Meno autora: Novy Admin

Napriek tomu, že na programe nemalo formálne nič výnimočné, účasť na ňom ekonómky D. Bielikovej, právnika V. Grznára a predsedu Rozhodcovskej komisie J. Dolníka naznačovala iné. Potvrdilo to aj prijaté uznesenie. 

Predsedníctvo, okrem iného, schválilo návrhy na úsporné opatrenia a personálne zmeny v Predsedníctve a ÚR SZPB v súvislosti s konsolidáciou ekonomických opatrení a zníženým príspevkom štátu na činnosť a mzdy plateného personálu; návrh na zmenu rozpočtu SZPB a organizačné zabezpečenie výročných rokovaní ZO SZPB.

Ústrednej rade SZPB odporučilo uvoľniť z funkcie člena ÚR SZPB Jaroslava Éhna z OblV SZPB Levice; potvrdiť za člena ÚR SZPB Slavomíra Hrivnáka z OblV SZPB Levice; potvrdiť za člena ÚR SZPB Štefana Mjartana z OblV SZPB Prievidza; schváliť za členov Predsedníctva ÚR SZPB Slavomíra Hrivnáka z OblV SZPB Levice a Jána Dianišku z OblV SZPB Košice.

Predsedníctvo tiež uložilo predsedovi SZPB predložiť ÚR SZPB návrh plánu činnosti Predsedníctva a ÚR SZPB na rok 2026, vyhodnotenie hospodárenia za rok 2025 a rozpočet na rok 2026.

Na základe podnetu predsedu rozhodcovskej komisie uložilo predsedovi SZPB zriadiť pri P UR SZPB komisiu na zhodnotenie činnosti funkcionárov na úrovni oblastných organizácií a zvolať Ústrednú revíznu komisiu na zhodnotenie činnosti ÚRK.

Tajomníkovi SZPB Predsedníctvo uložilo zvolať prípravu a školenie oblastných tajomníkov. Netradičnou úlohou preň je predložiť rozhodcovskej komisii materiál na podnet prešetrenia činnosti v SZPB Branislava Ondruša pred jeho prijatím za člena ÚR SZPB.

Tajomník SZPB má tiež spracovať list z diskusie P ÚR SZPB o konaní člena ÚR SZPB a predsedu OblV SZPB Bratislava Martina Krnu Rozhodcovskej komisii pri ÚR SZPB.  

Pri ostatných otázkach Predsedníctvo vyjadrilo kritiku niektorým oblastným funkcionárom, ktorí neposlali správu o činnosti oblastných výborov za 2. a 3. štvrťrok. Kto si povinnosti nesplnil, bude konkrétne rozobraté na príprave oblastných tajomníkov. 

Predsedníctvo skonštatovalo, že za uvedené obdobie bolo prijatých vyše 600 nových členov SZPB.

V. Mikunda

Dňa 28. októbra sa v Beroune stretli priatelia a bratia z ČSBS a SZPB a spoločne si pripomenuli 107. výročie vzniku Československej republiky. Za SZPB sa oslavy zúčastnil predseda Viliam Longauer. 

Naši priatelia z ČSBS nám napísali, že oslavy výročia vzniku Československej republiky sa konali vo výbornej atmosfére s podporou berounského rodinného pivovaru manželov Mayerových a za účasti vedúcich predstaviteľov SPD, PRO, TRIKOLORA a KSČM a „ďalšieho radu vlasteneckých organizácií“.

Tieto oslavy v Beroune však nenápadne, ale jednoznačne zdôraznili, že my, Slováci, si musíme pripomínať skôr 30. október 1918, kedy bola prijatá Martinská deklarácia. Predseda českej SPD Tomio Okamura totiž v hlavnom prejave dôrazne uviedol, že „pred stosiedmymi rokmi naši predkovia oficiálne obnovili štátnosť našich historických krajov – Čiech, Moravy a Sliezska“.

Česká tlač v spravodajstve o tomto podujatí, ak jej prepáčime nesprávny názov nášho Zväzu, že „Slovenský zväz bojovníkov za slobodu“, si všimla aj iné slová. Konkrétne mám na mysli, že „Nemcom sa nepodarilo naše národy ponemčiť, ani im zobrať túžbu po vlastnom národnom štáte“. Čiže pri 107. výročí vzniku ČSR zmizla veľakrát pertraktovaná idea, že „boli to Slováci, kto sa odtrhol od Československa“.

