Napísali o…

Predseda SZPB: Spoločnosť aj teraz potrebuje odbojárov.

MARTIN KRNO

Slovenský zväz protifašistických bojovníkov (SZPB) si pripomína 73.
výročie svojho založenia. Krátko po druhej svetovej vojne vzniklo niekoľko
združení účastníkov druhého odboja, ktoré sa čoskoro spojili do jednej
stavovskej organizácie. Môže byť užitočná pre spoločnosť i v súčasnej
dobe? Na túto otázku odpovedá predseda zväzu Pavol Sečkár jednoznačne:
Určite! Nejde len o pripomínanie si slávnych tradícií, ale aj o to, aby sa
mladšie generácie nenechali zmanipulovať novými nebezpečnými
populistami a extrémistickými názormi.
Onedlho Slovensko oslávi 74. výročie vypuknutia protifašistického
povstania. Je vaša organizácia aj po toľkých rokoch ešte stále prospešná
pre našu spoločnosť?
– Určite je prospešná a potrebná. Naše občianske združenie reprezentuje
žijúcich účastníkov antifašistického hnutia, symbolicky aj tých, čo počas
vojny položili za slobodu svoje životy. Hlavnou úlohou je zachovávať v
povedomí spoločnosti pravdivú históriu toho, čo sa tu dialo pred trištvrte
storočím. Túto tradíciu ďalej rozvíjame, aby i mladšie generácie pochopili,
o čo išlo v národnom Povstaní a aké nebezpečenstvo predstavujú akékoľvek
vojny. Dnes vystupujeme aj proti novým prejavom neofašizmu, neonacizmu a proti iným formám pravicového extrémizmu. Nepoznám inú organizáciu, ktorá by to robila tak dôsledne ako my.
Koľko ešte žije na Slovensku ľudí, ktorí sa aktívne zúčastnili v druhom
odboji?
– Podľa evidencie Sociálnej poisťovne osobitné príplatky k dôchodku vlani
dostávalo okolo 900 osôb, plus približne 3 000 vdov, respektíve vdovcov po
členoch odboja.
Koľkí z priamych účastníkov sú organizovaní vo vašom zväze?
– Približne 700, mnohí sú už imobilní, vážne chorí. Veď zväčša majú 90 rokov a
viac. V našej 18,5-tisícovej členskej základni teda predstavujú vzácnu menšinu,
no viacerí sú naďalej aktívni. Vo svojich obciach a mestách nechýbajú pri

kladení vencov na pamiatku svojich spolubojovníkov, pôsobia vo výboroch
základných organizácií SZPB, chodia na besedy s mládežou.
Napríklad 90-ročný Vladimír Strmeň z Banskej Bystrice vydrží debatovať so
žiakmi aj pol dňa. Bol som s ním na niekoľkých takých podujatiach, vždy som
obdivoval jeho elán a energiu. Deti ho už poznajú, a tak od neho požadujú aj to,
aby im zaspieval niektorú z partizánskych častušiek. Až do dôchodku totiž
viedol v Závodoch výpočtovej techniky dychovku.
Kto má v súčasnosti záujem o prácu v SZPB?
– Roku 2000 sa naša, pôvodne stavovská organizácia, otvorila každému, koho
zaujmú naše humanistické hodnoty a ciele. V prvom rade oslovujeme deti a
vnukov odbojárov.
Nedávno sa v Kališti opäť zišlo vyše tritisíc ľudí. Celé rodiny, neraz i päť
generácií, aj zo tri stovky školákov, pre ktorých sme zabezpečili osobitný
program. Chceme, aby i na zájazdy po pamätných miestach, či už na Jankov
vŕšok, Roh, Duklu, do Liptovského Mikuláša alebo Makova, členovia zväzu
brali so sebou i svoje deti.
A kto sa k vám hlási okrem tých, čo cítia určitú pietu k svojim rodičom a
starým rodičom?
– Niekedy ani nevieme, čo ich vedie do našej organizácie. My sa usilujeme
oslovovať predovšetkým tých, čo pracovali v školstve a štátnej správe.
Lepšie vedia, ako treba vplývať na mladú generáciu a bývajú aj organizačne
zdatnejší.
Medzi novými členmi prevažujú ženy a generácia okolo päťdesiatky-
šesťdesiatky, dôchodcovia i zamestnaní, ktorí si pri významnejších akciách
vezmú dovolenku. Organizujeme však aj špeciálne zájazdy pre mládež, osobitne
pre deviatakov, lebo v poslednom ročníku základnej školy sa na dejepise preberá
druhá svetová vojna. Vezmeme ich do Múzea SNP v Banskej Bystrici, Múzea
holokaustu v Seredi, do Mauthausenu,
Auschwitzu-Birkenau, Terezína či Lidíc.
Aj vy máte v rodine niekoho, kto sa zúčastnil na protifašistickom hnutí?
– Z maminej strany rodina Strieborných pochádzala z Mičinej a Sebedína pri
Bystrici. Všetci štyria strýkovia išli do Povstania. Ujo Jano bol zranený
dávkou z guľometu, no prežil. Z otcovej strany neviem o nikom. Mama sa
vydala po vojne, keď som mal sedem. Až neskôr som sa dozvedel, že môj

