo Varíne sa dozvedel už pred šiestimi či siedmimi rokmi, hovorí, že ho šokovalo, že niečo také na Slovensku existuje. Vtedy sa prvýkrát vybral do Varína a symbolicky tabuľu s názvom zahádzali blatom. Tisovej ulici prestali venovať pozornosť, lebo boli presvedčení, že v obci ju premenujú.

„Bol som zhrozený, keď som sa nedávno dozvedel pri ocenení poslankyne Tichákovej Bielou vranou, že ulicu nepremenovali,“ rozpráva výtvarník.

Keď Špeciálny prokurátor Daniel Lipšic zrušil obvinenie desiatim obecným poslancom za Tisovu ulicu a ich postoj označil za nie protizákonný, Kalmus oslovil aktivistu a priateľa Michala Greška a rozhodli sa na problém znovu upozorniť verejnosť.

V sobotu popoludní  za „minútku“ zložili z jedného domu verejne prístupnú tabuľu s názvom Tisova ulica, všetko nakrútili na kameru a odniesli ju na políciu do Žiliny. Druhá tabuľa, ku ktorej sa dalo dostať len cez súkromný pozemok, zostala vo Varíne.

„Keďže starosta nekomunikuje a poslanci problém neriešia, nevideli sme inú možnosť. Nechceli sme tabuľu rozbíjať alebo inak poškodiť, tak sme ju odniesli polícii,“ dodal.

Peter Kalmus sa obáva, že v súvislosti s Tisovou ulicou na neho opäť niekto zaútočí, no tvrdí, že principiálne musel konať.

Ak by dala obec vyrobiť novú tabuľu, nebudú ju už dávať dolu. Kalmus chce osloviť autority a verejne známe osoby a adresovať starostovi Varína a obecným poslancom list, ku ktorému priložia aj stanovisko Ústavu pamäti národa.

„Vyhovárajú sa, že Tisovu ulicu nechcú zmeniť kvôli zmenám v dokladoch. Urobíme verejnú zbierku a náklady na tabule a doklady im uhradíme. Na sociálnych sieťach sa už prví ľudia hlásia,“ hovorí Peter Kalmus.

Krátko po zvesení tabule s názvom ulice sa na plechovej bráne jedného z domov objavil veľký nastriekaný názov Ulica Dr. Jozefa Tisa. Varínčan, ktorý to tam nastriekal, oznámil Kalmusovi na Facebooku, že na neho podáva trestné oznámenie za poškodzovanie „súkromného majetku“.Prečítajte siNepremenovať Tisovu ulicu je cynické, nie však trestné. Lipšic zrušil obvinenie poslancov z Varína

Tabuľa s názvom ulice nie je súkromný majetok, ale Varínčan sa to rozhodol riešiť po svojom.

„Teraz si dám vyrobiť desať takých tabuliek, a dám si ich tam len preto, že ste to spravili. Budú mojím majetkom. Dúfam, že sa vám to bude páčiť viac, a dám tam kameru,“ napísal Kalmusovi.

Keď sa ho Kalmus opýtal, či mu neprekáža názov ulice po vojnovom zločincovi, dozvedel sa, že to nevadí jemu ani nikomu z Tisovej ulice. Vraj len jednej pani, na mysli mal zjavne obecnú poslankyňu Lenku Tichákovú. Kalmusovi odporučil, aby riešil dôležitejšie veci.

Mlčanie

A čo na to všetko hovoria vo Varíne?

Starosta Michal Cvacho nič. Mlčí a na otázky Denníku N neodpovedal. Skonštatoval len, že odpovede nie sú v jeho kompetencii. Termín rokovania nepozná ani poslankyňa Lenka Ticháková, ktorá problém Tisovej ulice otvorila.

„Teším sa na zastupiteľstvo, ale neviem, kedy bude. Sama som zvedavá na postup kolegov a či sa bude rokovať aj o ulici. Určite sa opýtam, či s Tisovou ulicou idú niečo robiť. Ak nie, tak mám niečo pripravené, ale nechcem o tom ešte hovoriť,” skonštatovala poslankyňa.

Jednou z možností je tá, že Ticháková predloží zastupiteľstvu návrh všeobecne záväzného nariadenia o zmene názvu ulice.

