Stanovisko Predsedníctva OblV SZPB Ružomberok ku kritike SME
„Za štátne tlačia ruskú propagandu“ sa volá článok, publikovaný 9. mája 2017 v denníku SME. Zaujímavý titulok, prezrádzajúcu myšlienkovú úroveň autora alebo možno objednávateľa textu, ktorý nielen zavádzajúcim obsahom, ale aj priznaním denunciantstva odhaľuje, ako je to v skutočnosti s demokraciou v tzv. mienkotvorných tlačovinách na Slovensku. Ako podpora textu je pridaný drobný text „Konšpirátori prišli o príjmy z tisícov kampaní“ a krátky rozhovor so šéfredaktorom časopisu SZPB Bojovník Vladimírom Mikundom.
Cieľ takmer celej stránky, venovanej pseudoproblému preruskej propagandy, je jednoznačný: dehonestovať Slovenský zväz protifašistických bojovníkov prostredníctvom rádoby vecnej kritiky jeho časopisu. Je to celkom pochopiteľné – vymierajúca generácia ľudí, ktorí nasadzovali životy v boji proti nacizmu a fašizmu, a dnes sú zosmiešňovaní karikaturistami /Vico/ má dosiaľ v pamäti, kto v skutočnosti zachránil Európu a svet. A to je nepohodlné v situácii, kedy je poklonkovanie všemocnému Západu principiálnym predpokladom úspešnej kariéry v čudnom politickom systéme, v ktorom žijeme. Istý Smatana, na ktorého sa článok odvoláva, je toho charakteristickým dokladom: bezvýznamný človek sa zrazu stal autoritou, na ktorú sa odvoláva kadekto, kto nemá rád Rusko. Alebo kto sa Rusov bojí… Popritom však chýba akákoľvek objektivita. To platí aj o charaktere spravodajstva, ktoré vytrvalo a žiaľ v čo najväčšej časti mladej generácie chce presadiť presvedčenie, že sme boli zachránení pred hrôzami nacistického vyhladzovacieho programu iba omylom, že hlavným zámerom Červenej armády bola okupácia, teror, znásilňovanie a gulagy. Preto musíme byť vďační západným demokraciám, ktoré mali hlavný podiel na porážke Hitlera. A že sa pritom zabúda na obrovský podiel amerického kapitálu na nacistickej zbrojnej výrobe? Veď koho by malo zaujímať, že USA boli počas vojny podielnikom v IG Farben a pod., že ešte v roku 1944 americký kapitál predstavoval okolo 40% investícií vo výrobe zbraní a munície v Nemecku, že západné vlády už v roku 1942 vedeli o holokauste a mlčali, že za každý náboj, za každú onucu, použitú československým pilotom bojujúcim za Anglicko, sme museli zaplatiť zlatom zo štátneho pokladu, že v grandióznych bitkách o Stalingrad alebo v Kurskom oblúku vždy položilo životy oveľa viac sovietskych vojakov ako stratila americká armáda za celé ťaženie od vylodenia do konca vojny v Európe, že W. Churchill už v roku 1945 plánoval zničenie ZSSR s pomocou nemeckých vojsk a zastavila ho iba neochota americkej generality ísť do ďalšej vojny, že o niečo neskoršie americký prezident generál Eisenhower varoval pred americkým vojensko-priemyselným komplexom ako iniciátorom nových vojen? Je oveľa jednoduchšie obmedziť vzdelávanie detí a mládeže, nechať učiteľov prednášať podľa vlastnej ľubovôle, prispôsobiť našu vzdelanostnú úroveň americkým štandardom (uvedomuje si niekto, že prevzatie skúšok formou testov umožňuje podľa počtu pravdepodobnosti dosiahnuť pri voľbe z troch možností odpovedi 33% úspešnosti aj bez akýchkoľvek vedomostí?) – a potom túto mládež indoktrinovať americkým výkladom dejín a demokracie. No a s tým sa nevyhnutne musí spájať protiruský postoj!
Časopis Bojovník jednoducho prináša iný pohľad. Možno to skutočne s využívaním internetu preháňa – ale odkiaľ má brať informácie, keď nechce bezducho veriť tomu, čo sa smie publikovať v mainstreame? Ak to inšpirovalo niekoho k udavačstvu, nie je to dôkazom pravdivosti obvinenia, ale dôkazom duševnej úbohosti udavača. Keby sa tzv. mainstream usiloval o objektívne spravodajstvo, neboli by dôvody hľadať chýbajúce informácie inde. Ibaže súčasné médiá veľmi pripomínajú to, čo si tí starší môžu pamätať z čias Informbyra, tí o niečo mladší z rokov normalizácie. Je to iba otočenie spôsobu propagandy o 180 stupňov, čo by bolo smiešne, keby to nebolo trápne a súčasne nebezpečné. Staré rímske „audiatur et altera pars“, nech je vypočutá aj druhá strana, u nás neplatí. Logicky. Lebo ak by tok informácií bol spravodlivo orientovaný, nemohli by sa verejnosti ako jediní znalci problematiky prezentovať rôzni rýchlokvasení znalci, ktorí sú podľa momentálnej potreby raz bezpečnostní analytici, inokedy poradcovia, sociológovia, politológovia a možno kedysi spolupracovníci ŠtB alebo usilujúci sa o vstup do KSS.