biologický otec zahynul počas nacistických represálií v Kremničke.
Po novembri 1989 sa zaznávali rozličné súťaže mládeže zamerané na odboj
počas druhej svetovej vojny. Dozrel čas, aby sa táto myšlienka obnovila?
– V niektorých regiónoch na ne vôbec nezabudli. Pred tromi rokmi sme začali
organizovať vedomostnú súťaž Medzníky druhej svetovej vojny. Čím ďalej, tým
viac učiteľov a žiakov sa do nej zapája. Tohto roku to bola tretina základných
škôl na Slovensku.
Po rokovaní na ministerstve školstva sa súťaž dostala do metodických pokynov
pre riaditeľov škôl súčasne s odporúčaním, aby venovali pozornosť i ostatným
našim podujatiam. V budúcom roku pripravujeme celoštátne kolo.
Z radov SZPB zaznelo veľa kritiky na obsah učebníc dejepisu, najmä
pokiaľ išlo o vysvetľovanie udalostí v 30. a 40. rokoch minulého storočia.
Hovorili ste aj o tom na ministerstve?
– Osnovy sa nemenia. Skôr ide o to, ako sa jednotliví učitelia pripravujú na
hodiny, aké používajú učebné texty. V poslednom období sme celoplošne
distribuovali do školských knižníc publikáciu Slovenské národné povstanie
1944 a knižku Oslobodenie, faktografia II. svetovej vojny. Presadzujeme
tiež, aby sa dejepisári zamerali aj na protifašistický odboj vo svojich
regiónoch. Keď ten žiaci lepšie spoznajú, ľahšie pochopia jeho význam i z
celoslovenského a zo svetového hľadiska.
Tak ako pre väčšinu občianskych združení, kasu so štátnymi dotáciami drží
ministerstvo vnútra. Ako s ním vychádzate?
– Finančné prostriedky, ktoré od neho dostávame, už vzhľadom na počet našich
podujatí nestačia. Veď od roku 2014 do roku 2017 sme ich počet
zdvojnásobili na takmer 1 200, čím nám náklady vzrástli o 35 percent. Na
Slovensku pracuje 35 oblastných a vyše 600 základných organizácií SZPB. Vo
väčších mestách ide o 20 až 30 akcií ročne, určených aj pre širokú
verejnosť. Medzi ne patrí aj 6. október. Národná rada SR na základe našej
iniciatívy pred dvoma rokmi schválila premenovanie tohto pamätného dňa na
Deň hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie. Do pôvodného názvu – Deň obetí
Dukly – sa totiž mohli zahrňovať i padlí príslušníci Wehrmachtu.
Pokúsili ste sa aj o ďalšie legislatívne iniciatívy?
– V roku 2002 dostali účastníci odboja jednorazové odškodnenie, potom dlho