Obecná poslankyňa Lenka Ticháková je rozhodnutá zapojiť do „kauzy Tiso” aj cirkev a požiadať jej predstaviteľov o podporu. Hovorí, že píše listy Konferencii biskupov Slovenska, Žilinskej diecéze aj miestnemu dekanovi. Veriaca poslankyňa je presvedčená, že slovenská katolícka cirkev by sa mala k osobe katolíckeho kňaza a bývalého prezidenta Jozefa Tisa „raz a navždy“ jednoznačne vyjadriť a zároveň by mala zaujať postoj aj k Tisovej ulici vo Varíne. Jedinej Tisovej ulici na celom Slovensku.

„Slovenská cirkev má dostatok možností, aby veriacim vysvetlila, kto bol Jozef Tiso. Mám pocit, že to, čo sa dialo počas vojny, odsudzujú, ale k Tisovi majú problém vyjadriť sa jednoznačne,“ myslí si Ticháková.

Ďalší varínsky poslanec Ľubomír Sečkár, regionálny politik Hlasu, hovorí, že poslanci z ich obce nie sú extrémisti. Vraj si chcú nechať všetko vysvetliť právnikmi alebo odborníkmi „na to určenými“, a potom je možné, že vyhlásia referendum. Odborníci na to určení (historici ÚPN) sa však už k Tisovej ulici vyjadrili – negatívne.

Dôvody na zmenu názvu Tisovej ulice vo Varíne sú z hľadiska práva aj morálky zrejmé. Zbavenie práv, dehumanizácia a deportácia občanov vlastného štátu do vyhladzovacích táborov, z ktorých sa väčšina nevrátila, nie je otvorenou otázkou, ale smutným faktom spojeným s obdobím, keď bol Tiso prezidentom.

Súčasná legislatíva zakazuje nazývať ulice po pohlavároch vojnového Slovenského štátu, ktorým Tiso nesporne bol – i keď je pravdou, že takéto presné znenie zákona ešte neplatilo, keď ulicu vo Varíne po vojnovom prezidentovi pomenovali. Zákon zároveň zakazuje podporovať aj prejavovať sympatie k totalitným režimom, ku ktorým Slovenský štát patril.

Historik: Nie sme ešte vyrovnaní s vlastnými dejinami

Juraj Lepiš, historik Múzea SNP, označil existenciu Tisovej ulice za prinajmenšom veľmi nevhodnú. Hovorí, že Jozef Tiso je človek, ktorý bol právoplatne odsúdený za zločiny, ktoré napáchal Slovenský štát, a zaráža ho, že ešte sú skupiny, ktorým je sympatický, hoci mu boli zločiny dokázané. Zároveň ho prekvapuje, že aj napriek značnému časovému odstupu ešte aj dnes Slovensko pokrivkáva s vyrovnaním sa s vlastnými dejinami, a v porovnaní s krajinami, ako napríklad Nemecko, máme podľa historika čo doháňať.

„Najznámejším zločinom je deportácia slovenských Židov do koncentračných táborov a ich následná likvidácia… Dnes vieme na základe výskumov popredných odborníkov, ktorí prešli obrovské množstvo dokumentačného materiálu, na tieto témy s určitosťou povedať, že deportácie nemusel povoliť a bol to práve on spolu s jeho ďalšími spolupracovníkmi, kto ich nezastavil. Deportácie boli zastavené až po domácom a medzinárodnom nátlaku (napríklad pápež) a ich faktickom ukončení po prvej vlne, keď bolo deportovaných niečo vyše 57-tisíc ľudí,“ hovorí historik.

Podľa Lepiša patrí Jozef Tiso do slovenských dejín, no iba do odborných textov, učebníc či kníh, kde má byť jeho činnosť vysvetlená, zaradená do príslušného rámca a nemá podliehať glorifikácii.

Riešenie problému vo Varíne je podľa historika jednoduché – premenovať ulicu. „Týmto by sme ukázali aj navonok, že ako národ sme s minulosťou vyrovnaní, poučili sme sa z nej a nebudeme ju opakovať.“

