Spomienka na Janka Bulíka

Tohtoročné pietne stretnutie pri príležitosti 82. výročia katanského
umučenia nášho najvýraznejšieho predstaviteľa čs. zahraničného
protifašistického odboja JUDr. Janka Bulíka v koncentračnom tábore
Mauthausen (nemeckí dozorcovia ho nechali roztrhať psom) nebolo len
o ňom.

ZO SZPB Janka Bulíka, pod vedením predsedníčky Ľubici Blaškovej (štvrtá
zľava), keďže bola toho roku hlavným organizátorom piety, postavila príhovor
aj na spomienke na ďalších dvoch významných juhoslovanských Slovákov,
zapojených do protifašistického odboja. Konkrétne na Hrdinovi Juhoslávie
Jankovi Čmelíkovi a na zakladateľovi prvej regulárnej a rýdzo slovenskej
protifašistickej jednotky v srbskej Vojvodine Jozefovi Marčokovi Dragutinovi.
Podujatia sa zúčastnili predstavitelia všetkých troch tradičných partnerov: Zväzu
Slovákov z Juhoslávie, petržalskej Matice slovenskej a aj našej ZO SZPB Janka
Bulíka.
V tomto roku však prišiel medzi nás aj operný spevák Ivan Ožvát (na snímke
piaty zľava), ktorý je taktiež členom Zväzu Slovákov z Juhoslávie. No a jeho
prítomnosť veľmi obohatila všetkých ostatných. Spolu s predsedom zväzu
Slovákov Samuelom Jovankovičom (na snímke piaty sprava) začali spomínať
takú širokú plejádu svojich rodákov, žijúcich medzi nami, že ostatným sa len
„otvárali ústa“ od prekvapenia. Rozhovorili sa napr. o zakladateľovi slovenskej
kardiochirurgie profesorovi Karolovi Šiškovi, o slovenskej maliarke
a ilustrátorke Zuzke Medveďovej a ďalších. Spomenuli sme si aj na syna MUDr.
Jána Bulíka, ktorý bol významným lekárom a aj na vnučku Janka Bulíka
etnologičku Zuzanu Drugovú z Univerzity Mateja Bela v B. Bystrici, ktorá nám
dovolila používať ako prídomok názvu našej ZO SZPB meno jej deda.
V. Mikunda, snímka V. Dobrovič

JUDr. Janko Bulík má pamätnú tabuľu na rovnomennej ulici v Petržalke. No
a na nej je ešte jeden dôležitý údaj. Že bol zakladateľom a prvým predsedom
Matice slovenskej v Juhoslávii.
Predseda miestnej odbočky Matice slovenskej Jozef Schwarz (druhý zľava)
nedávno navštívil národný cintorín v Martine a tak priniesol fotografie
symbolického hrobu JUDr. Janka Bulíka.

Našou krvou skropená je cesta – neopusťte ju nikdy!

Tieto slová sa stali súčasťou pozvánky na spomienkové zhromaždenie,
konané pri príležitosti 79. výročia vyvraždenia obyvateľov a vypálenia obcí
Kľak a Ostrý Grúň, ktoré sa konalo 21. januára 2024.

Za SZPB sa ho zúčastnil predseda Viliam Longauer, tajomník ústrednej rady
Zdenko Marton, predsedovia oblastného výboru SZPB zo Žiaru nad Hronom
Jaroslav Bulko a z Prievidze Ján Žiak. Za Ministerstvo obrany SR bol prítomný
štátny tajomník Igor Melicher.

Priznajme to čestne!
Akú dôležitosť dala RTVS spravodajstvu z piety 79. výročia Krvavej nedele
v Ostrom Grúni a Kľaku v Správach RTVS dňa 21. 1. 2024?

Dôstojnú, pretože ním urobila predposlednú „bodku“ za svojej spravodajskej
relácie. Tou poslednou bola informácia o úmrtí výraznej hereckej osobnosti
Ivana Letka.
Toho roku bol na piete prítomný priamy účastník masakru Ivan Maslen a aj
spisovateľ Igor Válek, ktorému ho prežila stará mama.

Čo povedať na záver?

Že téma teroru v Ostrom Grúni a Kľaku mediálne pre SR asi upadá. RTVS na
podujatí bola, ale štátna TASR tam nevyslala nikoho. Ani redaktora, ani
fotografa.
Redakcia Bojovník

Na snímke (v Kľaku) zľava tajomník ÚR SZPB Zdenko Marton, predseda SZPB
Viliam Longauer a oblastný predseda z Prievidze Ján Žiak.