Na podujatí prehovoril aj predseda SZPB Viliam Longauer, ale autori spravodajstva, ani videa, ho tam neuviedli a ani necitovali.  

Vladimír Mikunda

…NATO s Ruskom, ktorá sa vedie rukami Ukrajincov?

Profesor Jeffrey Sachs z US Kolumbijskej univerzity: „Toto nie je žiadna proxy vojna! Je to vojna! NATO bojuje s Ruskom a nie je to len technika NATO, financovanie NATO, prieskum NATO, navádzanie NATO, je to aj personál NATO. Veľmi často sa americkí i európski padlí vracajú domov.

Vieme, že na Ukrajine je personál NATO, ten je nevyhnutný na prácu s týmito zbrojnými systémami. Nie Ukrajinci ich obsluhujú, to všetci veľmi dobre vieme, takže na Ukrajine nie je žiadna proxy vojna!“

Bojovník

Izrael musí rešpektovať zákaz hladovania ako metódy vedenia vojny, povedal v stredu predseda Medzinárodného súdneho dvora OSN Judži Iwasawa.

„Súd jednomyseľne dospel k záveru, že Izrael je povinný… rešpektovať zákaz hladovania ako metódy vedenia vojny,“ povedal sudca pri čítaní stanoviska.

V decembri 2024 Valné zhromaždenie OSN prijalo rezolúciu, v ktorej naliehavo požiadalo Medzinárodný súdny dvor o vydanie poradného stanoviska k záväzkom Izraela týkajúceho sa pomoci okupovaným palestínskym územiam. Rezolúciu podporilo 137 štátov, 12 hlasovalo proti a 22 sa zdržalo hlasovania. 

Bojovník

Prvý októbrový víkend patril v Detve spomienke na výnimočnú udalosť SNP, partizánsku prehliadku, ktorá sa v meste uskutočnila 1. 10. 1944. Bol som ešte doma, keď sme sa so spoluzväzákmi začali zaujímať, prečo na toto podujatie neexistuje žiadna pamiatka. 

           Prečo, to sme sa nedozvedeli, ale vtedajší tajomník Mestského národného výboru Milan Konôpka našu iniciatívu postaviť pamätník v rámci „Akcie Z“ podporil. A neskôr sa jej aj ujal a doviedol do úspešného konca. V roku 1984 bol pamätník odhalený.

V sobotu 4. októbra som sa na spomienkovej slávnosti k 81. výročiu znovu zúčastnil. Neprekvapilo ma, že podstatnú organizačnú úlohu stále zohrávajú moji kamaráti – synovia, ale už aj vnuci detvianskych účastníkov SNP.

V slávnostných príhovoroch všetkých čestných hostí zaznelo posolstvo, že odkaz Povstania je neoddeliteľnou súčasťou našej identity so všetkými pozitívnymi aj rozporuplnými príbehmi, a že práve generácia dnešných mladých ľudí by ich mala poznať.

O to, žeby historická pamäť v Detve mala vyblednúť, nemám obavy,  i keď sa z času načas nejaký ten výpadok objaví. Práve preto majú takéto podujatia, udržujúce naše pokrokové tradície mimoriadny význam, lebo účinne oživujú našu kolektívnu pamäť. V tomto smere významnú úlohu zohráva Matica slovenská, ktorá mala aj v tomto roku najväčší podiel na vytvorení verného obrazu historickej partizánskej prehliadky. A dôkazom toho, akú dôležitosť táto inštitúcia udalosti prikladá, bola tohtoročná účasť jej predsedu Mariána Gešpera.

V budúcnosti by to tak malo byť aj v prípade ústredných orgánov Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Práve tam sú kľúče k rozšíreniu historického bádania, ktoré sa nezaobíde bez výraznejšej štátnej podpory. 

           Keď pred vyše 20 rokmi vznikol Ústav pamäti národa aj ja som si myslel, že prinesie viac svetla do tejto etapy našej histórie. Stal sa opak! Tentoraz sa však o tom nemienim rozpisovať.

