Na internete sa objavilo video, na ktorom M. M. Šimečka neobyčajne hrubým
spôsobom znevažuje príslušníkov slovenského národa. Doslova hovorí, že Fico je
premiérom “malého zbabelého národa, ktorý nikdy poriadne nebojoval”. Zároveň v
opozite tomu vychvaľuje Ukrajincov, ktorí vraj “umierajú za svoju suverenitu”.
Na slová liberálneho komentátora reaguje uznávaný slovenský historik Anton
Hrnko.
Určite Šimečka počul o Slovenskom národnom povstaní. V čase, keď v Protektoráte s
plným nasadením pracovali tamojší občania pre víťazstvo tretej ríše, Slováci povstali v
hlbokom tyle nacistických armád a vydržali v tomto boji až do oslobodenia. Ale aj
predtým, keď Beneš a jeho kamarila zbabelo podriadili svoj štát rozhodnutiu
mníchovských mocností, Slováci po napadnutí Slovenska Maďarskom v marci 1939
svoju vlasť bránili.
Možno je pánovi Šimečkovi málo známe hrdinstvo slovenských vojakov v c. a k.
armáde počas prvej svetovej vojny. Na začiatku vojny roku 1914 patrili k elite
rakúsko-uhorskej armády. Chvály slovenských vojakov boli také veľké (v
rozkazoch, v dobovej tlači), že si niektorí slovenskí politici mysleli, že by sa to malo
kapitalizovať na zmenu postavenia Slovákov v monarchii. Ale bola to opäť
“zbabelosť” slovenských vojakov, ktorí mnohých z týchto ilúzií vyliečili. Na konci
vojny Slováci, ktorí predstavovali len 4% mužstva c. a k. armády, vyvolali dvadsať
percent vzbúr vo vojsku, ktoré uľahčili rozpad monarchie.
Nebudem hovoriť o hrdinstve slovenských dobrovoľníkov, hurbanovcov, ktorí v
meruôsmych rokoch povstali za suverenitu Slovenska. Spomeniem len zimnú výpravu na
prelome rokov 1848 – 1849, keď slovenskí dobrovoľníci pod Hurbanovým vedením hnali
maďarské gardy pod vedením prapredka dnešného predsedu SNS A. Gorgoja od Budatína
až po Košice a ešte mu pod Braniskom nakládli, koľko uniesol. Áno, je to ten Gorgoj,
ktorý podpísal kapituláciu košútovcov pri Világoši 13. augusta 1849. Veru tak, odvtedy v
slovenskom jazyku slovo világoš znamená neskutočnú bitku, výprask.
Predpokladám, že český exulant Šimečka nikdy nepočul o druhom cisársko-kráľovskom
pluku Alexandrovci. Patril k elite habsburskej obrany. Roku 1805 kryl ústup ruského cára
Alexandra I. zo slavkovského bojiska, roku 1809 bránil Bratislavu pred Napoleonom. Za
svoje zásluhy bol ako jediný rakúsky vojenský oddiel zúčastnený na víťaznej prehliadke v
Paríži po porážke Napoleona. A pripadla mu tiež úloha chrániť Viedenský kongres.
Zloženie mužstva? Čisto slovenské. Ale pravda, Slováci boli zbabelci, ktorí nikdy
nebojovali.
Som presvedčený, že pán Šimečka počul niekedy termín husársky kúsok.
Pravdepodobne nemá ani šajnu, kto ho vykonal, lebo jeho žlčové reči tomu
nasvedčujú. Počas sedemročnej vojny (1757 – 1763) pod vedením Slováka A. Hadika
dobyl husársky pluk zložený takmer výlučne zo Slovákov Berlín, čo sa v histórii
okrem nich podarilo iba Stalinovi.
Mohli by sme ísť hlbšie a hlbšie do dejín, aby sme ukázali na šovinistickú, na neznalosti
dejín založenú Šimečkovu rétoriku. Ale skončím pri tureckých vojnách.
Kdeže sa to zastavila turecká expanzia do strednej Európy? Nebola to náhodou
slovensko-maďarská etnická hranica? Nezorganizoval a čiastočne aj nezaplatil roku 1683
obranu Viedne Slovák, ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni-Pohronec?
Slabosťou Slovákov nebolo to, že nevedeli hrdinský bojovať. Tragédiou Slovákov bolo,
že tie víťazstvá nevedeli zužitkovať, resp. využiť. Čo mali z toho, že zastavili Turkov a
podieľali sa na oslobodení okupovaných častí Uhorska? Nuž, z oslobodeného
Sedmohradska sa nahrnula do Uhorska maďarská kalvínska šľachta, ktorá totálne
rozmetala dovtedajšie vzťahy v “natio hungarika” a premenila ho na “natio magyarika” so
všetkými dôsledkami. Hadik v rámci výpalného za opustenie Berlína zobral aj množstvo
luxusných rukavičiek. Ale čo s nimi, keď všetky boli len na jednu ruku.
Slovenskí dobrovoľníci síce patrili v uhorskej revolúcii medzi víťazov, ale ich politici
to nedokázali zužitkovať. A SNP? Namiesto toho, aby slovenskí politici bránili
záujmy Slovákov, sa rozdelili na nezmieriteľné strany a jedna z nich na Slovensko
prizvala z Čiech “odborníkov”, akým bol aj starý M. Šimečka.
Keď sa človek započúva do šovinistickej rétoriky M. Šimečku a vidí tie davy na
námestí, ktoré velebia jeho syna umieseného z rovnakého cesta, musí si dať otázku:
Sú v tomto národe postihnutí len Matovič, Danko a im podobní?
Hlavnespravy.sk z 3. 1. 2024, výňatok