ODKLÍNANIE GUSTÁVA HUSÁKA

Tento týždeň (2. týždeň 2024 – pozn. SZPB) rozvírila hladinu verejnej
mienky pietna spomienka pri hrobe prezidenta ČSSR Gustáva Husáka pri
príležitosti 111. výročia jeho narodenia.

Minulý rok pri okrúhlom výročí som sa na tejto malej slávnosti zúčastnil aj ja,
mal som tam príhovor, bol tam aj jeho syn Vladimír (ktorý sa narodil počas
Povstania), priatelia, pamätníci, známi.
Ale tento rok bol výnimočný. Po prvý raz položil kvety na hrob Gustáva Husáka
predseda vlády Slovenskej republiky. A to je významný signál, ktorý celkom
pochopiteľne nemohol zostať bez odozvy. Som naozaj rád, že premiér Fico
našiel v sebe túto odvahu, a hneď aj vysvetlím, prečo, ale najprv si trochu
rozoberieme…

…výhrady jeho oponentov.

Medzi prvými rozhorčene zareagovala Sandra Polovková, riaditeľka
mimovládnej organizácie Post Bellum, ktorá sa vraj zaoberá zhromažďovaním a
uchovávaním historickej pamäte. Obávam sa, že historická pamäť tejto
organizácie je dosť selektívna. Polovková kritizovala Roberta Fica, že
manipuluje históriou a obvinila Gustáva Husáka, že „počas jeho režimu bola
opätovne zavedená cenzúra“. Nuž, musím konštatovať, že Post Bellum
manipuluje históriou ešte horšie a našu historickú pamäť skôr deformuje a
skresľuje ako posilňuje a zlepšuje. Cenzúru obnovil parlament v rámci plnenia
tzv. Moskovského protokolu už 13. septembra 1968, teda ešte za éry Alexandra
Dubčeka ako šéfa štátostrany, v rukách ktorého sa sústreďovala všetka moc.
Nikto sa neprihlásil do rozpravy, nikto nebol proti a len dvaja poslanci sa zdržali
hlasovania. O normalizačnom režime už totiž bolo rozhodnuté inde ako v Prahe
a Bratislave. A keď normalizáciu oficiálne odštartovalo prijatie tzv. obuškového
zákona (Zákonného opatrenia predsedníctva Federálneho zhromaždenia ČSSR z
22. augusta 1969), podpísali ho najznámejšie osobnosti Pražskej jari: prezident
Ludvík Svoboda, predseda parlamentu Alexander Dubček a premiér Oldřich
Černík.

Nazývať Gustáva Husáka strojcom normalizačného režimu, o ktorom už
dávno rozhodli sovietski okupanti, by bolo prinajmenšom zavádzajúce.

Napokon, málokto vie (a ak vie, tak to ticho obchádza), že výraz „normalizácia“
použil ako prvý Alexander Dubček hneď po prílete z Moskvy na Ruzynskom
letisku v Prahe. Často upozorňujem na to, že keby Alexander Dubček zostal na
poste generálneho tajomníka ÚV KSČ, nesprával by sa inak ako Gustáv Husák,
ba možno ešte servilnejšie, keďže súhlasil so všetkým, čo nová okupačná moc
predložila na podpis. Ak Post Bellum nechápe, že predstavitelia súčasnej vládnej
koalície nemajú problém adorovať Alexandra Dubčeka a zároveň prejavovať
úctu Gustávovi Husákovi, nechápe oveľa viac ako súvislosti vtedajšieho
obdobia, nechápe podstatu našich moderných dejín.

To, samozrejme, nezbavuje Husáka viny.

