SNP bolo protifašistické povstanie s medzinárodnou účasťou. Okrem Slovákov v ňom bojovali občania 33 národností.
Účasť Juhoslovanov – teda, Srbov, Čiernohorcov, Slovincov, ale aj Slovákov, Rusínov, Maďarov a pod. v SNP je nedostatočne spracovaná. Existujú rôzne údaje o ich účasti. V jednom prameni sa uvádza počet okolo 100, v inom cca 160 (Sklabinský, 1974). Z našich historických prameňov vyplýva, že najviac ich bolo z vojvodinskej oblasti Báčka. Boli to prevažne Srbi, ale aj Slováci, v menšom počte aj Rusíni. Do SNP sa zapojilo aj niekoľko báčanských Maďarov.
Keď sa jedná o účasť juhoslovanských občanov v SNP, tak sa obvykle spomínajú tri mená: podplukovník Jovan Deretić, hrdý Čiernohorec a dvaja letci, ktorí bránili slovenské nebo v SNP: Savo Poljanec, Slovinec a Arsenije Arso Boljević, nebojácny Čiernohorec. Týmto dvom letcom bola roku 2014 odhalená pamätná doska na letisku Sliač, ako ukážka priateľstva medzi našimi národmi.
Účasť Juhoslovanov v SNP je spracovaná iba v dvoch prácach, ktoré boli uverejnené v bývalej Juhoslávii, vo Vojvodine, jeden v slovenskom jazyku a druhý v srbskom jazyku. Autorom oboch príspevkov je Samo Sklabinský, ktorý v tých časoch pôsobil ako novinár v slovenskej redakcii novosadského rozhlasu. Prvý príspevok je napísaný v slovenskom jazyku, má iba štyri strany a uverejnený bol roku 1969 pod názvom Juhoslovanskí Slováci v Slovenskom národnom povstaní, v knihe: Spomienky na účasť Slovákov v NOB. Autor v nej uvádza, že v SNP sa zúčastnilo 50-60 vojvodinských Slovákov.
Druhý príspevok je v skutočnosti fejtón napísaný v srbskom jazyku pod názvom Jugosloveni medju slovačkim partizanima (Juhoslovania medzi slovenskými partizánmi). Uverejnený bol v 13-tich častiach v mesiacoch august – september roku 1974 v denníku Dnevnik, ktorý vychádzal v Novom Sade. Príspevok bol napísaný pri 30. výročí SNP. Samo Sklabinský v týchto dvoch príspevkoch uvádza iba 20 Slovákov z Vojvodiny v SNP.
Je pravdou, že historického materiálu o účasti Slovákov z Vojvodiny v SNP je veľmi málo a preto je veľmi významné, že niektorí priami účastníci z radov vojvodinských Slovákov zanechali písané spomienky (Michal Kollár, Ján Materák, Ján Čierny), ktoré sú uverejnené v Ročenkách Spolku Slovákov z Juhoslávie č. 1 a č. 2 a v publikácii Hložany 2, Zborník prác z roku 1998.
Po rozbití Juhoslávie…
…v apríli 1941 bolo územie Vojvodiny, v ktorej pred 2. sv. vojnou žilo cca 70.000 Slovákov, rozdelené do troch štátnych útvarov: Sriem sa stal súčasťou Nezávislého chorvátskeho štátu, Banát sa stal súčasťou Nemcami okupovaného Srbska, ale moc mali v rukách domáci Nemci, a Báčku okupovali Maďari, ktorí v decembri 1941 túto oblasť pripojili maďarskému kráľovstvu.
Vzhľadom na to, že partizánske oddiely vo svojich záznamoch nie vždy označovali partizánov podľa národnosti, bolo veľmi ťažké porátať juhoslovanských občanov, vrátane Slovákov, ktorí bojovali v SNP. Niektoré údaje sa nachádzajú v správach národných výborov o partizánskom hnutí v obciach a okresoch, potom v pamätiach niektorých účastníkov a čiastočne aj v úradných správach. Najviac historického materiálu sa nachádza v Múzeu SNP v Banskej Bystrici.
O prítomnosti Juhoslovanov, najmä Slovákov, na Slovensku ešte pred vypuknutím SNP, existujú údaje z Tomášoviec, Sklabine, ako aj z východného Slovenska.
O organizácii juhoslovanských partizánov
Juhoslovanskí vlastenci v SNP nemali samostatnú bojovú jednotku, nachádzali sa v jednotlivých partizánskych oddieloch. Ich najpočetnejšie zastúpenie bolo v 1. čs. partizánskej brigáde J. V. Stalina, ktorej velil major Alexej Semjonovič Jegorov, v oddiele Vasila Ivanoviča Kuznecova, ktorý pôsobil v Turci a v ktorom bolo až 50 vlastencov z Juhoslávie. V 2. čs. partizánskej brigáde J. V. Stalina ich bolo cca 36. V 1. čs. partizánskej brigáde M. R. Štefánika, ktorej velil P. A. Veličko, bolo 12 Juhoslovanov, v Partizánskej brigáde kapitána Jána Nálepku, ktorej velil Michal Sečanský, bojujúcej na Orave a v Liptove a počas SNP v Hornej Nitre a Pohroní, v samostatnom partizánskom oddiele Pobeda bolo 16 občanov bývalej Juhoslávie.
Juhoslovania bojovali aj v partizánskom zväzku Alexander Nevsky v oddieloch veliteľov Karasiov – Stepanov, v brigádeSmrť fašizmu, v brigádeJánošík,ktorej velil Ernest Bielik, ktorá bojovala pri Telgárte, v 1. čs. brigáde J. V. Stalina, v brigáde Za rodinu, v partizánskom zväzku Jana Žižku, ktorému velil Teodor Pola,v brigádeZa slobodu Slovanov, ktorej velil Ladislav Kalina aktorá pôsobila na Pohroní a aj niektorých iných partizánskych jednotkách.