nič, až sa nám roku 2013 podarilo presadiť zákon o protifašistickom odboji a o
postavení SZPB. Podľa neho máme určité povinnosti a štát má voči nám
záväzky. Pripravili sme aj legislatívny návrh o odškodnení sirôt, k čomu od
vojny ešte vôbec nedošlo. Väčšina bola uspokojená, no pre určité
nepresnosti v klauzule nie všetci, čo ma veľmi mrzí. Napokon poslanci
schválili aj zvýšenie príplatku priamym účastníkom odboja z 20 na 70 eur,
hoci v Česku dostávajú raz toľko. Nie sme však spokojní, že sa vdovám
pridalo iba desať eur, na dnešných dvadsať mesačne.
Akú dotáciu od ministerstva vnútra dostávate na činnosť?
– Uplynulé roky to bolo 350-tisíc eur. Teraz nám vzhľadom na prípravu
jubilejných osláv a odborných seminárov, venovaných neofašizmu a ďalším
negatívnym javom, pridelili zo štátneho rozpočtu o 50-tisíc viac. Oblastné
organizácie z toho dostávajú 70 percent. Podrobne musia refundovať faktúry v
zmysle smernice o hospodárení SZPB.
A zvyšných 30 percent ide kam?
– Na činnosť ústredia, lebo my organizujeme školenia, zasadania orgánov,
celoslovenské podujatia, máme i bohatú medzinárodnú činnosť so susednými
krajinami, sme členom medzinárodných organizácií, čo tiež niečo stojí. Platíme
mzdy a odvody za všetkých oblastných tajomníkov.
Od roku 2010 sa nám darí byť v čiernych číslach, dodržujeme schválený
rozpočet.
Škoda, že nám prichádzajú peniaze z ministerstva vnútra neskoro, až koncom
mája, takže prvé mesiace v roku bývajú ochudobnené o činnosť. Menej početné
oblastné organizácie, ktoré majú do 500 členov, dostávajú mesačne 100 až 200
eur, preto prostriedky na mzdy ich tajomníkov sú minimálne. Viac-menej
pracujú na dobrovoľníckej báze. Volení funkcionári v regiónoch nie sú vôbec
platení. Keď sa nejakého oblastného predsedu spýtate na mzdu v SZPB, tak vám
odpovie – dve kávy mesačne.
Ste s balíkom zo štátneho rozpočtu spokojní?
– Keď nastúpila vláda Ivety Radičovej, znížili nám dotácie o tretinu – na
211-tisíc eur. Zväz sa ocitol na hranici zachovania fungovania. Mzdy ani
odmeny nemôžeme našim ľuďom zásadne zvyšovať, lebo nie sme štátna správa
ani lekári či učitelia, hoci robíme aj výchovno-vzdelávaciu činnosť.