Robert Fico šliapol vedľa, keď pri príležitosti poklonenia sa pamiatke bývalého
prezidenta povedal, že Gustáv Husák zabránil represáliám v normalizačných
rokoch. Pod toto by sa nepodpísal ani autor jeho najrešpektovanejšieho
životopisu Michal Macháček. Na represáliách nikto nemal záujem, už neboli
päťdesiate roky a najsilnejšou zbraňou normalizačného režimu nebol teror, ale
strach, apatia a konformizmus.
Existujú síce záznamy, že Husák sa spočiatku snažil na stretnutiach s
predstaviteľmi ZSSR otvoriť otázku odsunu sovietskych vojsk z Česko-
Slovenska a osobnými intervenciami aspoň oddialiť odvolávanie aktérov
Pražskej jari, no najneskôr od roku 1974 na okupáciu rezignoval a svojich
bývalých spolupracovníkov a priateľov sa nakoniec tvrdo zriekol, agresívne na
nich útočil a arogantne sa obrátil chrbtom aj voči tým, ktorí sa zaslúžili o jeho
rehabilitáciu v roku 1963. Okrem toho zastavil rehabilitačné procesy a
vyšetrovanie zločinov z päťdesiatych rokov a súhlasil dokonca aj s oklieštením
federácie.
Husák sa neskôr vyhováral, že iniciátorom základného ideologického
dokumentu normalizácie Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti bol
Vasiľ Biľak, ten mu však odpovedal celkom logickým argumentom, že keby bol
proti Poučeniu generálny tajomník ÚV KSČ, tak by nemohlo vzniknúť.
Z toho, ako málo priestoru mu Sovieti nechávali na rozhodovanie, bol
frustrovaný, no v osemdesiatych rokoch už nevyužíval ani ten, ktorý mu zostal.
Navyše, po celý čas čelil tvrdej vnútrostraníckej opozícii, pričom nemám na
mysli len Biľakovo krídlo – treba si uvedomiť, ako tvrdo sa stavali proti jeho
zvoleniu za prezidenta Miloš Jakeš, Jozef Lenárt, Alois Jindra a hlavne Antonín
Kapek a ako sa ho tí istí ľudia z tohto postu usilovali zosadiť, keď sa chopil
moci v strane Miloš Jakeš. 
Preto v čase normalizácie nemal ani odvahu, ani osobný záujem na hlbších
systémových reformách a namiesto toho sa sústreďoval na to, aby bola
udržiavaná relatívna spokojnosť bežných ľudí s rastom ich životnej úrovne,
ktorú spájal hlavne s materiálnym blahobytom a sociálnym cítením, veľmi
kategoricky sa staval proti zvyšovaniu cien, a naopak za pravidelný rast platov.
V tom sa najviac podobal na súčasného premiéra Fica. A podľa toho meral aj
svoje úspechy. To, že za jeho éry sa uskutočnila nebývalá industrializácia
Slovenska, že sa stavalo ročne viac bytov ako za celú ponovembrovú éru, že sa
rapídne zvýšila kultúrna úroveň našej vlasti, to jednoducho nemožno prejsť bez
povšimnutia.

Husák je bezpochyby zodpovedný za…

…nastolenie komunistického režimu na Slovensku, ktoré na rozdiel od Prahy
neprebiehalo ústavným spôsobom, ale v tomto prípade možno naozaj hovoriť o
prevrate, ktorým sa komunisti na celoštátnej úrovni inšpirovali. Jeho zlyhania
netreba ani zamlčiavať, ani bagatelizovať, v záujme historickej pravdy je
potrebné hovoriť o všetkom. Ale to neznamená, že budeme zatajovať jeho
zásadný a pozitívny vklad do slovenských dejín.

Gustáv Husák bol a zostane jedným z najväčších slovenských
štátnikov.

Nielen preto, že bol jedným z organizátorov Slovenského národného povstania,
autorom najdôležitejších politických dokumentov tohto obdobia, či už
Vianočnej dohody alebo Deklarácie Slovenskej národnej rady (hoci, povedzte
mi, ako sa dá dôstojne si pripomínať najhrdinskejší skutok tohto národa, keď na
ňom zatajujete zásadný podiel komunistov?).
Som prekvapený, že tú najpodstatnejšiu vec nespomenula nielen riaditeľka Post
Bellum, ale ani predseda vlády. My si musíme konečne uvedomiť, že
skutočným otcom našej modernej demokratickej štátnosti je práve Gustáv
Husák.