Zachované správy partizánskych oddielov svedčia o tom, že juhoslovanskí vlastenci sa vyznamenali veľkou hrdinskosťou, bojovým nasadením, odvahou a zodpovednosťou. Vynikli v bojoch pri Strečne, Telgárte, v Liptove, a Turci, vo Vysokých Tatrách a inde. Mnohí z nich dali svoj život za slobodu slovenského národa a za víťazstvo nad fašizmom.
Slováci z Vojvodiny
Vojvodinčania, a najmä Slováci, prichádzali na územie SR v rokoch 1941-1944 rôznymi spôsobmi a za všelijakých okolností. Už v prvých mesiacoch po okupácii Báčky maďarským vojskom boli zaznamenané odchody niektorých vojvodinských Slovákov na Slovensko. Išlo najmä o študentov, ktorí pokračovali v štúdiu na gymnáziu v Šuranoch, lebo petrovské gymnázium bolo zatvorené, ale aj o študentov, ktorí pokračovali v štúdiu na vysokých školách v SR. Osobitný nárast odchodov bol zaznamenaný po smutných udalostiach v Petrovci, keď 28. októbra maďarskí okupanti obesili 8 mladíkov, z toho šiestich Slovákov, a nastolili veľmi krutý okupačný režim. Niekoľko stovák Slovákov, obyvateľov Báčky, prevažne študentov, ale aj úradníkov a robotníkov, ilegálne opustilo svoju vlasť a hľadali bezpečnosť na Slovensku. Boli medzi nimi aj takí, ktorí odmietali vstúpiť do maďarského vojska alebo aj takí, ktorým hrozilo väzenie za politickú činnosť. Ilegálne, bez osobných dokladov, prekročili hranice medzi Maďarskom a Slovenskom. Niektorí mali aj falošné doklady.
Po prechode na Slovensko sa ukrývali na vidieku. Neskôr sa rozptýlili po celom Slovensku. Slovákom z Báčky v ilegálnom prechode cez maďarsko-slovenské hranice do SR pomáhali Jozef Marčok, rodák zo slovenskej vojvodinskej obce Hložany, ktorý vtedy pracoval ako tajomník Strany slovenskej jednoty Maďarska v Budapešti, Ján Myjavec z Báčskeho Petrovca, ktorý žil a pracoval už na území SR a Pavel Časár z vojvodinskej slovenskej obce Pivnica, ktorý tiež žil v SR. Slováci z Vojvodiny vedeli dobre po slovensky a preto pre domácich nepredstavovali žiadne podozrenie.
V SNP sa zúčastnili aj obyvatelia Maďarmi okupovanej Báčky, ktorí dezertovali z maďarského vojska alebo sa im podarilo utiecť z maďarských alebo nemeckých pracovných alebo koncentračných táborov, ktoré sa nachádzali na území Nemecka, Maďarska alebo Slovenska.
Je známe, že maďarskí okupanti, okrem toho, že odvádzali do svojich vojenských jednotiek obyvateľov Báčky, v prvom rade Srbov a Slovákov, mnohých nezaradili do vojenských jednotiek, ale brali ich ako robotníkov tzv. munkášov, ktorí boli pracovnou silou na kopanie zákopov, protitankových prekážok a pod. Niektorí z uvedených, či už vojaci alebo pomocná, násilne mobilizovaná, pracovná sila, keď utiekli z vojska alebo z pracovných jednotiek, dobrovoľne sa zapájali do partizánskych povstaleckých oddielov a v nich bojovali.
Niekoľko Slovákov zo Sriemu sa tiež zúčastnilo SNP. Medzi nimi aj takí, ktorí sa liečili v slovenských sanatóriách alebo boli na praxi v liečebných ústavoch a zapojili sa do SNP.
Bádanie pokračuje
Z príležitosti 80. výročia SNP sme sa rozhodli, že účasť vojvodinských Slovákov v SNP spracujeme tak, že použijeme niektoré publikované práce o SNP, spomienky priamych účastníkov SNP a použijeme nové poznatky, ku ktorým sme sa dopracovali v Slovenskom národnom archíve.
Totiž tam sa nachádza 8 škatúľ ešte nespracovaného materiálu, ktorý pred niekoľkými rokmi prišiel z pražského archívu. Je v ňom agenda Spolku Slovákov z Juhoslávie (SSJ) 1945-1949, ako aj rôzne policajné a iné materiály z územia SR, vzťahujúce sa na Juhoslovanov za obdobie rokov 1945-1955.
Sú tu aj významné dobové materiály o SSJ a najmä Zoznam Juhoslovanov, v ktorom sa nachádza 490 vyplnených prihlášok potenciálnych členov SSJ s vlastnoručnými podpismi. V uvedenej prihláške sa nachádza aj časť o účasti v protifašistickom odboji prihlasujúceho sa Slováka za člena SSJ.
Ďalšie významné údaje o účasti vojvodinských Slovákov v SNP sme získali z Dotazníka, ktorý sme vypracovali z príležitosti výskumu podmienok presídlenia Slovákov z bývalej Juhoslávie do Československa v akcii Mať volá, ktorá prebiehala v rokoch 1945-1949.
Dnes sme si vedomí, že nami vypátraných 50 účastníkov SNP z radov vojvodinských Slovákov nie je konečné číslo, že v budúcnosti sa objavia aj iné archívne materiály, ktoré tento počet ešte zvýraznia.
V našom príspevku uvádzame mená a priezviská všetkých vojvodinských Slovákov, o ktorých sme sa dozvedeli, že sa zúčastnili SNP, obce z ktorých pochádzali a jednotky, v ktorých bojovali. Niektorým sme nezistili miesto pobytu pred odchodom na Slovensko a pri niektorých nie je uvedená partizánska vojenská jednotka.
Jednotlivých účastníkov SNP z radov vojvodinských Slovákov uvádzame podľa miesta ich narodenia v abecednom poradí.
Báčsky Petrovec:
Ján Belička sa zúčastnil v SNPa pomáhal Dr. Karolovi Šiškovi v partizánskej poľnej nemocnici ako ošetrovateľ. Po vojne sa vrátil do rodiska.
