Tento týždeň (2. týždeň 2024 – pozn. SZPB) rozvírila hladinu verejnej
mienky pietna spomienka pri hrobe prezidenta ČSSR Gustáva Husáka pri
príležitosti 111. výročia jeho narodenia.
Minulý rok pri okrúhlom výročí som sa na tejto malej slávnosti zúčastnil aj ja,
mal som tam príhovor, bol tam aj jeho syn Vladimír (ktorý sa narodil počas
Povstania), priatelia, pamätníci, známi.
Ale tento rok bol výnimočný. Po prvý raz položil kvety na hrob Gustáva Husáka
predseda vlády Slovenskej republiky. A to je významný signál, ktorý celkom
pochopiteľne nemohol zostať bez odozvy. Som naozaj rád, že premiér Fico
našiel v sebe túto odvahu, a hneď aj vysvetlím, prečo, ale najprv si trochu
rozoberieme…
…výhrady jeho oponentov.
Medzi prvými rozhorčene zareagovala Sandra Polovková, riaditeľka
mimovládnej organizácie Post Bellum, ktorá sa vraj zaoberá zhromažďovaním a
uchovávaním historickej pamäte. Obávam sa, že historická pamäť tejto
organizácie je dosť selektívna. Polovková kritizovala Roberta Fica, že
manipuluje históriou a obvinila Gustáva Husáka, že „počas jeho režimu bola
opätovne zavedená cenzúra“. Nuž, musím konštatovať, že Post Bellum
manipuluje históriou ešte horšie a našu historickú pamäť skôr deformuje a
skresľuje ako posilňuje a zlepšuje. Cenzúru obnovil parlament v rámci plnenia
tzv. Moskovského protokolu už 13. septembra 1968, teda ešte za éry Alexandra
Dubčeka ako šéfa štátostrany, v rukách ktorého sa sústreďovala všetka moc.
Nikto sa neprihlásil do rozpravy, nikto nebol proti a len dvaja poslanci sa zdržali
hlasovania. O normalizačnom režime už totiž bolo rozhodnuté inde ako v Prahe
a Bratislave. A keď normalizáciu oficiálne odštartovalo prijatie tzv. obuškového
zákona (Zákonného opatrenia predsedníctva Federálneho zhromaždenia ČSSR z
22. augusta 1969), podpísali ho najznámejšie osobnosti Pražskej jari: prezident
Ludvík Svoboda, predseda parlamentu Alexander Dubček a premiér Oldřich
Černík.
Nazývať Gustáva Husáka strojcom normalizačného režimu, o ktorom už
dávno rozhodli sovietski okupanti, by bolo prinajmenšom zavádzajúce.
Napokon, málokto vie (a ak vie, tak to ticho obchádza), že výraz „normalizácia“
použil ako prvý Alexander Dubček hneď po prílete z Moskvy na Ruzynskom
letisku v Prahe. Často upozorňujem na to, že keby Alexander Dubček zostal na
poste generálneho tajomníka ÚV KSČ, nesprával by sa inak ako Gustáv Husák,
ba možno ešte servilnejšie, keďže súhlasil so všetkým, čo nová okupačná moc
predložila na podpis. Ak Post Bellum nechápe, že predstavitelia súčasnej vládnej
koalície nemajú problém adorovať Alexandra Dubčeka a zároveň prejavovať
úctu Gustávovi Husákovi, nechápe oveľa viac ako súvislosti vtedajšieho
obdobia, nechápe podstatu našich moderných dejín.
To, samozrejme, nezbavuje Husáka viny.
Robert Fico šliapol vedľa, keď pri príležitosti poklonenia sa pamiatke bývalého
prezidenta povedal, že Gustáv Husák zabránil represáliám v normalizačných
rokoch. Pod toto by sa nepodpísal ani autor jeho najrešpektovanejšieho
životopisu Michal Macháček. Na represáliách nikto nemal záujem, už neboli
päťdesiate roky a najsilnejšou zbraňou normalizačného režimu nebol teror, ale
strach, apatia a konformizmus.