Prvého januára sme zverejnili tlačovú správu mesta Trnava s titulkom „Pamätník Víťazstvo zostane na svojom mieste, s rekonštrukciou súsošia majú finančne pomôcť Rusi“. So žiadosťou o zverejnenie reakcie na vyjadrenia trnavskej radnice a mestského úradu sa na nás obrátil predseda Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) v Trnave Jozef Petráš. Reakciu Jozefa Petráša prinášame v plnom znení. „V médiách sa objavili informácie o tom, že Pamätník Víťazstvo zostane na svojom mieste. Verím, že to bolo rozhodnutie inteligentných a rozumných ľudí. Napriek tomu si dovoľujem upresniť niektoré skutočnosti, ktoré sú v článkoch nepresné, alebo aspoň zavádzajúce. Prvé informácie o premiestnení Pamätníka sa objavili pred pietou k 72. Výročiu oslobodenie Trnavy Červenou armádou. V miestnych mediách sa objavili informácie ‚Protifašistickí bojovníci sú proti sťahovaniu pamätníka z centra‘. Ak ste sa zúčastňovali pietnych akcií, nikdy som nepočul z vystúpení zástupcov mesta, kto Trnavu oslobodil?! Vždy to boli iba také frázičky, nič konkrétne nehovoriace o oslobodení. Hovorili obyčajne o mieri, násilí a pod. Ale nič o konkrétne historickej situácii. Ani slovo o vojakoch, ktorí stratili rodiny a prešli v ťažkých bojoch stovky a tisíce kilometrov, aby naše mesto citlivo oslobodili. Takto opisuje priebeh oslobodzovania Trnavy aj miestny kronikár. Za svoj život som všeličo prežil a počul. Viedol som rozhovory s ľuďmi, ktorých vtedajšia vládnuca garnitúra poslala do poľa – do boja proti slovanským národom Sovietskeho zväzu. Žiaľ, aj dnes sa to opakuje. Veľakrát som počul rozprávanie o zlome bežných vojakov, ale aj veliteľov, ktoré u nich nastalo, keď na vlastné oči zažili a videli zverstvá Nemeckých vojakov proti deťom, ženám a starým ľuďom. Tieto zverstvá viedli k dezertácii od svojich útvarov a neskoršie zapojené do jednotiek Československého armádneho zboru v ZSSR.“

Umiestnenie sochy gen. M. R. Štefánika na dobovej pohľadnici FOTO: Archív J. Petráša „Vrátim sa však k Pamätníku osloboditeľov. Všetci, ktorí mesto viedli od roku 1989, ho nechali chátrať – bez rozdielu politického dresu. Ja faktom, že nie je v ideálnom stave. Argumentovať tým, že je naklonený o 15 centimetrov a hrozí tam neviem čo, ako argumentuje Guniš, je smiešne Šikmá veža v Pise vysoká 57 metrov je vychýlená o 5 metrov a stojí. Pripadalo mi to, akoby minulé vedenie mesta naskočilo na háčik udice, ktorú im pripravili predchádzajúci vládcovia mesta. Na podnet bežných občanov mesta, ku ktorým sa pridali obyvatelia celého Slovenska sa rozbehla Petíca za zachovanie Pamätníka na pôvodnom mieste. Uskutočnili sa jej dve podoby písomná i internetová. Petičný výbor prijal primátor mesta – bol v ňom i dnes už nebohý priamy účastník protifašistického národnooslobodzovacieho zápasu Juraj Biľo. Priznám sa, že pán primátor nás milo prijal a zvlášť nevyvracal naše argumenty. Iba mi trochu prekáža, že organizátori petície už viac ako rok nedostali od primátora spôsob jej riešenia. Veľakrát som sa osobne, s pracovníkmi ministerstva vnútra SR, ruského veľvyslanectva zúčastnil obhliadky terénu v okolí Pamätníku. Verejne som vyzýval aj zástupcov mesta. No nikdy sa nezúčastnili. Neobstojí teda tvrdenie zástupcov mesta, že pomník leží na starom koryte riečky Trnávky. Podľa tohto názoru by riečka v prekrytom úseku na Námestí SNP musela pretekať v koryte znázorňujúcom paragraf. Obyčajný sedliacky rozum hovorí, že to tak nemôže byť. Podľa ich názorov by staré koryto bolo aj pod budovou terajšej Knižnice Juraja Fándlyho – bývalej Hospodárskej banky. Tá bola postavená oveľa skorej, ako pomník. Podobne, keď sa pozrieme do parčíku, ktorým preteká Trnávka, tam nad ňou stojí niekoľko stromov, ktorých hmotnosť je väčšia, ako Pamätníka. Nemusí byť občan ani veľký odborník, či stavbár. Z výstavby činžiakov v Trnave je známe, najmä na Hlbokej ceste, že tieto boli stavané na nánose. Tieto tam stoja, pretože boli budované tak, aby mohli stáť a boli zaistené a zabezpečené rôznymi injekčnými spevneniami. Podobne by podľa laického rozumu išlo riešiť i obnovu a stabilizáciu pomníka osloboditeľov.