Ján Bovdiš, bol partizánom v 1. československej brigáde J. V. Stalin. Bol nebojácnym partizánom, nevyhýbal sa zrážkam s nepriateľom. Padol do zajatia v bitke pri Dobšinej a Nemcami bol odvlečený do koncentračného táboru Buchenwald, kde následne zomrel.
Jan Čajak, stredoškolský učiteľ, známy spisovateľ a kultúrny pracovník ako príslušník Vysokoškolského strážneho oddielusa tiež zúčastnil bojov v SNP. Spolu s Michalom Kollárom a Dušanom Plachtinským boli ochrankou generálov Viesta a Goliana, jemu sa však podarilo vyhnúť zatknutiu a bezpečne sa vrátiť na oslobodené územie. Po vojne bol kultúrnym atašé ČSR v Budapešti, pracoval ako spolupracovník rôznych časopisov pre kultúru a vedu a neskôr sa stal spisovateľom na voľnej nohe.
Samuel Čelovský, študent, bol členom protifašistického hnutia v rodisku. Keď ich maďarská okupačná polícia odhalila, bol vojenskými úradmi väznený a súdom náčelníka generálneho štábu maďarskej armády dňa 12. decembra 1941 odsúdený na 6 rokov väzenia. Vo väzení pobudol do novembra 1942. Ilegálne sa dostal na územie Slovenska a zúčastnil sa SNP v rámci 2. československej samostatnej partizánskej brigády. Neskôr pobudol v ZSSR na školení a po vojne sa stal profesionálnym vojakom československej armády.
Samuel Ďuga, študent, sa ilegálne dostal na územie SR lebo nechcel narukovať do maďarskej armády. Usadil sa v Piešťanoch, kde ilegálne spolupracoval s členmi KSS. Bol účastníkom SNP, vojenskú jednotku sme nezistili.
Eduard Greisinger, narodený v Budapešti, obchodník z Báčskeho Petrovca, sa počas 2. svetovej vojny dostal na Slovensko. Usadil sa v Banskej Bystrici, kde bol vedúcim obchodnej firmy svojej sesternice. Počas SNP bol spojkou pre zásobovanie partizánov v B. Bystrici. Po vojne sa vrátil do Báčskeho Petrovca.
Pavel Jakuš, roľník, bojoval v šíkoch partizánskeho oddielu Štrbské Pleso. Po ukončení 2. svetovej vojny sa vrátil do rodiska.
Pavel Kaňa, študent Lekárskej fakulty v Bratislave bol počas SNP na praxi vo Vojenskej nemocnici na Červenom moste. Spolupracoval ako ošetrovateľ v Poľnej partizánskej nemocnici, ktorú viedol MUDr. Karol Šiška. Po vojne zostal žiť a pracovať v Československu.
Juraj Krnáč, poľnohospodársky robotník musel narukovať do maďarského vojska a po výcviku bol odvelený na Východný front. Využil situáciu, utiekol z vojenskej jednotky a vzdal sa sovietskej jednotke. Zaradili ho do poľsko-sovietskej vojenskej jednotky, s ktorou bojoval na území dnešného Poľska v okolí Krakova. Tu ich rozbilo nemecké vojsko. Vtedy spolu so Srbom Boškom Obradovićom hľadali cestu na Slovensko. Vstúpil do partizánskeho oddielu v rámci 2. partizánskej brigády M. R. Štefánika, ktorému velil P. A. Veličko a bojoval ako partizán v Kantorskej doline. Bojov sa zúčastnil aj v partizánskom oddiele Pobeda, kde si ho bojovníci obľúbili pre jeho bojovnosť a vynaliezavosť. Bol dušou oddielu a ak by ho vraj nebolo, jeho spolubojovníci by zahynuli od hladu. Potreviny údajne vedel aj spod zeme vyhľadať.
Michal Kollár, študent, jeden z obnovovateľov SSJ roku 1991, jeho dlhoročným členom výboru a podpredsedom. Po sebe zanechal Spomienky na presťahovanie a účasť v SNP, uverejnené v Ročenke SSJ č. 2, z roku 2003, s. 65-69.
Spomína v nich, že po ukončení slovenského gymnázia v Petrovci študoval ekonómiu na vysokej škole v Budapešti, že nemal prostriedky na štúdium a preto do Budapešti chodil iba na testy. Za pomoci študentky Kelemenovej sa ilegálne dostal na územie SR, lebo nechcel narukovať do maďarského vojska. Ďalej opisuje svoj život v SR, priebeh zamestnaní a rôzne ťažkosti, ktorým musel čeliť.
Na povstalecké územie ho previedol známy rodiny Hrnčiarovej z Nitry, pôvodom zo Zlatých Moraviec. Začiatkom septembra sa v Banskej Bystrici hlásil na vojenskom veliteľstve, kde ho zaradili do Vysokoškolského strážneho oddielu (VSO) na Donovaly. Tu prebehol vojenský výcvik a potom oddiel dostal za úlohu prečisťovanie lesov medzi Donovalmi a Ružomberkom a udržovať tento úsek frontu.
Keď hrozilo, že Nemci obsadia Banskú Bystricu, veliteľstvo 1. čs. armády na Slovensku, na čele s generálmi Viestom a Golianom, sa 27. októbra 1944 presunulo na Donovaly a ubytovali sa v hoteli Šport. Mali namierené dostať sa k Hronu a cezeň prejsť na oslobodené územie.
Ráno 1. novembra keď prechádzali Sopotskou dolinou na jednotku zaútočili Nemci. VSO sa rozdelil na dve časti. Časť oddielu, ktorý bojoval vo vyššej časti doliny, Nemci zajali. Medzi zajatcami bol aj Michal Kollár. Aj druhú časť oddielu Nemci neskôr zajali.