Mne, Detvanovi je úprimne ľúto, že v tomto smere štátny bádateľský ústav doteraz nevybádal nič, čo by verejnosti mohlo dať aspoň náznak odpovedí na doteraz nezodpovedané otázky súvisiace s jedinečnou historickou udalosťou v Detve. Napríklad, kto z Detvanov mal hlavnú zásluhu na tom, že prehliadka bola práve v Detve, nie vo Zvolene, Zvolenskej Slatine, Hriňovej či Očovej?

Vieme o dvoch partizánskych svadbách, ktoré boli súčasťou partizánskej prehliadky. Neboli to len formálne obrady, ale pravé detvianske svadby s folklórom a hostinami. Zásluhu na tom mali Detvania. Takmer všetci prispeli tým čo mali a takto sa podieľali na vytvorení aspoň krátkeho obdobia mieru a normálnosti, počas ktorého mali vojaci a partizáni možnosť načerpať nové sily, pred ťažkými bojmi v horách. Existuje ešte ten dom, humno či dvor, kde boli svadobné hostiny dvoch partizánskych párov? Jeden z nich, ten sovietsky, v Detve oslavoval zrejme aj striebornú svadbu. V archíve, či kronike mesta z rokov 1964-1974 sa určite niečo nájde, lebo fotografie z jubilejného stretnutia som videl na vlastné oči.

A čo vieme o predstaveniach Frontového divadla Andeja Bagára, futbalových stretnutiach a premietaní sovietskych filmov počas partizánskej prehliadky? Len to, že boli.

Všetky odpovede pomôžu dokresliť obrázok tej doby a pochopiť atmosféru výročného detvianskeho sviatku v roku 1944. Musíme to však urobiť my, ktorí si ešte pamätáme, čo nám hovorili rodičia, susedia aj oficiálne obecné kroniky (aj keď sa po roku 1989 mnohé stratili). Ďalším generáciám už bude radiť umelá inteligencia, živená dátami, ktoré jej ponúknu falošné či neoveriteľné zdroje.

Ján Dianiška, snímky archív 

Veliteľ 1. čs. armády na Slovensku (do 7. 10. 1944) brigádny generál Ján Golian. Za jeho prítomnosti sa konala partizánska prehliadka, na ktorej sa predstavili československé, sovietske a francúzske partizánske jednotky. 

Rekonštrukcia povstaleckej slavobrány. 

Dnes dodržujú pamätnú tradíciu aj kluby vojenskej histórie. 

Touto zbraňou je podľa prezidenta V. Putina televízny kanál RussiaToday (RT), ktorý práve slávi 20. výročie od svojho vzniku. Dnes vysiela v siedmych jazykoch: po rusky, anglicky, španielsky, arabsky, nemecky, francúzsky a po srbsky. 

Západ spočiatku privítal úspech Russia Today, pretože bolo alternatívou, uviedol v prejave V. Putin a dodal, že táto závisť sa však pomaly zvrhla na strach. Novinári RT si totiž dovolili priveľa pravdy. 

Slobodu prejavu využívali príliš rozmarne a odhaľovali krutosť a dvojtvárnosť „civilizovaného“ západného sveta. „Roky nás učili, čo je demokracia a skutočná sloboda prejavu. Čo sa však stalo, keď sa objavila RT? Reakcia bola primitívna a priamočiara – zrušiť a zablokovať. Viete, keď som bol riaditeľom FSB, snažil som sa zastaviť štýl práce prostredníctvom zákazov. Povedal som, že musíme byť rafinovanejší,“ povedal ruský prezident.

Prvým, kto sa bál pravdy, bola Ukrajina. Tá zakázala vysielanie už v roku 2014. V roku 2022 ju nasledovali EÚ, USA, Spojené kráľovstvo a Kanada.

Lenže diváci a poslucháči „hlasovali svojimi tlačidlami“. Napríklad v roku 2024 obsah kanála na sociálnych sieťach získal 24 miliárd videní. A celkové publikum RT v minulom roku bolo takmer miliarda ľudí na celom svete!

Na záver

Osláv 20. výročia Russija Today vo Veľkom divadle sa zúčastnili predstavitelia vyše stovky štátov, medzi nimi aj potomkovia Bismarcka a Charlesa de Gaulla.