FOTO: Archív J. Petráša „Podľa získaných informácií objednávka statikom, Krajskému pamiatkovému úradu a ďalším smerovala k obhajobe presťahovania pomníka na Študentskú ulicu. Prečo na okraj mesta, kde bude mimo pozornosti občanov mesta i jeho návštevníkov? To nehovorím už o tom, že na mieste, kde chceli Pamätník premiestniť prechádza horúcovod. Počul som aj úplne choré názory, že by ho premiestnili. Géniovia, kde by ste ho chceli preložiť, keď ide stredom Študentskej ulice? Cestujem denne okolo a tam, kde mal stáť stále energetici pracujú a niečo reparujú. Verím, že Guniš mne, ako obyvateľovi Trnavy prezradí koľko by táto akcia stála?! Zaujíma ma to preto, že na rozdiel od neho v Trnave žijem a platím poctivo dane. Zaujímalo by ma a verím, že aj ďalších Trnavčanov o tom, ako klamal a prehováral dcéry autora Pamätníka majstra sochára Snopka. Musel som sa zasmiať pri debate s nimi, ako zaujato ich presvedčoval, aby súhlasili s preložením Pamätníka a vlastne s jeho zachránením. Pri tom som si spomenul na Desatoro Božích prikázaní, ktoré verím že ako dobrý kresťan dodržuje. Neobstoja ani názory, že na miesto pomníka osloboditeľov, by sa mala vrátiť socha Milana Rastislava Štefánika, ktorá tam historicky stála. Nie je to pravda. Táto socha na námestí síce stála, ale nie tam, ako tvrdí Guniš. Prikladám kópie dobových pohľadníc, ktoré ukazujú, kde táto socha skutočne stála. Verím, že rozhodnutie o zachovaní Pamätníka na pôvodnom mieste bude trvalé. V kultivovaných mestách sú takého pomníky, či pamätníky na najfrekventovanejších miestach v ich centre. Iba v krajinách, kde sa prekrucuje história sa takéto pamätníky presúvajú do depozitov, alebo do okrajových častí. Na druhej strane som presvedčený, že rekonštrukcia Pamätníka by mala byť svätou povinnosťou mesta Trnava, ako znak vďaky za ohľaduplné oslobodenie Červenou armádou. Považujem za veľkú hanbu a gól do vlastnej siete, aby rekonštrukciu robila Ruská strana. Odhadujem, že rekonštrukcia by mohla stáť do 20 000 euro. Nalejme si čistého vína. Neprešustrovalo mesto x krát viac pri rôznych nezmyselných projektoch?“ S pozdravom občan Trnavy a predseda Oblastného výboru SZPB Jozef Petráš www.trnava-live z 18. 2. 2019

Reláciu RTVS o Najväčšom Slovákovi sprevádza Tisov tieň

Slováci budú hľadať najväčšiu osobnosť krajiny. Rozhodnú o nej hlasovaním v projekte
Najväčší Slovák, ktorú v najbližších mesiacoch odvysiela verejnoprávna RTVS. Úvodná
upútavka však vzbudzuje rozpaky.
Medzi prvými troma navrhnutými postavami je prezident fašistického slovenského štátu a
odsúdený vojnový zločinec Jozef Tiso. Fašistický režim mal na svedomí smrť 65-tisíc
slovenských Židov, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch. Ale aj ďalšie tisíce antifašistov
a Rómov. Podľa vedenia RTVS je zaradenie Tisa v poriadku, odborníci hovoria
o nešťastnej voľbe.
Televízna upútavka za tónov dramatickej hudby predstavuje prvé tri osobnosti, ktoré môžu
byť súčasťou ankety. Vyberala ich RTVS. Fotografiu Tisa sprevádza otázka "Vojnový
zločinec alebo mučeník?“
Generálny riaditeľ RTVS Jaroslav Rezník k tomu povedal: „Myslíme si, že slovenská
spoločnosť je na takej úrovni, že dokáže slušne a dôstojne diskutovať aj o kontroverzných
témach a osobnostiach.“ Podstatou formátu má byť debata o všetkých stránkach vybraných
osobností, tú naj si vyberú diváci hlasovaním.
Programový riaditeľ televíznej časti RTVS Marek Ťapák si uvedomuje, že Tiso v upútavke
vyvolá polemiku. „Ako spoločnosť sme sa k nemu jednoznačne nepostavili, stále je to osoba,
ktorá vyvoláva protichodné reakcie,“ vysvetlil dôvod výberu Ťapák. Podľa neho treba aj
o takýchto osobnostiach z našej histórie vecne diskutovať.
„V upútavke mali byť použité naozaj také mená, ktoré sú bezproblémové, zatiaľ čo Jozef Tiso
takým určite nie je,“ konštatuje historik Pavel Dvořák. Diskusii o historickej osobnosti sa
nebráni. „Vytiahnuť ho však rovno do upútavky sa mi zdá zvláštne, hlavne keď ide
o verejnoprávne médium,“ pripomenul odborník.
Podľa pravda.sk, 23. 10. 2018