Vo svojich spomienkach Michal Kollár ďalej píše, že ho spolu s ďalšími spolubojovníkmi Nemci odviezli do B. Bystrice, Mali byť odvlečení do koncentračných táborov. Keďže Michal Kollár mal opuchnuté nohy, prihlásil sa na lekársku prehliadku. Lekár ho uznal za chorého a poslal do nemocnice, v ktorej pracovala Michalova známa. Poprosil ju, aby mu doniesla civilný oblek a v ňom ilegálne opustil nemocnicu. Dostal sa no B. Bystrice a tu sa spolu so známymi zo štúdia zapojil do partizánskej skupiny osobitného určenia. Skupina podliehala partizánskej jednotke pod názvom Vpred. Mala za úlohu sledovať Nemcov, zisťovať ich pohyb a monitorovať ich vojenskú silu. Tieto údaje odovzdávali príslušníkov jednotky Vpred a tá ich vysielačkou posielala Červenej armáde do kyjevského hlavného štábu partizánskeho hnutia.
Koncom februára 1945, keď sa front blížil ku Bratislave, skupina dostala z Kyjeva rozkaz, že sa má presunúť do Bratislavy. Tu pokračovali vo svojej činnosti na adrese Školská č. 4. Začiatkom marca Michal Kollár dostal za úlohu odniesť kódy pre sovietsku partizánsku jednotku, ktorej nefungovala vysielačka, ktorá sa nachádzala pri Nitre.
Keďže most cez Nitru bol zlikvidovaný, Michal Kollár odišiel do Topoľčian k rodine Topoľskej, ktorá pochádzala z Petrovca. Avšak, v tejto rodine Gestapo urobilo prepad a Michala spolu so zaťom Topoľských vzali so sebou. Keď ich odvádzali, Michal zničil heslá.
Vo väzení pobudol až do 25. marca 1945. Potom skupinu naložili na vlak do koncentračného tábora do Nemecka. Keď sa vlak priblížil k Trnave, sovietske letectvo bombardovalo mesto, vlak sa zastavil a Michal z neho vyskočil. Po ďalších trampotách sa mu podarilo 6. apríla 1945 dostať do Bratislavy ku svojej jednotke.
Po vojne zostal žiť v ČSR, pracoval v rôznych funkciách, bol predstaviteľom ČSR v Rade vzájomnej hospodárskej pomoci v Moskve a úspešnú kariéru ukončil ako veľvyslanec ČSR v štyroch štátoch Afriky.
Michal Kollár ako študent roku 1947
Ondrej Kopčok, vyučený košikár, sa roku 1943 ilegálne dostal na Slovensko a aktívne sa zúčastnil SNP. V novembri 1944 sa pripojil k Trnavskej posádke a s ňou bojoval do príchodu Červenej armády a potom až po konečné oslobodenie Československa.
Milan Kukučka, študent, bol počas razie v januári roku 1942, ktorá prebiehala v širokom okolí Nového Sadu a ktorú organizovalo maďarské vojsko za účelom uväzniť a odsúdiť povstalcov a ich podporovateľov, uväznený maďarskými orgánmi a odvlečený do vyšetrovacej väzby v Budapešti. Neskôr sa ilegálne dostal na územie Slovenska a aktívne sa zúčastnil SNP v partizánskom zväzku Jana Žižku, ktorému velil kapitán Teodor Pola.
Samuel Labáth, roľník, vlastný brat Jána Labátha, ktorého maďarský štatariálny vojenský súd odsúdil na smrť obesením za protištátnu a teroristickú aktivitu a osobitne za pálenie uskladnených konope na troch petrovských továrňach na spracovanie konope koncom septembra 1941 a dňa 28. októbra v Báčskom Petrovci spolu s ďalšími piatimi partizánmi aj popravil.
Ilegálne sa dostal na Slovensko a zúčastnil sa SNP, bojoval v okolí B. Bystrice a pracoval ako ošetrovateľ v Partizánskej poľnej nemocnici na Starých Horách, ktorú viedol MUDr. Karol Šiška.
Vladimír Labáth, študent, ilegálne sa dostal na Slovensko vyhýbajúc sa vstupu do maďarského vojska. Najprv žil v Bratislave a potom v Poprade. Aktívne sa zúčastnil SNP od 30. augusta do konca septembra 1944. Pôsobil v V. delostreleckej jednotke, bojoval nad Kvetnicou a neskôr pôsobil v Národnom výbore mesta Liptovský Mikuláš a Poprad. Po ukončení 2. svetovej vojny zostal žiť v Československu.
Samuel Máľach-Petrovský, kapitán, tiež bojoval v SNP. Jeho osud je veľmi zaujímavý. Pochádzal z rodiny petrovského maloroľníka. Po ukončení slovenského gymnázia v Petrovci vyštudoval vojenskú akadémiu a roku 1940 stal sa profesionálnym vojakom juhoslovanskej armády. Ako dôstojník sa zúčastnil obrany svojej vlasti, ale po kapitulácii juhoslovanskej armády sa dostal do nemeckého zajatia. V zajatí pobudol iba tri mesiace a pretože bol Slovák, Nemci ho prepustili. Do Petrovca sa vrátil začiatkom leta 1941. Maďarské vojenské úrady sa snažili kapitána Máľacha dostať do svojich služieb. To sa im nepodarilo. Bol presvedčeným vlastencom a antifašistom. Na Máľacha nasadili agentov, ktorí sledovali každý jeho krok. Skrýval sa u priateľov a známych, až kým sa mu roku 1942 nepodarilo ilegálne dostať na Slovensko.
Odvtedy žil a pracoval v Bratislave. Podarilo sa mu nadviazať kontakt s ilegálnymi pracovníkmi KSS. Dostal za úlohu preveriť a odporučiť tých utečencov z Juhoslávie, ktorí by boli ochotní zapojiť sa do ozbrojeného odboja. Keď vypuklo SNP, už 1. septembra 1944 sa hlásil na veliteľstve I. čs. armády v Banskej Bystrici. Ako kapitána pechoty ho menovali za veliteľa 3. roty 12. samostatného pešieho práporu 2. taktickej skupiny Fatra. Zúčastnil sa bojov na Červenej Skale a pri Telgárte. Vtedy napísal báseň „ Hor sa junač“, ktorú uverejnili 20. septembra 1944 v Hlase národa.