To, že prakticky celý svoj politický život zasvätil presadeniu federácie, nie je len
o tejto inštitúcii alebo štátnej forme. Aby ste to pochopili, musíte vychádzať z
toho, že to bol sám Husák, ktorý presadil napriek odporu slovenskej pravice i
Benešovho vedenia tak do Vianočnej dohody, ako aj do povstaleckej Deklarácie
SNR a napokon do povojnového Košického vládneho programu, že nová
povojnová republika sa bude odvíjať od princípu „rovný s rovným“ a bude
založená na spoločnom štáte dvoch rovnoprávnych národov Čechov a Slovákov.
Tieto zdanlivo banálne slovíčka zmenili úplne všetko. Odstránili totiž základnú
filozofickú a právnu premisu čechoslovakizmu, že štátotvorným národom je
neexistujúci „národ československý“. Bol to základný predpoklad, ktorým začal
Gustáv Husák svoj zápas za presadenie federácie, ktorý trval 25 rokov, od
decembra 1943 až do októbra 1968. A za to štvrťstoročie za to bojoval rôznymi
prostriedkami: nasadzoval život v Povstaní, inicioval založenie Slovenskej
národnej rady (kľúčového orgánu, ktorý vybojoval všetky emancipačné zákony),
viedol bezvýsledné povojnové rokovania s pražskými centralistami, nevýslovne
trpel v komunistických žalároch beštiálne mučený za „buržoázny
nacionalizmus“ (v rámci ktorému mu vyčítali všetko to, na čo by sme mali byť
dnes hrdí – zorganizovanie SNP, presadzovanie rovnoprávnosti Slovenska i boj
za federáciu) a napokon využil uvoľnenie pomerov počas Pražskej jari na
politické presadenie ústavného zákona o česko-slovenskej federácii.
A hoci bol jeho projekt počas normalizácie oklieštený, jeho historický význam
pre cestu Slovenska k nezávislosti je obrovský a kľúčový. Vďaka nemu boli
totiž vymedzené súčasné hranice Slovenskej republiky, bez ktorých by bolo
hladké a mierové rozdelenie česko-slovenského štátu prakticky
nemysliteľné.
A čo je nemenej dôležité, presadil zákaz majorizácie vo
Federálnom zhromaždení, takže Česi naše emancipačné požiadavky v
rozhodujúcich historických chvíľach jednoducho nemohli prehlasovať.
Či sa to niekomu páči alebo nie, bez Gustáva Husáka by dnešné samostatné a
ekonomicky rozvinuté Slovensko
(ktoré ponovembrová garnitúra takmer
zničila) jednoducho neexistovalo. To neznamená, že by sme mali prestať
hovoriť o tom, čo nezvládol, zabudnúť na tých, ktorým ublížil a klaňať sa mu
ako polobohovi. To znamená, že by sme sa mali konečne oslobodiť od čierno-
bieleho filtra, ktorým nazeráme na svoje dejiny a každá generácia svojvoľne
rozhodne, koho z nich vylúčiť.

Pripomienky organizácie Post Bellum odvolávajúce sa na zákon o nemorálnosti
a protiprávnosti komunistického systému sú práve preto trápne a fanaticky
zaslepené. Sú asi také hlúpe, akoby Post Bellum protestovalo proti dnešnému
uvedeniu filmu Drevená dedina s Karolom Machatom, Jozefom Kronerom a
Samuelom Adamčíkom na Jednotke, lebo propaguje budovateľské nadšenie
prvých rokov komunistického režimu… Ale radšej týmto obmedzencom
nenašepkávajme.

Vždy som bol striktne proti tomu…,

…aby sa parlament hral na insitný historický ústav a rozhodoval o tom, o kom
môžeme slobodne hovoriť a bádať a o kom nie. Platí to aj o nezmyselnej šikane
podpredsedu NR SR Ľuboša Blahu, ktorého NAKA vyšetruje za to, že nahradil
obraz prezidentky republiky Che Guevarom. Už som uviedol, že jeho konanie
považujem za nevkusné, ale nie nelegálne. Nikdy som sa nestotožňoval s
politickým násilím a mojimi hrdinami nie sú Lenin, Mao a Che Guevara, ale
Tolstoj, Gándhí a M. L. King. Ale stavať na jednu úroveň vodcov
národnooslobodzovacích vojen proti útlaku a tyranii s masovými vrahmi je
scestné. Aj medzinárodné právo striktne rozlišuje násilie v boji za slobodu od
represálií voči civilnému obyvateľstvu.

Winston Churchill sa celý život vo svojich úsudkoch mýlil a nesmrteľného
štátnika z neho urobilo až jedno jediné rozhodnutie. Za masových vrahov
možno označiť skôr predstaviteľov bezohľadných impérií, ktorí krvavo
potláčali akékoľvek prejavy odporu kdekoľvek na svete. Winston
Churchill, Charles de Gaulle, Henry Kissinger, George Bush a ďalší
západní politici zavraždili milióny ľudí, neporovnateľne viac ako
akýkoľvek guerillový vodca, napriek tomu sú dnes oslavovaní ako veľkí
štátnici, hoci pri ich vyčíňaní Che Guevara bledne ako vreckový zlodej pri
oligarchovi. Zistite si alebo osviežte si pamäť, čo vystrájal Churchill v
britských kolóniách, de Gaulle v Alžírsku, Kissinger vo Vietname,
Kambodži, Východnom Timore, Bush v Iraku atď., atď., a potom
pochopíte, aké trápne je popri týchto beštiálnych západných zločinoch
mávať pri Husákových pochybeniach zákonom o nemorálnosti jeho režimu.