Stanovisko predsedu SZPB Pavla Sečkára

Súhlasím so stanoviskom historika Pavla Dvořáka, že vyťahovať Jozefa Tisa do
upútavky novej relácie verejnoprávnej televízie nie je vhodné.
Vidieť, že v RTVS stále pôsobia sily, ktoré nám túžia podprahovo neustále podsúvať aspoň
náznak nacistickej ideológie a cez ňu rozdeľovať spoločnosť.
Absolútne však nesúhlasím s názorom programového riaditeľa televíznej časti RTVS Mareka
Ťapáka, ktorý tvrdí, že „ako spoločnosť sme sa k nemu jednoznačne nepostavili…“.
A Národný súd ČSR nad Tisom to bolo čo?

Predseda SZPB: Spoločnosť aj teraz potrebuje odbojárov.

MARTIN KRNO

Slovenský zväz protifašistických bojovníkov (SZPB) si pripomína 73.
výročie svojho založenia. Krátko po druhej svetovej vojne vzniklo niekoľko
združení účastníkov druhého odboja, ktoré sa čoskoro spojili do jednej
stavovskej organizácie. Môže byť užitočná pre spoločnosť i v súčasnej
dobe? Na túto otázku odpovedá predseda zväzu Pavol Sečkár jednoznačne:
Určite! Nejde len o pripomínanie si slávnych tradícií, ale aj o to, aby sa
mladšie generácie nenechali zmanipulovať novými nebezpečnými
populistami a extrémistickými názormi.
Onedlho Slovensko oslávi 74. výročie vypuknutia protifašistického
povstania. Je vaša organizácia aj po toľkých rokoch ešte stále prospešná
pre našu spoločnosť?
– Určite je prospešná a potrebná. Naše občianske združenie reprezentuje
žijúcich účastníkov antifašistického hnutia, symbolicky aj tých, čo počas
vojny položili za slobodu svoje životy. Hlavnou úlohou je zachovávať v
povedomí spoločnosti pravdivú históriu toho, čo sa tu dialo pred trištvrte
storočím. Túto tradíciu ďalej rozvíjame, aby i mladšie generácie pochopili,
o čo išlo v národnom Povstaní a aké nebezpečenstvo predstavujú akékoľvek
vojny. Dnes vystupujeme aj proti novým prejavom neofašizmu, neonacizmu a proti iným formám pravicového extrémizmu. Nepoznám inú organizáciu, ktorá by to robila tak dôsledne ako my.
Koľko ešte žije na Slovensku ľudí, ktorí sa aktívne zúčastnili v druhom
odboji?
– Podľa evidencie Sociálnej poisťovne osobitné príplatky k dôchodku vlani
dostávalo okolo 900 osôb, plus približne 3 000 vdov, respektíve vdovcov po
členoch odboja.
Koľkí z priamych účastníkov sú organizovaní vo vašom zväze?
– Približne 700, mnohí sú už imobilní, vážne chorí. Veď zväčša majú 90 rokov a
viac. V našej 18,5-tisícovej členskej základni teda predstavujú vzácnu menšinu,
no viacerí sú naďalej aktívni. Vo svojich obciach a mestách nechýbajú pri