Na koho sa Russija Today najviac orientuje? Prezident Vladimír Putin tvrdí, že na Áziu, Afriku, Latinskú Ameriku „a, samozrejme, na štáty Európy a USA, teda na štáty, kde sa rodí najviac lží“.

Bojovník

Šéfredaktorke RT Margarite Simoňan gratuluje pri 20. výročí prezident Vladimír Putin.

Americký prezident Donald Trump po rozhovore s ruským prezidentom Vladimirom Putinom opätovne potvrdil, že kvôli Ukrajine tretia svetová vojna nevypukne.

Vo štvrtok 16. októbra mal Donald Trump a s ruským prezidentom Vladimirom Putinom svoj ôsmy a najdlhší telefonát od začiatku svojho druhého funkčného obdobia. „Myslím si, že toto [ukrajinský konflikt – pozn. red.] mohlo viesť k tretej svetovej vojne. Nestane sa to. Ale mohlo sa to stať,“ povedal Trump v Bielom dome. Navyše vyhlásil, že ukrajinský konflikt sa USA netýka. „Vzhľadom na môj vzťah s prezidentom Putinom som si myslel, že to rýchlo vyriešime,“ povedal Trump. 

Bojovník podľa ria.ru zo 17. 10. 2025

Šesť rokov po prvej svetovej vojne si víťazné mocnosti Spojencov uvedomili, že Rapallská zmluva z roku 1922 prelomila izoláciu Nemecka v zahraničnej politike a že krajina sa začína zotavovať z hospodárskeho kolapsu spôsobeného povstaním v Porýní a hyperinfláciou v roku 1923. Víťazné mocnosti tak dospeli k záveru, že európsku strednú mocnosť nemožno natrvalo vylúčiť. 

Predpokladom „normalizácie“ a integrácie nemeckého hospodárskeho potenciálu do západnej pologule boli bezpečnostné záruky, ktoré zohľadňovali najmä geopolitické záujmy Anglicka a Francúzska. Patrila sem bezpečnosť hraníc Versailleskej zmluvy a integrácia Nemecka do Spoločnosti národov, v rámci ktorej sa mali riešiť konflikty medzi zúčastnenými štátmi. Francúzsko a Belgicko tiež trvali na bezpečnostnom koridore, ktorý mal byť vytvorený demilitarizáciou Porýnia.

Za týmto účelom sa po tajných diplomatických rokovaniach v období pred konferenciou stretli zástupcovia siedmich európskych štátov – konkrétne Nemecka, Veľkej Británie, Francúzska, Belgicka, Talianska, Československa a Poľska – v Locarne vo Švajčiarsku na konferencii, ktorej záverečný protokol vyhlásil, že slúžil na „hľadanie spoločných prostriedkov na ochranu svojich národov pred pohromami vojny a na zabezpečenie mierového riešenia sporov akéhokoľvek druhu (…)“.

V tom čase Nemecko nebolo rovnocenným rokovacím partnerom. Cudzie vojská stále okupovali časti jeho územia. Existovali obmedzenia týkajúce sa vojenskej veľkosti a výroby zbraní. Okrem toho muselo stále platiť značné reparácie. 

Západné mocnosti mali zároveň záujem na zmiernení napätia s Nemeckom, aby ho užšie zaviazali k svojej vlastnej politike.

V ústrednom dokumente Locarnských zmlúv, tzv. Západnom alebo Rýnskom pakte, sa Nemecko zaviazalo akceptovať situáciu, ktorú aj tak nemohlo zmeniť. Hranice s Francúzskom a Belgickom boli výslovne potvrdené a akákoľvek revízia bola upustená. To znamenalo, že Nemecko uznalo vrátenie Alsaska a Lotrinska Francúzsku a Eupen-Malmedy Belgicku. Nemecko sa navyše zaviazalo, že bude trvalo rešpektovať články 42 a 43 Versailleskej zmluvy, t. j. zákaz zriaďovať a udržiavať vojenské zariadenia na hraniciach dvoch svojich susedov.