Po vyše troch desaťročiach

Je dobré a významné, že predseda vlády a dvaja podpredsedovia parlamentu
položili po viac ako troch desaťročiach kvety na hrob Gustáva Husáka. Verím,
že tým odkliali tabuizovanú tému. Musíme sa však o nej rozprávať odborne,
triezvo a bez hysterického moralizovania tých, ktorí síce nehanebne a otvorene
podporovali najväčších masových vrahov posledného polstoročia, ale nevedia si
dať rady s takou komplexnou osobnosťou, akou bol Gustáv Husák.
Keď počas revolúcie abdikoval, spisovateľ Ladislav Mňačko napísal článok, v
ktorom volal po politickom procese s Husákom. Ten istý Mňačko, ktorý v čase,
keď Husáka počas stalinistického teroru mučili na Pankráci, napísal zbabelo
anonymnú propagandistickú brožúru “Proces proti velezradným fabrikantom,
veľkostatkárom a zapredancom”, ktorá ospravedlnila justičnú vraždu Viliama
Žingora a spol. Keď Husák zomrel, na jeho pohreb nenašiel odvahu prísť ani
jeden z reformných komunistov, ktorí ho vylúčili zo strany, aby oni mohli robiť
naďalej kariéru. Prišiel paradoxne len vtedajší premiér, jeho väzeň a bývalý
disident Ján Čarnogurský.

O falošnosti bez komentára

Po dvadsiatich rokoch od ich stretnutia v Bratislave sa bývalý sovietsky
prezident Michail Gorbačov v rozhovore pre Českú televíziu vyjadril o
Gustávovi Husákovi takto: “Bol to človek vzdelaný, múdry, kultúrny,
bezprostredný. Mne sa veľmi páčil, aby som bol úprimný.” 
Myslím si, že dnes by sa Gustáv Husák na takéto oneskorené ocenenie iba trpko
uškrnul. Keď ho totiž ako prezident medzi štyrmi očami žiadal, aby ho podporil
proti konzervatívnemu krídlu, Gorbačov sa mu otočil chrbtom a vybral si
Jakeša. 
Gustáv Husák ako každá výrazná historická osobnosť nepotrebuje oslavovanie,
ani osočovanie. Potrebuje konečne objektívne zhodnotenie, uznanie jeho zásluh
o rozvoj Slovenska a objektívne zhodnotenie.

Eduard Chmelár, medzititulky SZPB

V Česku bojujú s vulgárnosťou a zastieraním dejín. Aj zastieraním dejín SNP

Aj toto napísal bývalý vojenský letec náčelníkovi GŠ Armády ČR genpor.
Karlovi Řehkovi

Pán generál, bezprostredne provokatívnou informáciou, ktorá ma prinútila
napísať tento list, bola požiadavka žateckého spolku Letci-Žatec, ktorí opravujú
a udržiavajú historickú leteckú techniku a požiadali Vojenský historický ústav
v Prahe o predĺženie zápožičky zbierkového predmetu podľa zmluvy č.
121/2021. Prikladám kópiu odpovede na túto žiadosť, ktorá nie je len strohá, ale
svojím obsahom je absolútne vulgárna: „k Vašej žiadosti o predĺženie zápožičky
zbierkového predmetu podľa zmluvy č. 121/2021 Vám oznamujem nasledujúce.
K predĺženiu zápožičky bude možné pristúpiť až po tom, ako nám písomne
doložíte potvrdenie o tom, že sa dištancujete od verejného vyjadrenia pána
Václava Vaška a o vylúčenie pána Václava Vaška z Vášho spolku.“

Ďakujem, Bc. Petra Hejduková, vedecký tajomník VHÚ Praha.

Kto je vôbec táto odpovedajúca osoba, že si dovoľuje tento spôsob a tento tón na
adresu vysokého dôstojníka v.v., excelentného pilota Ing. Václava Vaška, plk.
v.v., ktorý nás, mimochodom, veľmi úspešne reprezentoval aj v zahraničí
a svojím leteckým umením predvádzal vyspelosť a vycvičenosť vojenských
pilotov našej republiky? Ako si dovoľuje táto osoba verejne šikanovať
bezúhonného človeka bez súdneho verdiktu a bez ohľadu na znenie a platnosť
našich zákonov?