kladení vencov na pamiatku svojich spolubojovníkov, pôsobia vo výboroch
základných organizácií SZPB, chodia na besedy s mládežou.
Napríklad 90-ročný Vladimír Strmeň z Banskej Bystrice vydrží debatovať so
žiakmi aj pol dňa. Bol som s ním na niekoľkých takých podujatiach, vždy som
obdivoval jeho elán a energiu. Deti ho už poznajú, a tak od neho požadujú aj to,
aby im zaspieval niektorú z partizánskych častušiek. Až do dôchodku totiž
viedol v Závodoch výpočtovej techniky dychovku.
Kto má v súčasnosti záujem o prácu v SZPB?
– Roku 2000 sa naša, pôvodne stavovská organizácia, otvorila každému, koho
zaujmú naše humanistické hodnoty a ciele. V prvom rade oslovujeme deti a
vnukov odbojárov.
Nedávno sa v Kališti opäť zišlo vyše tritisíc ľudí. Celé rodiny, neraz i päť
generácií, aj zo tri stovky školákov, pre ktorých sme zabezpečili osobitný
program. Chceme, aby i na zájazdy po pamätných miestach, či už na Jankov
vŕšok, Roh, Duklu, do Liptovského Mikuláša alebo Makova, členovia zväzu
brali so sebou i svoje deti.
A kto sa k vám hlási okrem tých, čo cítia určitú pietu k svojim rodičom a
starým rodičom?
– Niekedy ani nevieme, čo ich vedie do našej organizácie. My sa usilujeme
oslovovať predovšetkým tých, čo pracovali v školstve a štátnej správe.
Lepšie vedia, ako treba vplývať na mladú generáciu a bývajú aj organizačne
zdatnejší.
Medzi novými členmi prevažujú ženy a generácia okolo päťdesiatky-
šesťdesiatky, dôchodcovia i zamestnaní, ktorí si pri významnejších akciách
vezmú dovolenku. Organizujeme však aj špeciálne zájazdy pre mládež, osobitne
pre deviatakov, lebo v poslednom ročníku základnej školy sa na dejepise preberá
druhá svetová vojna. Vezmeme ich do Múzea SNP v Banskej Bystrici, Múzea
holokaustu v Seredi, do Mauthausenu,
Auschwitzu-Birkenau, Terezína či Lidíc.
Aj vy máte v rodine niekoho, kto sa zúčastnil na protifašistickom hnutí?
– Z maminej strany rodina Strieborných pochádzala z Mičinej a Sebedína pri
Bystrici. Všetci štyria strýkovia išli do Povstania. Ujo Jano bol zranený
dávkou z guľometu, no prežil. Z otcovej strany neviem o nikom. Mama sa
vydala po vojne, keď som mal sedem. Až neskôr som sa dozvedel, že môj

biologický otec zahynul počas nacistických represálií v Kremničke.
Po novembri 1989 sa zaznávali rozličné súťaže mládeže zamerané na odboj
počas druhej svetovej vojny. Dozrel čas, aby sa táto myšlienka obnovila?
– V niektorých regiónoch na ne vôbec nezabudli. Pred tromi rokmi sme začali
organizovať vedomostnú súťaž Medzníky druhej svetovej vojny. Čím ďalej, tým
viac učiteľov a žiakov sa do nej zapája. Tohto roku to bola tretina základných
škôl na Slovensku.
Po rokovaní na ministerstve školstva sa súťaž dostala do metodických pokynov
pre riaditeľov škôl súčasne s odporúčaním, aby venovali pozornosť i ostatným
našim podujatiam. V budúcom roku pripravujeme celoštátne kolo.
Z radov SZPB zaznelo veľa kritiky na obsah učebníc dejepisu, najmä
pokiaľ išlo o vysvetľovanie udalostí v 30. a 40. rokoch minulého storočia.
Hovorili ste aj o tom na ministerstve?
– Osnovy sa nemenia. Skôr ide o to, ako sa jednotliví učitelia pripravujú na
hodiny, aké používajú učebné texty. V poslednom období sme celoplošne
distribuovali do školských knižníc publikáciu Slovenské národné povstanie
1944 a knižku Oslobodenie, faktografia II. svetovej vojny. Presadzujeme
tiež, aby sa dejepisári zamerali aj na protifašistický odboj vo svojich
regiónoch. Keď ten žiaci lepšie spoznajú, ľahšie pochopia jeho význam i z
celoslovenského a zo svetového hľadiska.
Tak ako pre väčšinu občianskych združení, kasu so štátnymi dotáciami drží
ministerstvo vnútra. Ako s ním vychádzate?
– Finančné prostriedky, ktoré od neho dostávame, už vzhľadom na počet našich
podujatí nestačia. Veď od roku 2014 do roku 2017 sme ich počet
zdvojnásobili na takmer 1 200, čím nám náklady vzrástli o 35 percent. Na
Slovensku pracuje 35 oblastných a vyše 600 základných organizácií SZPB. Vo
väčších mestách ide o 20 až 30 akcií ročne, určených aj pre širokú
verejnosť. Medzi ne patrí aj 6. október. Národná rada SR na základe našej
iniciatívy pred dvoma rokmi schválila premenovanie tohto pamätného dňa na
Deň hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie. Do pôvodného názvu – Deň obetí
Dukly – sa totiž mohli zahrňovať i padlí príslušníci Wehrmachtu.
Pokúsili ste sa aj o ďalšie legislatívne iniciatívy?
– V roku 2002 dostali účastníci odboja jednorazové odškodnenie, potom dlho