Máte aj iné finančné zdroje? Sponzorov?
– Skôr by som povedal – darcov. Získavame peniaze aj z prenájmu časti našej
budovy v Bratislave. Tam sme sa uskromnili, sedíme v kanceláriách po dvoch-
troch. Pritom je nás dokopy na ústredí iba osem.
Zdroje z prenájmu idú predovšetkým na pokrytie nákladov našich tlačovín –
Ročenky odbojára a dvojtýždenníka Bojovník. Šestinu výtlačkov rozdáme
partnerským organizáciám a školám. V zmysle zákona predkladáme i projekty –
ministerstvu obrany či financií. Napríklad na rozšírenie našej stálej expozície
v prízemných priestoroch na Štúrovej ulici 8.
Ako hodnotíte vzájomné vzťahy s verejnou správou?
– Je to rôzne. Napríklad v Banskej Bystrici chystá všetky oslavy okresný
alebo mestský úrad. Radi by sme to presadili na celoštátnej úrovni, kde sa
nedarí stanoviť, kto bude ktoré akcie organizovať. Napríklad na výročí
oslobodenia Bratislavy sa pred obedom 4. apríla uskutočňuje pietny akt na
Slavíne pod kuratelou ruskej ambasády, popoludní organizuje spomienku dole v
meste primátor. Taká dvojkoľajnosť pretrváva aj inde. Nepoznám však na
Slovensku mesto, kde by sa v spolupráci so SZPB nekonali oslavy spojené s
výročím oslobodenia. V menších obciach to už nebýva samozrejmosťou.
Máte pri tom so starostami z nejakej politickej strany problémy?
– V zásade nie. Možno sa nájdu dva-tri prípady, no to je pri celkovom
množstve osláv nepodstatné. Buď starostu presvedčíme o našej veci, alebo ho už
nabudúce nevolíme. Zvyčajne si to každý rozmyslí, lebo v mnohých obciach
naši členovia tvoria pomerne veľkú skupinu aktívnych voličov.
Ako to vyzeralo v predchádzajúcom volebnom období v Banskobystrickom
samosprávnom kraji?
– Väčšina krajských poslancov bola „naša“, iba zo dvaja-traja niekedy Mariana
Kotlebu podporili. Vlani nám odhlasovali 12-tisíc eur a župan to musel
podpísať. Hoci úmyselne až 27. decembra, aby sme to nestihli do konca roka
vyčerpať, no my sme tajomníkov naučili na školeniach robiť tak, aby o peniaze
neprišli.
Vlani sme pred regionálnymi voľbami zorganizovali protestný pochod pred
sídlom župy. Vyzývali sme občanov, aby Kotlebu nevolili. Výrazne pozitívnu
úlohu v súvislosti s jeho porážkou zohrala súčasná ministerka kultúry Ľubica
Laššáková, ktorá bola vtedy predsedníčkou najväčšieho poslaneckého klubu.

Napriek tomu vo viacerých stredoslovenských obciach získavajú vo
voľbách kotlebovci pomerne vysoké percento hlasov. Čím si to
vysvetľujete?
– Nielen mladší, aj tí skôr narodení nerozmýšľajú komplexne. Kotlebovci
svojimi populistickými vyjadreniami nahrávajú i starším voličom, hoci nikdy
nemôžu splniť to, čo nasľubujú. Úspech žnú medzi obyvateľmi, ktorých sociálna
situácia je problematická.
Medzi týmito obcami sú také, ktoré boli donedávna hrdé na svoju
povstaleckú minulosť…
– I pre mňa je nepochopiteľné, že v Ostrom Grúni alebo Kľaku hlasuje za ĽS NS
nad 20 percent voličov. Inde je to 10, 11 percent. Aj som sa raz pýtal
mládencov, ktorí v Bystrici vystupovali na podporu Kotlebu – prečo ste tu?
Čo ja viem – odpovedal mi jeden. A na inej demonštrácii zase na otázku
zareagovali: Zaplatia nám. Nie som vyšetrovateľ, aby som skúmal, kto im
potom v krčme objednáva pivo.
Nemyslíte si, že vyšetrovacie orgány sú voči prejavom pravicového
extrémizmu nadmieru benevolentné?
– Naši členovia sa na schôdzach vyjadrujú, že by proti neofašistom mali
policajti tvrdšie zasahovať. Kritizujú, že sa iba prizerajú. Podľa mňa je
väčšia chyba v prokuratúre a súdnictve, kde akoby nevedeli, o čom majú
vlastne rozhodovať. Sudcovia tancujú na horúcich uhlíkoch, tak radšej
pojednávania odkladajú z mesiaca na mesiac, až sa prípad zametie pod
koberec. Maximálne ohodnotia tieto výčiny ako priestupok. Platí to aj voči
tým, ktorí poškodzujú pamätníky. A keď sa prezident zastane takých
košických „umelcov“, tak čo má robiť policajt?
Budúci rok vás okrem osláv 75. výročia Povstania čaká 17. zjazd SZPB.
Chystáte sa v Poprade prijať nejaké zásadnejšie rozhodnutia do budúcnosti
zväzu?
– Radi by sme omladili náš funkcionársky aktív. To je zlatá niť všetkých
našich opatrení a vyplýva to i z uznesenia predchádzajúceho zjazdu v
Banskej Bystrici. Malo by sa to prejaviť už na oblastných konferenciách, na
ktorých zvolia členov budúcej ústrednej rady. Delegáti by mali navrhnúť aj

niekoho mladšieho za predsedu zväzu. Lebo ja to už ťahám desiaty rok, nech si
to skúsi niekto iný.
PRAVDA 24. júla 2018