Pán generál, toto je ale, zhodou okolností, už druhá bezprecedentná udalosť
za niekoľko pár dní.

V polovici decembra bol na českobudejovickom letisku bez náhrady
zlikvidovaný pamätník vojenským letcom, ktorí nielen na tomto letisku
v historickom pluku slúžili a za svoju vlasť v čase vojny v iných častiach sveta
kládli svoje životy za našu budúcu slobodu.
Pokiaľ nie ste dostatočne informovaný, tak práve 1. slp. Zvolenský (slp – stíhací
letecký pluk – pozn. SZPB) bol ten letecký pluk, ktorý bol pri víťaznom postupe
Červenej armády počas operácií pri oslobodzovaní našej republiky predsunutý
na Slovensko do hlbokého tyla nepriateľa – stovky kilometrov – kde
uskutočňoval ako organický letecký pluk pod velením škpt., neskôr generála
Františka Fajtla, úspešnú bojovú činnosť proti nemeckým fašistom na
Slovensku.
Tento fakt by ste mohli ako vysoký vojenský predstaviteľ oceniť, pretože táto
letecká akcia v Slovenskom národnom povstaní bola na celom svete absolútne
ojedinelá. Nikde inde sa už nič podobné nestalo a neopakovalo.
To, že Vaši politickí predchodcovia zrušili 17. september ako Pamätný deň čs.
a neskôr českého letectva na túto udalosť, je naša národná hanba, pretože bola
popľuvaná hrdinská smrť stoviek všetkých našich pilotov (nielen) bojujúcich
v zahraničí proti fašistom. Teda nielen v ZSSR, ale hlavne v Anglicku a vo
Francúzsku.
Tento, teraz zničený „budejovický“ pamätník bol symbolom vďaky za ich
stratené životy. A stačila na to averzia nového riaditeľa českobudejovického
letiska, ktorý sa mal pred svojimi podriadenými a s údajnou podporou
juhočeského hejtmana vyjadriť, že nestrpí „žiadne vojenské pamätníky“ na teraz
už „svojom“ civilnom letisku, ktoré ale vzniklo na „našom pôvodnom,
vojenskom“.
Kde je úcta velenia našej českej armády a českého letectva voči svojim
historickým padlým hrdinom?

Plk. v. v. Miroslav Chocholáček, 12. 1. 2024, výňatok

Rada pre predplatiteľov mesačníka Bojovník

Vážení súčasní i budúci predplatitelia mesačníka Bojovník. Získať náš titul
cestou predplatného je veľmi jednoduché. Stačí si ho elektronicky objednať
na internetovej adrese: predplatne@slposta.sk

Voľným spôsobom tam však uveďte svoju adresu, kam Vám má prísť faktúra a,
čo je dôležité, uveďte aj doručovaciu adresu – kam má byť Bojovník dodávaný.
Prečo to zdôrazňujem? Lebo predplatné na mesačník Bojovník môžete
objednať aj pre niekoho iného, napr. pre svojich rodičov, či venovať ho
priateľom. V tom prípade bude doručovacia adresa Bojovníka, samozrejme, tiež
iná, ako adresa, kam má prísť faktúra na uhradenie predplatného.
Momentálne sme v období tzv. hodnotiacich členských schôdzí základných
organizácií SZPB. Čiže na základe dohody niekoľkých členov môže byť
Slovenskej pošte, a.s. poslaná aj skupinová objednávka. Čiže doručovacích
adries na Bojovník napíšte do objednávky niekoľko, no adresa na dodanie
faktúry môže byť len jedna. Ak sa tak „skupina“ dohodne a poverí jedného
člena, aby to uhradil za všetkých.
V skupinovej objednávke však môže byť pre každého predplatiteľa rovnaká
doručovacia i fakturačná adresa. Ak si to každý predplatiteľ chce uhradiť sám.
Toto je naozaj na každom jednom čitateľovi.
V roku 2024 vydáme 12 čísiel mesačníka Bojovník a tak cena ročného
predplatného je 8,64 eura (0,72 eura za číslo).

Predplatné sa však dá objednať aj osobne v Slovenskej pošte, a.s., či
u Vášho poštového doručovateľa.
Viď tiráž na 16. strane mesačníka Bojovník.
Pomôžte nám šíriť historicky objektívne protifašistické fakty a informácie!
S vďakou a úctou V. Mikunda, šéfredaktor

Návrat hore