Uvedená báseň sa stala veľmi populárnou ako inšpirácia protifašistického odboja. Avšak, v bojoch do konca nevydržal. 26. septembra bol pri Telgárte ťažko ranený a prevezený do nemocnice v Podbrezovej. Vyslovil žiadosť, aby
Kapitán Samuel Máľach – Petrovský
ho pochovali v Banskej Bystrici. Jeho oslabený organizmus nevydržal a po šesťdňovej agónii zomrel 3. októbra 1944.
Dňa 6. októbra sa s vojenskými poctami konal jeho pohreb. Pochovával ho vo funkcii evanjelického kňaza jeho krajan Ján Čierny, rodák z vojvodinskej obce Hložany. Odpočíva na evanjelickom cintoríne v B. Bystrici. Na hrobe má vyryté aj tieto slová z jeho vlasteneckej básne: „Hor sa junač, chop sa zbrani, dosť sme boli utláčaní. Hor sa, hor sa, syna slávy, pod zástavy, pod zástavy!“.
Kapitán Samuel Máľach-Petrovský, aj keď bol profesionálnym vojakom, bol v duši veľkým romantikom. Vo voľných chvíľach písal pod pseudonymom Petrovský romantické a ľúbostné básne, napr.: Viem, že raz prídeš, Sám, Pieseň o oráčovi na rovine, Na rozlúčku a iné.
Tvoril aj vlasteneckú poéziu. Okrem uvedenej básne Hor sa junač známe sú jeho básne Môj domov, Cestou a iné. Prispieval aj do rubriky pre deti v Slovenskej jednote v rokoch 1942-1944.
Väčšina jeho básní bola uverejňovaná v novinách Slovenská jednota v rokoch 1942-1944, ktoré vychádzali v Budapešti. Prispieval sem do detskej rubriky Naša jar a deťom sa prihováral pod pseudonymom –ujko.
Redaktorom kultúrnej rubriky v týchto novinách bol Juraj Mučaji, tiež básnik, učiteľ z Báčskeho Petrovca, ktorý musel narukovať do maďarského vojska a s ním odísť na Východný front, kde zomrel na týfus, v zajateckom tábore na Ukrajine vo februári 1945.
Hrob kapitána Samuela Máľacha – Petrovského na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici
Vladimír Máľach, študent, brat kapitána Samuela Máľacha-Petrovského, sa tiež zúčastnil bojov v SNP. Podobne, ako väčšina vojvodinských Slovákov, aj on sa chcel vyhnúť službe v maďarskom fašistickom vojsku a preto ilegálne prekročil maďarsko-slovenské hranice a dostal sa na Slovensko.
Keď vypuklo SNP, vstúpil do partizánskeho oddielu slávneho majora Žingora, teda do 2. partizánskej brigády Stalin. Zúčastnil sa niekoľkých ťažkých bojov. Na bojisku neďaleko Telgártu dostal za úlohu preskúmať nepriateľské pozície. Počas presunu v horskom teréne neďaleko Rajca narazil na mínu a zahynul. Jeho telesné pozostatky nebolo možné zoskupiť, jeho symbolický hrob sa nachádza na cintoríne v B. Bystrici.
Andrej Mráz, vysokoškolský učiteľ, po štúdiách zostal pracovať v Matici slovenskej v Martine. Počas SNP bol zaradený do služieb Povereníctva SNR a pracoval v odbore školstva v B. Bystrici.
Ján Pucovský, roľník, ako utečenec z rodného mesta počas vojny pobudol v Bratislave a bol dobrovoľníkom Československej armády ako povstalecký vojak od 28. augusta 1944 do 3. januára 1945. Po ukončení 2. svetovej vojny zostal žiť v Československu.
Michal Ruman, pred 2. svetovou vojnou daňový úradník v Kovačici, po vypuknutí vojny v Juhoslávii sa presťahoval do rodiska. Neskôr sa ilegálne dostal na Slovensko, do Nitry, lebo si neželal byť maďarským vojakom. Počas SNP bol v okolí Dobšinej a spolupracoval s partizánmi, ktorým odovzdával potraviny a iný materiál, za čo bol neskôr v Nitre zadržaný, vypočúvaný a väznený niekoľko mesiacov.
Ján Sabo, kožušník, počas 2. svetovej vojny sa ilegálne dostal do Bratislavy, lebo nechcel narukovať do maďarskej armády. Počas SNP sa zúčastnil bojov pri Sklabini a v Liptove, vo Vrútkach-Priekope a pri Telgárte. Bol ranený a liečil sa v nemocnici v Ružomberku a L. Mikuláši.
Ondrej Struhár, roľník, pred a počas 2. svetovej vojny žil a pracoval na súkromnom majetku na Alžbetinom dvore. Ako partizán bojoval od 2. septembra 1944 do 15. novembra 1944 v brigáde M. R. Štefánika v okolí Sklabine. Neskôr bol za účasť v SNP väznený od 29. januára do 24. februára 1945. Zostal žiť na Slovensku.
Ján Spevák, roľník, v apríli roku 1941 bojoval ako juhoslovanský vojak proti okupantom. Nemci ho zajali a odvliekli do Nemecka, o niekoľko mesiacov bol prepustený. Vysťahoval sa do SR a spolu s rodinou sa usadil v Miloslavove. Zúčastnil sa SNP. Bojoval v IV. Partizánskej brigáde, kde bol veliteľom podplukovník Antonín Ciprich. 8. septembra 1944 bol ranený v Priekope pri Vrútkach.
Pavel Spevák, roľník, v rokoch 2. svetovej vojny sa ilegálne dostal na Slovensko, do Bratislavy. Zúčastnil sa SNP v prvých dvoch mesiacoch. Partizánsku jednotku, v ktorej pôsobil počas SNP, sa nám nepodarilo zistiť.
Pavel Širka, roľník, bol mobilizovaný maďarskými orgánmi na nútenú prácu a odvlečený na Východný front. Podarilo sa mu utiecť a následne sa zapojil do 2. partizánskej brigády J. V. Stalin, kde bol veliteľom Viliam Žingor. Uvedená brigáda pôsobila na území Liptova, okolo Štrby a vo Vysokých Tatrách.