Existujú síce záznamy, že Husák sa spočiatku snažil na stretnutiach s
predstaviteľmi ZSSR otvoriť otázku odsunu sovietskych vojsk z Česko-
Slovenska a osobnými intervenciami aspoň oddialiť odvolávanie aktérov
Pražskej jari, no najneskôr od roku 1974 na okupáciu rezignoval a svojich
bývalých spolupracovníkov a priateľov sa nakoniec tvrdo zriekol, agresívne na
nich útočil a arogantne sa obrátil chrbtom aj voči tým, ktorí sa zaslúžili o jeho
rehabilitáciu v roku 1963. Okrem toho zastavil rehabilitačné procesy a
vyšetrovanie zločinov z päťdesiatych rokov a súhlasil dokonca aj s oklieštením
federácie.
Husák sa neskôr vyhováral, že iniciátorom základného ideologického
dokumentu normalizácie Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti bol
Vasiľ Biľak, ten mu však odpovedal celkom logickým argumentom, že keby bol
proti Poučeniu generálny tajomník ÚV KSČ, tak by nemohlo vzniknúť.
Z toho, ako málo priestoru mu Sovieti nechávali na rozhodovanie, bol
frustrovaný, no v osemdesiatych rokoch už nevyužíval ani ten, ktorý mu zostal.
Navyše, po celý čas čelil tvrdej vnútrostraníckej opozícii, pričom nemám na
mysli len Biľakovo krídlo – treba si uvedomiť, ako tvrdo sa stavali proti jeho
zvoleniu za prezidenta Miloš Jakeš, Jozef Lenárt, Alois Jindra a hlavne Antonín
Kapek a ako sa ho tí istí ľudia z tohto postu usilovali zosadiť, keď sa chopil
moci v strane Miloš Jakeš.
Preto v čase normalizácie nemal ani odvahu, ani osobný záujem na hlbších
systémových reformách a namiesto toho sa sústreďoval na to, aby bola
udržiavaná relatívna spokojnosť bežných ľudí s rastom ich životnej úrovne,
ktorú spájal hlavne s materiálnym blahobytom a sociálnym cítením, veľmi
kategoricky sa staval proti zvyšovaniu cien, a naopak za pravidelný rast platov.
V tom sa najviac podobal na súčasného premiéra Fica. A podľa toho meral aj
svoje úspechy. To, že za jeho éry sa uskutočnila nebývalá industrializácia
Slovenska, že sa stavalo ročne viac bytov ako za celú ponovembrovú éru, že sa
rapídne zvýšila kultúrna úroveň našej vlasti, to jednoducho nemožno prejsť bez
povšimnutia.
Husák je bezpochyby zodpovedný za…
…nastolenie komunistického režimu na Slovensku, ktoré na rozdiel od Prahy
neprebiehalo ústavným spôsobom, ale v tomto prípade možno naozaj hovoriť o
prevrate, ktorým sa komunisti na celoštátnej úrovni inšpirovali. Jeho zlyhania
netreba ani zamlčiavať, ani bagatelizovať, v záujme historickej pravdy je
potrebné hovoriť o všetkom. Ale to neznamená, že budeme zatajovať jeho
zásadný a pozitívny vklad do slovenských dejín.
Gustáv Husák bol a zostane jedným z najväčších slovenských
štátnikov.
Nielen preto, že bol jedným z organizátorov Slovenského národného povstania,
autorom najdôležitejších politických dokumentov tohto obdobia, či už
Vianočnej dohody alebo Deklarácie Slovenskej národnej rady (hoci, povedzte
mi, ako sa dá dôstojne si pripomínať najhrdinskejší skutok tohto národa, keď na
ňom zatajujete zásadný podiel komunistov?).
Som prekvapený, že tú najpodstatnejšiu vec nespomenula nielen riaditeľka Post
Bellum, ale ani predseda vlády. My si musíme konečne uvedomiť, že
skutočným otcom našej modernej demokratickej štátnosti je práve Gustáv
Husák.