Pamätník osloboditeľov v Trnave vzbudzuje medzinárodnú pozornosť. Radnica uvažuje o jeho premiestnení z centra mesta pre problémy so statikou. Proti sa postavila skupina Trnavčanov, pridal sa k nim aj Slovenský zväz protifašistických bojovníkov.

Vidia za tým bočné úmysly. Zmenu odmieta aj ruské veľvyslanectvo na Slovensku. Podľa neho ide o citlivú vec. Historik Stanislav Mičev vysvetlil, že presun pamätníka môže byť vnímaný ako nepriateľské gesto.

Pamätník osloboditeľov, ktorý sa na južnom konci pešej zóny nachádza od roku 1959, tvorí bronzové súsošie dvoch vojakov na mohutnom kamennom podstavci. Nahradil vtedy pomník M. R. Štefánika. Už niekoľko rokov sa pomaly nakláňa, dnes je vychýlený 17 centimetrov. Radnica začala uvažovať, že ho premiestni. Celé námestie aj so sochou Štefánika plánuje vrátiť do podoby z dvadsiatych až tridsiatych rokoch 20. storočia. Niektorým Trnavčanom sa pomníková rošáda nepáči, začali spisovať petíciu. „Trváme na rekonštrukcii a zachovaní Pomníka osloboditeľov, príslušníkov Červenej armády, na pôvodnom mieste. Nechceme, aby sa naše mesto zaradilo medzi mestá, kde si nectia a nevážia osloboditeľov spod fašistickej nadvlády,“ píše sa v jej texte.

So zmenou miesta nesúhlasí ani ruská ambasáda. „Veľvyslanectvo Ruskej federácie na Slovensku je proti premiestňovaniu pamätníkov, ktoré majú mimoriadny kultúrno-historický význam. Táto otázka je veľmi citlivá, bolestivo sa prijíma spoločnosťou a veteránmi tak Ruska, ako aj Slovenska,“ uviedla ambasáda pre Pravdu.

Stanislav Mičev, riaditeľ Múzea Slovenského národného povstania, vysvetlil, že presun môže byť chápaný ako nepriateľské gesto, hoci to tak vôbec byť nemusí. „Niektorí ľudia za tým môžu vidieť úmysel najskôr pamätník premiestniť a potom ho natrvalo odstrániť,“ pripomenul. Postoj ruskej ambasády nie je vzhľadom na celoeurópsky kontext prekvapujúci. „V Pobaltí, napríklad v Poľsku, ale aj v ďalších krajinách, došlo k úplnému odstráneniu takýchto pamätníkov. Zaujímavé je, že v Nemecku či v Rakúsku sa to nestalo,“ dodal riaditeľ múzea.

Pamätníky pripomínajúce obete vojakov Červenej armády vníma časť verejnosti ideologicky ako previazané s vtedajším režimom. „Dôležité však je, že tu položili svoje životy,“ doplnil Mičev. On sám v premiestnení trnavského pamätníka problém nevidí, ak nové miesto bude dôstojné. Protestným náladám sa podľa neho dalo predísť, ak by mesto najprv rokovalo so zväzom protifašistických bojovníkov a s ruskou ambasádou a aj na celoslovenskej úrovni vysvetlilo svoje dôvody pre hľadanie novej lokality.