Miloš Štarke, úradník, po ukončení slovenského gymnázia v Báčskom Petrovci začal pracovať v Juhoslovanskej riečnej plavbe a po presídlení do ČSR v Slovenskej dunajskej plavbe. Počas 2. svetovej vojny sa zdržiaval v Štubnianskych Tepliciach (dnes Turčianske Teplice). Zapojil sa do SNP ako partizán a neskôr ako člen Hlavného veliteľstva národnej bezpečnosti. Po vojne zostal žiť v Bratislave.
Hložany:
Ján Čierny, študent, rodným menom Ján Fekete, sa tiež zúčastnil SNP. Roku 1941 sa mu ešte podarilo ukončiť slovenské gymnázium v Petrovci, ktorý bol okupovaný Maďarmi. Maďarské vojenské orgány ho chceli mobilizovať do armády, aj keď bol zdravotne nespôsobilý, bol chromý na jednu nohu.
Bol výborným študentom, básnikom a ako aktívny divadelník bol tŕňom v oku okupanta. Ján Fekete si toho bol vedomý a preto odišiel do Budapešti, akože študovať, ale jeho zámerom bolo dostať sa na Slovensko. To sa mu aj podarilo 1. novembra 1942, keď ho jeden holič z Komjatíc previedol ilegálne cez maďarsko-slovenskú hranicu. Vtedy už mal doklady na ilegálne meno Ján Čierny. V Bratislave ho prijali v Kancelárii pre utečencov a dostal zamestnanie v Skalici.
Aktívne sa zapojil do SNP ako politický pracovník v oblasti agitácie. Pracoval v Spravodajskej agentúre Slovenska a na povereníctve školstva v B. Bystrici, kde sa pripravovala koncepcia pre revolučné školy. Prispieval aj do Slovenského vysielača.
Keďže vedel po srbsky a po anglicky, počúval vysielania v týchto jazykoch a do bulletinu SNR pripravoval príspevky. Taktiež prekladal rôzne správy a tieto sa potom čítali v Slobodnom slovenskom vysielači.
Veľký význam na upevňovanie bojovej morálky povstalcov mali správy o priebehu hrdinskej partizánskej vojny v Juhoslávii, ktoré prekladal a do novín podával práve Ján Čierny. Novinári v povstaleckej Juhoslávii prostredníctvom rádia Slobodná Juhoslávia pozdravili bojovníkov SNP s povzbudením, aby vydržali v boji tak, ako to robia juhoslovanskí partizáni a súčasne aj pozdravili SNR.
Na to povstalecká Pravda koncom septembra 1944 uverejnila pozdravný telegram SNR zaslaný maršalovi Titovi. Medzi iným sa v ňom uvádza: „…to bola práve Vaša krajina, ktorá sa nikdy nevzdala aktívneho boja proti nemeckým fašistickým votrelcom …obdivuhodne odvážnymi činmi zapísali sa Vaši partizáni zlatými písmenami do histórie boja o slobodu národov...“
Tento telegram do srbčiny preložil Ján Čierny. V B. Bystrici vystúpil, spolu s kapitánom Jegorovom, dňa 15. októbra 1944 na pohrebe kapitána Sama Máľacha Petrovského vo funkcii evanjelického farára, a. v.. Jeho pohrebná reč bola uverejnená v povstaleckej tlači.
Po zatlačení povstaleckých vojsk do hôr, pôsobil ilegálne v Radvani, potom v Pečeňanoch a v Skalici, kde bol predsedom ilegálneho národného výboru davista Dr. Daniel Okály. Do Bratislavy sa vrátil už po jej oslobodení.
Celý ďalší život Ján Čierny prežil na Slovensku. Bol redaktorom Pravdy, diplomatom v Belehrade a Štokholme a stálym korešpondentom Pravdy v Paríži. Zakončil štúdium práva, získal doktorát z historických vied a pracoval v SAV.
Telegram Slovenskej národnej rady maršalovi Titovi, uverejnený v povstaleckej Pravde koncom septembra 1944.
Ján Čierny, ako evanjelický farár na pohrebe kapitána Samuela Máľacha-Petrovského
Ján Dedinský, študent, člen SKOJ-a (Zväz komunistickej mládeže Juhoslávie) a aktívny protifašistický bojovník. Bol medzi prvými antifašistami zadržaný maďarskými okupačnými orgánmi (8. 10. 1941), odsúdený súdom náčelníka generálneho štábu maďarskej armády dňa 12. decembra 1941 na 6 rokov. Bol väznený vo väznici Vacove, kde pobudol do novembra 1942 a potom v januári 1943 sa dostal do Sovietskeho zväzu, kde sa stal príslušníkom 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády v ZSSR. S ňou sa dostal aj na Slovensko a zúčastnil sa SNP.
Jaroslav Greisinger, študent, v roku 1941 väznený maďarskými fašistami za účasť v protifašistických aktivitách. Po prepustený z väzenia, ilegálne sa dostal na Slovensko a najprv pobudol v Bratislave. Aktívne sa zúčastnil SNP ako partizán a po vojne zostal žiť na Slovensku ako profesionálny vojak.
Pavel Kukučka, roľník, bol tiež účastníkom SNP. V roku 1941 po odhalení ilegálnej mládežníckej organizácie, ktorá aktívne bojovala proti maďarskému okupantovi, bol Pavel Kukučka zatknutý, vypočúvaný a trýznený v zlopovestnej väznici „Armija“ v Novom Sade.
Odsúdili ho na 5 rokov väzenia, ktoré si odpykával v Budapešti a vo Vacove. V novembri 1942 bol odvlečený na Východný front ako pracovná sila na kopanie zákopov a iných prác. V januári sa mu podarilo opustiť svoju trestaneckú jednotku a dostať sa k sovietskym partizánom pri rieke Don. Po zotavení sa vstúpil do 1. čs. brigády v ZSSR, ktorej velil Ludvík Svoboda. V nej bojoval aj v Karpatsko-duklianskej operácii, kde bol ranený. Vojnu ukončil ako poddôstojník československej armády a dostal aj niekoľko československých a sovietskych vyznamenaní. Po vojne sa vrátil do rodných Hložian a ďalej sa zaoberal poľnohospodárstvom.