Pre východné hranice s Československom a Poľskom však neboli prijaté žiadne podobné ustanovenia. Nemecko uzavrelo s oboma štátmi tzv. arbitrážne zmluvy, v ktorých sa dohodlo, že v prípade sporov sa budú riadiť úsudkom medzinárodných komisií. 

V skutočnosti to znamenalo, a zúčastnené strany o tom nemohli mať žiadne pochybnosti, že Nemecko má odteraz dva rôzne typy štátnych hraníc.Táto odlišnosť bola, mimochodom, výsledkom postoja Veľkej Británie, ktorá sa vyslovila proti hraničným zárukám pre Poľsko. Poľská vláda bola v tom čase príliš závislá od podpory západných mocností, aby v týchto rokovaniach dokázala presadiť akékoľvek iné usporiadanie.

Jedným z prejavov geopolitickej situácie v Európe bolo, že Sovietsky zväz sa do týchto rokovaní v žiadnej fáze nezapájal. Navyše nebol členom Spoločnosti národov. 

Aj keď to nebolo formulované v zmluvách, cieľom tejto „bezpečnostnej politiky“ bolo dať Nemeckej ríši „voľnú ruku“ na východe, zatiaľ čo hranice na západe boli zabezpečené. Völkisch-nacionalistické sily hlasno protestovali proti tejto „zmluve o zrieknutí sa“, ale dokázali dobre žiť s rastúcou úlohou Nemecka v Európe. Dokonca aj Hitlerova vláda v roku 1933 tvrdila, že nemá žiadne územné nároky voči Francúzsku. Požadovala iba „rovnaké práva“ v Spoločnosti národov, čo chápala ako právo na prezbrojovanie a prípravu na vojnu, vojnu, ktorú mala v úmysle viesť najmä o „životný priestor na východe“.

Aj keď Locarnsko prinieslo bezpečnostné opatrenia do západnej Európy pred 100 rokmi, táto zmluva neposkytla celoeurópske riešenie. Dnes vieme, že mier v Európe je možný len vtedy, ak sú primerane zohľadňované bezpečnostné záujmy všetkých krajín. 

Newsletter FIR 2025-42

Martin Krno, predseda OblV SZPB Bratislava

Hlavné mesto SR odstránilo 16. októbra pomník Mareka Čulena v hornej časti Námestia slobody. V tejto súvislosti hovorca Bratislavy Peter Bubla vyhlásil: „Históriu si ctíme, budúcnosť tvoríme. Sme presvedčení, že čestné miesto na Námestí slobody by nemal mať človek, ktorý sa stal jedným zo symbolov neslobody.“ Pripomenul, že pomník vznikol v roku 1978 ako pocta vplyvnému predstaviteľovi komunistického režimu.

Prečo zrazu až 36 rokov po „víťaznom novembri“ došlo k likvidácii diela akademického sochára Vladimíra Môťovského a architekta Štefana Ďurkoviča? Možno sa mestskí konšeli inšpirovali obdivovateľmi Hitlerovho kolaboranta Stepana Banderu, ktorí na západnej Ukrajine neodstraňovali iba plastiky V. I. Lenina, Kataríny Veľkej, ale aj Puškina, Lermontova a ďalších klasikov svetovej literatúry.

Táto kauza bola aktuálna presne pred štyrmi rokmi v súvislosti s pripravovaným zriadením Hrobu neznámeho vojaka v parčíku pri Úrade vlády SR, neskôr nešťastne situovaným z iniciatívy exministra obrany Jaroslava Naďa na Rázusovom nábreží. 

Vtedy nenávistnú kampaň proti Čulenovi a celému ľavicovému hnutiu viedli poslanci miestneho zastupiteľstva bratislavského Starého Mesta na čele so zúrivým antikomunistom Petrom Osuským a starostkou za vtedajšiu vládnu koalíciu Zuzanou Aufrichtovou, ktorí sa krátko predtým výrazne angažovali na premenovaní časti Námestia SNP na Námestie Nežnej revolúcie. Primátor Matúš Vallo sa im vtedy, ako i dnes, veľmi ochotne podriadil. 

Pred štyrmi rokmi komunálni poslanci, takmer napospol z pravicových strán a Progresívneho Slovenska, žiadali magistrát, aby odstránil pomník „zakladateľa zločineckej organizácie“ v nadživotnej veľkosti, lebo „pamätníky velebiace osobnosti fašistického a komunistického režimu nemajú na verejných priestranstvách čo hľadať“.