Podľa zákona sa pamätník považuje za vojnový hrob, súhlas s premiestnením musí dať ministerstvo vnútra, ktoré už jedno rokovanie iniciovalo. Vyjadruje sa k nemu aj ruská strana v zmysle medzivládnych dohôd. „Čaká nás ešte stretnutie so zástupcami ruskej ambasády. Definitívne rozhodnutie padne až potom,“ povedal Tomáš Guniš, vedúci odboru územného rozvoja a koncepcií na trnavskom mestskom úrade.

Pamätník stojí na Námestí SNP, ktoré radnica plánuje obnoviť. Vrátiť mu chce pôvodnú podobu z 20. rokov 20. storočia, ako bol navrhnutý pre sochu Milana Rastislava Štefánika. Guniš zdôraznil, že pri zadávaní projektu sa s premiestnením pamätníka neuvažovalo. „Začali sme to riešiť až vtedy, keď statik konštatoval neopraviteľné narušenie statiky. Je iba krok od havarijného stavu,“ vysvetlil. Dielo podľa neho čiastočne stojí na viac ako storočnom železobetónovom kryte potoka Trnávka. Praskanie a sadanie je podľa Guniša viditeľné voľným okom. Pokles medzi najvyšším a najnižším rohom je 17 centimetrov. „Bezprostredné zrútenie momentálne nehrozí, hrozí však odtrhnutie kamenného obkladu. Presun by bol preto technicky aj ekonomicky najlepším riešením,“ myslí si Guniš. Krajský pamiatkový úrad v Trnave proti tomu nenamieta.

Mesto navrhlo pre monument nové miesto na Študentskej ulici, ktorá sa tiahne od križovatky spred Bernolákovej brány smerom na západ. Súsošie by malo podľa návrhu stáť na poslednom zo zelených ostrovčekov. Po jeho úprave by tu mal vzniknúť zhromažďovací priestor. Na výročie oslobodenia mesta počas druhej svetovej vojny prebieha pri pamätníku slávnostné kladenie vencov. Guniš poznamenal, že Študentská ulica nemusí byť definitívna. „Sme otvorení kompromisu, ktorý bude prijateľný pre obe strany, a preto pracujeme aj s inými alternatívami,“ doplnil.

Protifašistickí bojovníci Študentskú ulicu nepovažujú za dôstojnú. „Je to periféria. Všade vo svete sú takéto pamätníky v strede mesta,“ podotkol Jozef Petráš, predseda Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Trnave. Poukázal, že pod miestom, kde by mal pamätník stáť, vedie horúcovod. „V blízkosti je križovatka, kde sa do budúcnosti počíta s kruhovým objazdom,“ vymenoval ďalej dôvody, pre ktoré sa im lokalita nepozdáva.

Petráš uznáva, že pamätník je narušený. „Je to dôsledok dlhodobého zanedbávania zo strany mesta.“ Dôvod na premiestnenie však nevidí. Ako príklad uviedol známu šikmú vežu v Pise, pričom v prípade pamätníka ide o zanedbateľný posun v centimetroch. Radnica podľa neho zavádza tvrdením, že pamätník leží na premostení Trnávky.

Petícia, ktorú iniciovala väčšina členov miestneho výboru, stále prebieha. „Plánujeme ju odovzdať pri príležitosti osláv výročia Slovenského národného povstania,“ spresnil predseda výboru. Podľa jeho slov ju podpisujú ľudia z celého Slovenska.

Podľa pravda.sk, 7. 8. 2017

Z listu Ministerstva spravodlivosti SR

„Dňa 21. 1. 2016 bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená Vaša žiadosť o informácie v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ku ktorej uvádzame nasledovné.

Podľa knihy došlých podaní ako internej evidenčnej pomôcky príslušného organizačného útvaru (Referátu rehabilitácií a odškodňovania) bolo ministerstvu doručených 2397 žiadostí podľa zákona č. 264/2014 Z. z. o poskytnutí jednorazového finančného príspevku vojnovým sirotám (ďalej len „zákon č. 264/2014 Z. z.“). Nakoľko však mohlo dôjsť k duplicitnému zápisu tej istej žiadosti (keďže niektorí žiadatelia podali tú istú žiadosť opakovane) alebo sa žiadosť týkala viacerých žiadateľov, pričom vo vzťahu ku každému žiadateľovi ministerstvo následne vytvorilo osobitný spis, prípadne po posúdení obsahu podania toto napokon nebolo vyhodnotené ako žiadosť podľa zákona č. 264/2014 Z. z., čo sa však už v knihe došlých podaní nezaznamenáva, údaj o doručených žiadostiach nemusí presne zodpovedať počtu reálne vybavovaných žiadostí o príspevok.