To, že prakticky celý svoj politický život zasvätil presadeniu federácie, nie je len
o tejto inštitúcii alebo štátnej forme. Aby ste to pochopili, musíte vychádzať z
toho, že to bol sám Husák, ktorý presadil napriek odporu slovenskej pravice i
Benešovho vedenia tak do Vianočnej dohody, ako aj do povstaleckej Deklarácie
SNR a napokon do povojnového Košického vládneho programu, že nová
povojnová republika sa bude odvíjať od princípu „rovný s rovným“ a bude
založená na spoločnom štáte dvoch rovnoprávnych národov Čechov a Slovákov.
Tieto zdanlivo banálne slovíčka zmenili úplne všetko. Odstránili totiž základnú
filozofickú a právnu premisu čechoslovakizmu, že štátotvorným národom je
neexistujúci „národ československý“. Bol to základný predpoklad, ktorým začal
Gustáv Husák svoj zápas za presadenie federácie, ktorý trval 25 rokov, od
decembra 1943 až do októbra 1968. A za to štvrťstoročie za to bojoval rôznymi
prostriedkami: nasadzoval život v Povstaní, inicioval založenie Slovenskej
národnej rady (kľúčového orgánu, ktorý vybojoval všetky emancipačné zákony),
viedol bezvýsledné povojnové rokovania s pražskými centralistami, nevýslovne
trpel v komunistických žalároch beštiálne mučený za „buržoázny
nacionalizmus“ (v rámci ktorému mu vyčítali všetko to, na čo by sme mali byť
dnes hrdí – zorganizovanie SNP, presadzovanie rovnoprávnosti Slovenska i boj
za federáciu) a napokon využil uvoľnenie pomerov počas Pražskej jari na
politické presadenie ústavného zákona o česko-slovenskej federácii.
A hoci bol jeho projekt počas normalizácie oklieštený, jeho historický význam
pre cestu Slovenska k nezávislosti je obrovský a kľúčový. Vďaka nemu boli
totiž vymedzené súčasné hranice Slovenskej republiky, bez ktorých by bolo
hladké a mierové rozdelenie česko-slovenského štátu prakticky
nemysliteľné. A čo je nemenej dôležité, presadil zákaz majorizácie vo
Federálnom zhromaždení, takže Česi naše emancipačné požiadavky v
rozhodujúcich historických chvíľach jednoducho nemohli prehlasovať.
Či sa to niekomu páči alebo nie, bez Gustáva Husáka by dnešné samostatné a
ekonomicky rozvinuté Slovensko (ktoré ponovembrová garnitúra takmer
zničila) jednoducho neexistovalo. To neznamená, že by sme mali prestať
hovoriť o tom, čo nezvládol, zabudnúť na tých, ktorým ublížil a klaňať sa mu
ako polobohovi. To znamená, že by sme sa mali konečne oslobodiť od čierno-
bieleho filtra, ktorým nazeráme na svoje dejiny a každá generácia svojvoľne
rozhodne, koho z nich vylúčiť.
Pripomienky organizácie Post Bellum odvolávajúce sa na zákon o nemorálnosti
a protiprávnosti komunistického systému sú práve preto trápne a fanaticky
zaslepené. Sú asi také hlúpe, akoby Post Bellum protestovalo proti dnešnému
uvedeniu filmu Drevená dedina s Karolom Machatom, Jozefom Kronerom a
Samuelom Adamčíkom na Jednotke, lebo propaguje budovateľské nadšenie
prvých rokov komunistického režimu… Ale radšej týmto obmedzencom
nenašepkávajme.