Štefan Kuriš, remeselník, bojoval v SNP, nezistili sme partizánsku jednotku.
Samuel Šeprák, právnik, prvý predseda Spolku Slovákov z Juhoslávie, zvolený na prvom valnom zhromaždení dňa 14. októbra 1945 v Bratislave. Po ukončení Právnickej fakulty a získaní titulu JUDr. zložil aj advokátske skúšky. Pred 2. sv. vojnou pracoval v Báčskom Petrovci ako právnik v rôznych obchodných spoločnostiach.
Po rozbití ČSR a vzniku SR bol v priamom kontakte s JUDr. Jankom Bulíkom, s ktorým spolupracoval v protifašistickom hnutí. Počas vojny pôsobil v Báčskom Petrovci a v Hložanoch. Bol podpredsedom ilegálneho miestneho národnooslobodzovacieho výboru v Báčskom Petrovci, ktorý vznikol vo februári roku 1944. Predsedom bol Ing. Pavel Vrbovský, s ktorým tesne spolupracoval. Keď maďarské okupačné vojsko odhalilo partizánske skrýše v chotári Kysáča, v obci Hložany a v Báčskom Petrovci, medzi prichytenými bol aj Ing. Pavel Vrbovský a brat JUDr. Samuela Šepráka. Vtedy Samuel Šeprák dostal pokyn od ilegálneho partizánskeho vedenia, aby ušiel do SR.
JUDr. Samuel Šeprák
Na Slovensko prišiel ilegálne dňa 21. augusta 1944 do Banskej Bystrice a od prvých dní sa zúčastnil SNP. Bol zaradený ako právnik do aparátu Slovenskej národnej rady, kde pracoval aj po oslobodení Československa. Zostal žiť a pracovať v Československu.
Stará Pazova:
Jozef Ďurica, obchodník, v marci roku 1944 sa presťahoval na Slovensko a pracoval ako obchodník v B. Bystrici. Počas SNP pracoval v II. oddelení Technickej pohotovosti veliteľstva čs. armády v B. Bystrici. Po vojne zostal žiť na Slovensku.
Ondrej Jašo, učiteľ, v lete roku 1944 bol na liečení vo Vysokých Tatrách v sanatóriu vo Vyšných Hágoch. Po vypuknutí SNP bol v Liptovskom Hrádku a tu sa pripojil do partizánskej brigády Za slobodu Slovanov, ktorej velil L. Kalina. Keď sa Nemci dostali do Liptova, ich jednotka sa musela presunúť do Nízkych Tatier a odtiaľ do Banskej Bystrice. Po oslobodení sa vrátil do Juhoslávie a pôsobil ako učiteľ v Novom Sade.
Ján Materák, úradník, jeden z obnovujúcich členov SSJ, počas vojny sa odsťahoval do Slovenskej Ľupče, potom do B. Bystrice. Zúčastnil sa SNP na opevňovacích prácach v okolí B. Bystrice ako technik. Zostal žiť v ČSR.
Ján Molnár, učiteľ, pracoval počas SNP v obecnej rozhlasovej stanici v Slovenskej Ľupči.
Jozef Šarkezi-Selský, úradník, študoval na strednej škole na Slovensku a počas 2. svetovej vojny pracoval vo firme Ing. Fábry a synovia v Slovenskej Ľupči. Počas SNP bol vedúcim na opevňovacích prácach v Ulmanke, okres B. Bystrica.
Pivnica:
Ján Hodolič, kožušník, bol maďarskými orgánmi mobilizovaný do pracovnej jednotky a vyslaný na Východný front. Podarilo sa mu utiecť z maďarského pracovného tábora a neskôr sa pridať k partizánom. Vstúpil do oddielu Jána Švermu, v ktorom bojoval.Po ukončení vojny sa vrátil do Juhoslávie.
Jozef Tot, obchodník, počas vojny pracoval v grafitovej firme v B. Bystrici. Zúčastnil sa SNP v I. čs. brigáde v skupine VSO Donovaly.
Dušan Slávik, študent, pôsobil ako ošetrovateľ v sanatóriu u MUDr. Karola Šišku. Keď vypuklo SNP vstúpil do brigádyZa slobodu Slovanov, ktorej velil Ladislav Kalina aktorá pôsobila na Pohroní a v Nízkych Tatrách.
Kulpin:
Ivan Danko, roľník, sa do ČSR presťahoval ešte pred 2. svetovou vojnou. Usadil sa v Miloslavove, kde pracoval na poľnohospodárskom hospodárstve. Do SNP sa zapojil od jeho začiatku. Bol ranený 9. septembra 1944 v boji pri Vrútkach, odvezený do Kyjeva na liečenie. Po vyliečení sa vrátil s československou armádou do ČSR. Dňa 19. júla 1945 bol prepustený do civilu.
Dušan Miloš Plachtinský, študent, neskôr doktor vied a jeden z obnovovateľov SSJ a jeho podpredseda roku 1992. Počas SNP pracoval ako úradník v Povereníctve SNR pre veci hospodárske a zásobovacie. Neskôr sa dobrovoľne stal príslušníkom Vysokoškolského strážneho oddielu.
Doc. Ing. Dušan Miloš Plachtinský
Keď prestali boje v Sopotskej doline, VSO sa spolu s generálmi dostal do dedinky Pohronský Bukovec. Tých ubytovali u starostu Rudolfa Rybára.
3. novembra 1944 Nemci urobili veľkú raziu a pod hrozbou, že vyvraždia a vypália celú obec, generáli Viest a Golian, spolu s príslušníkmi VSO sa vzdali. Generálov najskôr odviezli do Svätého Ondreja, potom do B. Bystrice a Bratislavy. Odtiaľ ich transportovali do Prahy, uväznili, vypočúvali na Pankráci a odviezli do Nemecka, kde sa ich stopa stratila. Medzi zajatcami bol aj Dušan Plachtinský. Nemci ho po vyšetrení a pobyte v slovenských väzniciach deportovali do koncentračného tábora Stamlager XIX. v Mühlberg/Elbe v Nemecku, kde pobudol od 17. novembra 1944 do apríla roku 1945. Po ukončení druhej svetovej vojny sa stal docentom na Ekonomickej univerzite v Bratislave.