nič, až sa nám roku 2013 podarilo presadiť zákon o protifašistickom odboji a o
postavení SZPB. Podľa neho máme určité povinnosti a štát má voči nám
záväzky. Pripravili sme aj legislatívny návrh o odškodnení sirôt, k čomu od
vojny ešte vôbec nedošlo. Väčšina bola uspokojená, no pre určité
nepresnosti v klauzule nie všetci, čo ma veľmi mrzí. Napokon poslanci
schválili aj zvýšenie príplatku priamym účastníkom odboja z 20 na 70 eur,
hoci v Česku dostávajú raz toľko. Nie sme však spokojní, že sa vdovám
pridalo iba desať eur, na dnešných dvadsať mesačne.
Akú dotáciu od ministerstva vnútra dostávate na činnosť?
– Uplynulé roky to bolo 350-tisíc eur. Teraz nám vzhľadom na prípravu
jubilejných osláv a odborných seminárov, venovaných neofašizmu a ďalším
negatívnym javom, pridelili zo štátneho rozpočtu o 50-tisíc viac. Oblastné
organizácie z toho dostávajú 70 percent. Podrobne musia refundovať faktúry v
zmysle smernice o hospodárení SZPB.
A zvyšných 30 percent ide kam?
– Na činnosť ústredia, lebo my organizujeme školenia, zasadania orgánov,
celoslovenské podujatia, máme i bohatú medzinárodnú činnosť so susednými
krajinami, sme členom medzinárodných organizácií, čo tiež niečo stojí. Platíme
mzdy a odvody za všetkých oblastných tajomníkov.
Od roku 2010 sa nám darí byť v čiernych číslach, dodržujeme schválený
rozpočet.
Škoda, že nám prichádzajú peniaze z ministerstva vnútra neskoro, až koncom
mája, takže prvé mesiace v roku bývajú ochudobnené o činnosť. Menej početné
oblastné organizácie, ktoré majú do 500 členov, dostávajú mesačne 100 až 200
eur, preto prostriedky na mzdy ich tajomníkov sú minimálne. Viac-menej
pracujú na dobrovoľníckej báze. Volení funkcionári v regiónoch nie sú vôbec
platení. Keď sa nejakého oblastného predsedu spýtate na mzdu v SZPB, tak vám
odpovie – dve kávy mesačne.
Ste s balíkom zo štátneho rozpočtu spokojní?
– Keď nastúpila vláda Ivety Radičovej, znížili nám dotácie o tretinu – na
211-tisíc eur. Zväz sa ocitol na hranici zachovania fungovania. Mzdy ani
odmeny nemôžeme našim ľuďom zásadne zvyšovať, lebo nie sme štátna správa
ani lekári či učitelia, hoci robíme aj výchovno-vzdelávaciu činnosť.