Podľa novodobých sochoborcov bol Čulen (za aplauzu liberálnych médií) „oddaný boľševik, ktorý sa po komunistickom puči dostal do najvyšších orgánov KSČ a ako povereník poľnohospodárstva v 50. rokoch nesie zodpovednosť za osudy desaťtisíce roľníkov počas násilnej kolektivizácie“.

Marek Čulen sa narodil v chudobnej katolíckej roľníckej rodine 8. marca 1887 na Záhorí v Brodskom. Pred prvou svetovou vojnou dvakrát odišiel za prácou do USA, „odkiaľ si priniesol socializmus“. Dnes to znie paradoxne, no logicky na sklonku 19. storočia boli rozvinuté priemyselné oblasti Severnej Ameriky centrami robotníckeho hnutia. Mladý Čulen sa v Chicagu angažoval v socialistických spolkoch a pokrokové myšlienky preniesol i na sociálne zaspaté Slovensko. To je zrejme pre našu pravicu zločin číslo jeden. 

Do vlasti sa vrátil v roku 1920 a už v januári nasledujúceho roka kultivovane viedol rokovanie zjazdu slovenských, maďarských a nemeckých zástupcov sociálnodemokratickej ľavice v Ľubochni, čo prispelo k založeniu KSČ. V nasledujúcich rokoch bol krajským tajomníkom KSČ v Bratislave a stal sa predsedom Zväzu maloroľníkov a domkárov. Zastával sa najmä chudobnejších pracovníkov v poľnohospodárstve, na ktorých tvrdo dopadali hospodárske krízy. 

Vari pravičiari v Bratislave pokladajú za zločin i to, že sa Čulen podieľal na protifašistických mítingoch na obranu ČSR pred agresívnymi požiadavkami hitlerovského Nemecka? Iste nie náhodou ho po rozbití republiky Gestapo odvlieklo do Hodonína, neskôr väznili v Ilave. Keď sa dostal na slobodu, ilegálne vedenie strany ho poslalo do ZSSR. 

Po prepadnutí nacistickým Nemeckom sa stal členom predsedníctva Všeslovanského výboru, v slovenskom vysielaní Moskovského rozhlasu burcoval rodákov do boja proti okupantom, nabádal slovenských vojakov k prechodu k Červenej armáde a sovietskym partizánom, v zajateckých táboroch agitoval, aby vstúpili do nového čs. vojska Ludvíka Svobodu. 

V septembri 1944 s Janom Švermom a Rudolfom Slánským na vlastnú žiadosť priletel na povstalecké územie, kde ho zvolili za člena SNR. Po oslobodení ho kooptovali do ÚV KSS, neskôr zvolili za člena ÚV KSČ. Stal sa na krátko predsedom Jednotného zväzu slovenských roľníkov. 

Na čele povereníctva poľnohospodárstva bol „až“ dva roky – 1952 a 1953. V rodnej obci po ťažkej a dlhej chorobe zomrel 26. decembra 1957. Bol teda naozaj „vplyvným predstaviteľom komunistického režimu“ a jeho socha „pamätníkom zločineckého režimu“? 

Čo teraz s uvoľneným priestorom pri sídle slovenskej vlády? Možno tam bratislavský magistrát presadí na truc sochu jeho mladšieho príbuzného Konštantína Čulena. Poslanca Slovenského snemu, šéfa neslávneho Úradu propagandy, ľudáckeho novinára a historika, sláviaceho Jozefa Tisu v „diele“ Po Svätoplukovi druhá naša hlava. 

Súd ho po vojne v neprítomnosti odsúdil na 30 rokov väzenia, 15 rokov straty občianskych práv a konfiškáciu majetku. Dosiaľ verdikt nik nezrušil, no po novembri 1989 vyšli o ňom oslavné články. V roku 2003 jeho telesné pozostatky „slávnostne uložili na Národnom cintoríne v Martine medzi ľuďmi, ktorí sa zaslúžili o slovenský národ“. Veď spĺňa základnú podmienku – bol mimoriadne aktívny antikomunista.