Selenča:
MUDr. Karol Šiška, lekár, bol vedúcim sanatória vo Vyšných Hágoch, neskoršie chirurg svetového významu, člen a aj predseda SAV, prvý predseda obnoveného SSJ. Doktor Karol Šiška dobre poznal situáciu na bojiskách a v zázemí. Spolupracoval s ilegálnymi pracovníkmi a mnohých partizánov, najmä z bývalej Juhoslávie ošetroval a skrýval. Počas SNP bol veliteľom Partizánskej poľnej nemocnice na Starých Horách. Po vojne žil a pracoval v Bratislave.
Štefan Valent, študent, sa tiež zúčastnil SNP. Pracoval v Slovenskom slobodnom vysielači a v Spravodajskej agentúre Slovenska ako redaktor, ale aj ako technik a operátor.
Silbaš:
Samuel Banský, roľník, bol tiež účastníkom SNP. Roku 1941 bol mobilizovaný do maďarského vojska a odvelený na Východný front. Maďarský červený kríž v máji roku 1943 rodine do Silbašu zaslal správu, že s ľútosťou oznamujú, že ich syn Samuel zmizol vo vojne proti sovietskym vojskám dňa 17. decembra 1942 pri meste Pašenkovo. Ďalej v správe uviedli, že urobia všetko preto, aby ho našli. Avšak, Samuel Banský nezahynul, ale sa dostal do nemocnice, vyzdravel a dobrovoľne sa prihlásil do 1. čs. armádneho zboru v ZSSR.
So svojou jednotkou bojoval v Karpatsko-duklianskej operácii a zúčastnil sa aj záverečných bojov oslobodenia Slovenska. Boje ukončil ako podporučík pechoty a ťažký invalid. Amputovali mu obe nohy. Ako hrdina celý svoj ďalší život prežil v Bratislave.
Ján Sklabinský, úradník, bol partizánom v 1. čs. partizánskej brigáde „J. V. Stalin“ , ktorá viedla boje v oblasti Nízkych Tatier a Slovenského Rudohoria. Veliteľom tejto vojenskej jednotky bol major Alexej Semjonovič Jegorov, neskorší generál a Hrdina ZSSR. Ján Sklabinský bol jeho kuriérom.
Táto partizánska jednotka už na začiatku povstania, dňa 29. a 30. augusta 1944, obsadila Liptovský Mikuláš, Banskú Bystricu, Brezno a letisko Tri duby. V počte 1.125 bojovníkov bojovala v okolí Ružomberka a osobitne ťažké boje, možno najprudkejšie a s najväčšími obeťami, viedla v septembri 1944 pri dobývaní obce Telgárt.
Ján Sklabinský bol stále vedľa majora Jegorova, prenášal správy, komunikoval a sprostredkoval informácie až dovtedy, kým ich brigádu Nemci po dvoch mesiacoch veľkých bojov, nezatlačili do hôr. V neľudských podmienkach v zasnežených horách Jánovi Sklabinskému omrzli nohy. Pod falošným menom bol prevezený do Piešťan, kde sa liečil spolu s mnohými partizánmi z Francúzka. Po niekoľkých týždňoch si opäť obliekol vojenskú rovnošatu a bojoval. Do rodiska sa vrátil už po oslobodení 6. júna 1945.
Laliť:
Michal Pavlovič, roľník, počas 2. svetovej vojny ilegálne prešiel maďarsko-slovenské hranice a usadil sa v Holíči. Aktívne sa zúčastnil SNP, pracoval v spravodajskej službe I. československej armády.
Kysáč:
Ján Medveď, roľník, sa do ČSR presťahoval ešte pred 2. svetovou vojnou. Osadil sa v obci Miloslavov. V SNP sa zúčastnil ako podporučík a zaradený bol v Hlavnom štábe v B. Bystrici.
Erdevík:
Daniel Križan, roľník, sa ako dieťa spolu so svojimi rodičmi vysťahoval do Československa roku 1929 do Dolnej Strehovej. Neskôr jeho rodina žila v obci Kebelkút, kolónia č. 12 okres Parkaň (dnes Štúrovo). V Prihláške za člena SSJ uviedol iba to, že sa zúčastnil bojov proti okupantom v okolí B. Bystrice.
Jánošík (Slovenský Aleksandrovec):
Jozef Janiš, študent medicíny, počas vojny žil v Liptovskom svätom Mikuláši a od 28. augusta 1944 pracoval ako spojka Okresného národného výboru v L. Mikuláši, aktívne zapojený v SNP, bol spoluredaktorom časopisu Úsvit a bojoval v partizánskej jednotke Lúčky v Demänovskej doline.
Kornel Halát, nezistili sme odkiaľ pochádzal, bojoval v brigádeZa slobodu Slovanov, ktorej velil Ladislav Kalina aktorá pôsobila na Pohroní a v Nízkych Tatrách.
Záver
Z uvedeného historického výskumu o účasti vojvodinských Slovákov v SNP sa nám podarilo identifikovať mená a priezviská až 50 účastníkov.
V slávnych bojoch v Slovenskom národnom povstaní dalo svoj skromný príspevok aj cca 160 občanov Juhoslávie a z nich cca 50 – 60 Slovákov, najviac z vojvodinskej Báčky. Svojim odhodlaním, bojovou morálkou, nebojácnosťou a vlastenectvom bojovali ale aj utužovali priateľstvo medzi dvoma štátmi, medzi Juhosláviou a Československom. Z nich až traja zaplatili životom za slobodu slovenského národa ( kapitán Samuel Máľach – Petrovský, Vladimír Máľach a Ján Bovdiš), viacerí boli zranení. Týmto spôsobom dokázali, že sú slovenskí patrioti, že si nesmierne vážia slovenskú spolupatričnosť a že patria do veľkej slovenskej rodiny.
PhDr. Samuel Jovankovič, predseda Spolku Slovákov z Juhoslávie