Vždy som bol striktne proti tomu…,
…aby sa parlament hral na insitný historický ústav a rozhodoval o tom, o kom
môžeme slobodne hovoriť a bádať a o kom nie. Platí to aj o nezmyselnej šikane
podpredsedu NR SR Ľuboša Blahu, ktorého NAKA vyšetruje za to, že nahradil
obraz prezidentky republiky Che Guevarom. Už som uviedol, že jeho konanie
považujem za nevkusné, ale nie nelegálne. Nikdy som sa nestotožňoval s
politickým násilím a mojimi hrdinami nie sú Lenin, Mao a Che Guevara, ale
Tolstoj, Gándhí a M. L. King. Ale stavať na jednu úroveň vodcov
národnooslobodzovacích vojen proti útlaku a tyranii s masovými vrahmi je
scestné. Aj medzinárodné právo striktne rozlišuje násilie v boji za slobodu od
represálií voči civilnému obyvateľstvu.
Winston Churchill sa celý život vo svojich úsudkoch mýlil a nesmrteľného
štátnika z neho urobilo až jedno jediné rozhodnutie. Za masových vrahov
možno označiť skôr predstaviteľov bezohľadných impérií, ktorí krvavo
potláčali akékoľvek prejavy odporu kdekoľvek na svete. Winston
Churchill, Charles de Gaulle, Henry Kissinger, George Bush a ďalší
západní politici zavraždili milióny ľudí, neporovnateľne viac ako
akýkoľvek guerillový vodca, napriek tomu sú dnes oslavovaní ako veľkí
štátnici, hoci pri ich vyčíňaní Che Guevara bledne ako vreckový zlodej pri
oligarchovi. Zistite si alebo osviežte si pamäť, čo vystrájal Churchill v
britských kolóniách, de Gaulle v Alžírsku, Kissinger vo Vietname,
Kambodži, Východnom Timore, Bush v Iraku atď., atď., a potom
pochopíte, aké trápne je popri týchto beštiálnych západných zločinoch
mávať pri Husákových pochybeniach zákonom o nemorálnosti jeho režimu.
Po vyše troch desaťročiach
Je dobré a významné, že predseda vlády a dvaja podpredsedovia parlamentu
položili po viac ako troch desaťročiach kvety na hrob Gustáva Husáka. Verím,
že tým odkliali tabuizovanú tému. Musíme sa však o nej rozprávať odborne,
triezvo a bez hysterického moralizovania tých, ktorí síce nehanebne a otvorene
podporovali najväčších masových vrahov posledného polstoročia, ale nevedia si
dať rady s takou komplexnou osobnosťou, akou bol Gustáv Husák.
Keď počas revolúcie abdikoval, spisovateľ Ladislav Mňačko napísal článok, v
ktorom volal po politickom procese s Husákom. Ten istý Mňačko, ktorý v čase,
keď Husáka počas stalinistického teroru mučili na Pankráci, napísal zbabelo
anonymnú propagandistickú brožúru “Proces proti velezradným fabrikantom,
veľkostatkárom a zapredancom”, ktorá ospravedlnila justičnú vraždu Viliama
Žingora a spol. Keď Husák zomrel, na jeho pohreb nenašiel odvahu prísť ani
jeden z reformných komunistov, ktorí ho vylúčili zo strany, aby oni mohli robiť
naďalej kariéru. Prišiel paradoxne len vtedajší premiér, jeho väzeň a bývalý
disident Ján Čarnogurský.
O falošnosti bez komentára
Po dvadsiatich rokoch od ich stretnutia v Bratislave sa bývalý sovietsky
prezident Michail Gorbačov v rozhovore pre Českú televíziu vyjadril o
Gustávovi Husákovi takto: “Bol to človek vzdelaný, múdry, kultúrny,
bezprostredný. Mne sa veľmi páčil, aby som bol úprimný.”
Myslím si, že dnes by sa Gustáv Husák na takéto oneskorené ocenenie iba trpko
uškrnul. Keď ho totiž ako prezident medzi štyrmi očami žiadal, aby ho podporil
proti konzervatívnemu krídlu, Gorbačov sa mu otočil chrbtom a vybral si
Jakeša.
Gustáv Husák ako každá výrazná historická osobnosť nepotrebuje oslavovanie,
ani osočovanie. Potrebuje konečne objektívne zhodnotenie, uznanie jeho zásluh
o rozvoj Slovenska a objektívne zhodnotenie.
Eduard Chmelár, medzititulky SZPB