Autor napadol niekoľkých predsedov oblastných organizácií za komunistické presvedčenie. Samozrejme, v súčasnosti je to osvedčený (a najlacnejší) spôsob, ako niekoho opľuť a odstaviť. Nuž, povedzme si zopár slov k tomuto problému. V SZPB sú členovia organizovaní nie podľa politického presvedčenia, ale podľa vzťahu k fašizmu a historickému zápasu národa proti nemu. Nik teda nie je kádrovaný – ono by to ani nebolo možné, lebo by sa mohlo v dôsledku ukázať, že zrazu nemáme dostatok politikov či poslancov, však? Navyše, je tu problém, ktorý autorovi uniká: v KSS boli rôzne skupiny. Časť členov – možno nie tak veľká, ako mohla byť – boli presvedčení komunisti, ktorí si z členstva neurobili kariérny rebrík. Veľa členov bolo takých, ktorí vstúpili bez akéhokoľvek presvedčenia, jednoducho to pre nich znamenalo bezproblémovosť v zamestnaní a pod. Najhoršou skupinou boli tí, ktorí si z členstva urobili výťah k moci, peniazom a postavení – a to boli tí, ktorí sa prví otočili na Západ, začali poklonkovať kapitalizmu, rozkradli v privatizácii národný majetok, bleskovo sa aklimatizovali v novom politickom systéme a teraz majú plnú hubu ohovárania tých neschopných a zlodejských a terorizujúcich a nevieme ešte akých komunistov. Autor ohovárania ale zabudol na jedno – ak sú vnútri SZPB z tohto hľadiska možno i zásadné ideové rozpory, je tu zjednocujúci antifašizmus. A ak si niekde zvolia do svojho čela aj komunistu, je to predovšetkým výrazom uznania ich poctivosti v práci aj v presvedčení, ale aj schopnosti viest organizáciu.
Otázka toho, že Bojovník vychádza pričasto z tzv. preruských webov, nie je teda až tak od veci – ibaže preruskosť vymedzujú tí, ktorí sú najviac protiruskí, čo samo o sebe vylučuje poctivý prístup. Ale je to pochopiteľné. Ideologická bezzubosť im nedovoľuje účinne a s konkrétnymi výsledkami bojovať proti domácemu fašizmu, takže sa orientujú na „nepriateľa“, ktorý vlastne nemá ako bezprostredne reagovať. Úplne konkrétne: séria výjazdových diskusií o fašizme asi plne zlyhala. Keď sa konala v ružomberskej synagóge, dúfali sme, že výsledok bude pozitívny. Nebol. Vystúpenia skupiny vedenej Andrejom Bánom boli síce ako-tak fundované, ale nevýrazné, čím otvárali priestor dobre pripraveným členom ĽSNS. Ich diskusné príspevky boli zväčša skutočne nosné, v diskusii jednoznačne víťazili. Sklamaním bola účasť tak oslavovaného blogera Ružomberčana p. Benčíka, od ktorého sa očakávalo neporovnateľne viac ako predviedol. Politická korektnosť nakoniec viedla k tomu, že kotlebovci mali nielen dvojnásobnú prevahu v počte vystúpení, ale bohužiaľ aj v argumentačnom dopade na prítomnú vysokoškolskú mládež, ktorá v nabitej synagóge asi prevažovala. A to nie je náš názor, ale nezainteresovaných ľudí, čo je prinajmenšom na zváženie. Nebolo by správne sa tomu príliš čudovať. Aj to je jeden z dopadov jednostrannej európskoúnijnej a preamerickej propagandy, ktorá obviňovaním Ruska znechucuje veľkú časť obyvateľstva a znehodnocuje aj tie tvrdenia, ktoré sú oprávnené. Navyše nik nemá k dispozícii nejaký kľúč, ktorým by dešifroval tieto napádané weby a definoval nepravdy (p. Duleba hovorí o lži), čiže opäť sme iba na začiatku – som protiruský, teda mám pravdu v hodnoteniach. Pritom sa zabúda na to, že v súčasnom internetovom svete bežný, aj keď relatívne dobre oboznámený užívateľ webu jednoducho nemá šancu zistiť, kde je pravda – a pozor, nemá ju ani pán Duleba, ktorý z nich zrejme tiež žije! Ale takto spoločnosť nemôže dlhodobo uvažovať, na povrch vystúpia rozpory, ktoré nakoniec povedú k tomu, že dnešní antiruskí propagátori budú raz tvrdiť – my sme to robili preto, aby sme protiruskú propagandu rozkladali, neutralizovali a znemožnili. Dúfajme však, že si ich budeme pamätať a už im neuveríme.
Predsedníctvo OblV SZPB Ružomberok
12.5. 2017