Máte aj iné finančné zdroje? Sponzorov?
– Skôr by som povedal – darcov. Získavame peniaze aj z prenájmu časti našej
budovy v Bratislave. Tam sme sa uskromnili, sedíme v kanceláriách po dvoch-
troch. Pritom je nás dokopy na ústredí iba osem.
Zdroje z prenájmu idú predovšetkým na pokrytie nákladov našich tlačovín –
Ročenky odbojára a dvojtýždenníka Bojovník. Šestinu výtlačkov rozdáme
partnerským organizáciám a školám. V zmysle zákona predkladáme i projekty –
ministerstvu obrany či financií. Napríklad na rozšírenie našej stálej expozície
v prízemných priestoroch na Štúrovej ulici 8.
Ako hodnotíte vzájomné vzťahy s verejnou správou?
– Je to rôzne. Napríklad v Banskej Bystrici chystá všetky oslavy okresný
alebo mestský úrad. Radi by sme to presadili na celoštátnej úrovni, kde sa
nedarí stanoviť, kto bude ktoré akcie organizovať. Napríklad na výročí
oslobodenia Bratislavy sa pred obedom 4. apríla uskutočňuje pietny akt na
Slavíne pod kuratelou ruskej ambasády, popoludní organizuje spomienku dole v
meste primátor. Taká dvojkoľajnosť pretrváva aj inde. Nepoznám však na
Slovensku mesto, kde by sa v spolupráci so SZPB nekonali oslavy spojené s
výročím oslobodenia. V menších obciach to už nebýva samozrejmosťou.
Máte pri tom so starostami z nejakej politickej strany problémy?
– V zásade nie. Možno sa nájdu dva-tri prípady, no to je pri celkovom
množstve osláv nepodstatné. Buď starostu presvedčíme o našej veci, alebo ho už
nabudúce nevolíme. Zvyčajne si to každý rozmyslí, lebo v mnohých obciach
naši členovia tvoria pomerne veľkú skupinu aktívnych voličov.
Ako to vyzeralo v predchádzajúcom volebnom období v Banskobystrickom
samosprávnom kraji?
– Väčšina krajských poslancov bola „naša“, iba zo dvaja-traja niekedy Mariana
Kotlebu podporili. Vlani nám odhlasovali 12-tisíc eur a župan to musel
podpísať. Hoci úmyselne až 27. decembra, aby sme to nestihli do konca roka
vyčerpať, no my sme tajomníkov naučili na školeniach robiť tak, aby o peniaze
neprišli.
Vlani sme pred regionálnymi voľbami zorganizovali protestný pochod pred
sídlom župy. Vyzývali sme občanov, aby Kotlebu nevolili. Výrazne pozitívnu
úlohu v súvislosti s jeho porážkou zohrala súčasná ministerka kultúry Ľubica
Laššáková, ktorá bola vtedy predsedníčkou najväčšieho poslaneckého klubu.

Napriek tomu vo viacerých stredoslovenských obciach získavajú vo
voľbách kotlebovci pomerne vysoké percento hlasov. Čím si to
vysvetľujete?
– Nielen mladší, aj tí skôr narodení nerozmýšľajú komplexne. Kotlebovci
svojimi populistickými vyjadreniami nahrávajú i starším voličom, hoci nikdy
nemôžu splniť to, čo nasľubujú. Úspech žnú medzi obyvateľmi, ktorých sociálna
situácia je problematická.
Medzi týmito obcami sú také, ktoré boli donedávna hrdé na svoju
povstaleckú minulosť…
– I pre mňa je nepochopiteľné, že v Ostrom Grúni alebo Kľaku hlasuje za ĽS NS
nad 20 percent voličov. Inde je to 10, 11 percent. Aj som sa raz pýtal
mládencov, ktorí v Bystrici vystupovali na podporu Kotlebu – prečo ste tu?
Čo ja viem – odpovedal mi jeden. A na inej demonštrácii zase na otázku
zareagovali: Zaplatia nám. Nie som vyšetrovateľ, aby som skúmal, kto im
potom v krčme objednáva pivo.
Nemyslíte si, že vyšetrovacie orgány sú voči prejavom pravicového
extrémizmu nadmieru benevolentné?
– Naši členovia sa na schôdzach vyjadrujú, že by proti neofašistom mali
policajti tvrdšie zasahovať. Kritizujú, že sa iba prizerajú. Podľa mňa je
väčšia chyba v prokuratúre a súdnictve, kde akoby nevedeli, o čom majú
vlastne rozhodovať. Sudcovia tancujú na horúcich uhlíkoch, tak radšej
pojednávania odkladajú z mesiaca na mesiac, až sa prípad zametie pod
koberec. Maximálne ohodnotia tieto výčiny ako priestupok. Platí to aj voči
tým, ktorí poškodzujú pamätníky. A keď sa prezident zastane takých
košických „umelcov“, tak čo má robiť policajt?
Budúci rok vás okrem osláv 75. výročia Povstania čaká 17. zjazd SZPB.
Chystáte sa v Poprade prijať nejaké zásadnejšie rozhodnutia do budúcnosti
zväzu?
– Radi by sme omladili náš funkcionársky aktív. To je zlatá niť všetkých
našich opatrení a vyplýva to i z uznesenia predchádzajúceho zjazdu v
Banskej Bystrici. Malo by sa to prejaviť už na oblastných konferenciách, na
ktorých zvolia členov budúcej ústrednej rady. Delegáti by mali navrhnúť aj

niekoho mladšieho za predsedu zväzu. Lebo ja to už ťahám desiaty rok, nech si
to skúsi niekto iný.
PRAVDA 24. júla 2018