Do dnešného dňa (na liste je dátum 2. 2. 2016 – pozn. red.) bol priznaný príspevok 1029 žiadateľom (rozhodnutím ministerstva 1002 žiadateľom a v rámci preskúmania rozhodnutia priznal minister spravodlivosti SR rozhodnutím príspevok v 27 prípadoch). Dovoľujeme si poukázať na to, že tento údaj nie je konečný, nakoľko proces rozhodovania v predmetnej agende stále trvá tak v rámci prvostupňového rozhodovania ako aj v rámci preskúmavania rozhodnutí ministrom spravodlivosti SR podľa § 5 ods. 5 zákona č. 264/2014 Z. z., konečné údaje budú k dispozícii najskôr v júli 2016. Doposiaľ nebolo vybavených 115 žiadostí o príspevok.

S pozdravom

Mgr. Eva Šulková, vymenovaná na zastupovanie GR právnej sekcie

Asi štyridsaťpäť rokov sme u nás na Slovensku oslavovali oslobodenie (a víťazstvo nad fašizmom a nacizmom) 9. mája. Už dvadsaťpäť rokov ho svätíme 8. mája. Vždy vieme, odkiaľ vietor fúka… Nech! Nemám nič proti tomu, aby sme si tento sviatok pripomínali aj dva dni. Aj my – doma v rodine – sme sa 8. mája 2015 netradične rozhodli pri tejto príležitosti urobiť okruh po míľnikoch Sovietskej armády vztýčených na počesť oslobodenia Bratislavy.

Viacerí ste si všimli, či dokonca poznáte umelecké artefakty zvané „míľniky“, ktoré sú na šiestich miestach Bratislavy. Na jednej strane je text v slovenskom jazyku, na druhej v ruskom jazyku. Na bočnej strane je rytý dekor z lipových ratolestí. Žulové trojboké pylóny sú zalomené do tvaru šípky, označujú vstupné alebo výstupné miesta, prípadne smery, ktorými Sovietska armáda postupovala v Bratislave. Texty vyjadrujú situáciu Sovietskej armády v danej lokalite. Podľa súpisu pamiatok míľniky boli odhalené 3. apríla 1960, autormi sú sochár Ladislav Snopek a architekt Ladislav Beisetzer.

Ako vyzerajú dnes?

Začali sme pri „biskupickom“ míľniku. Text v slovenčine a ruštine znie: ČESŤ A SLÁVA SOVIETSKEJ GARDOVEJ PECHOTE, KTORÁ DŇA 2. 4. 1945  PRENIKLA DO PRIESTORU PRIEVOZ A RÁNO 4. 4. 2015 PREKVAPUJÚCIM ÚTOKOM OSLOBODILA BRATISLAVU. Okolie i pamätník sú upravené, pred ním bola položená pomerne čerstvá kytička. Nachádza sa v miestnej časti Podunajské Biskupice na Komárovskej ulici pri jej vyústení na Kazanskú. Pôvodne bol míľnik inštalovaný na Popradskej ulici, pri výstavbe kanalizácie na tejto ulici v roku 1996 ho preložili tam, kde je v súčasnosti. Najbližšia zastávka MHD – so spojmi autobusov 65, 70 a 97.

Neďaleko zastávky MHD autobusov č. 61 a 96 – Cesta na letisko (predposledná pred Letiskom M. R. Štefánika) na Ivánskej ceste v mestskej časti Ružinov  je ďalší míľnik. Text: ČESŤ A SLÁVA SOVIETSKEJ GARDOVEJ PECHOTE, KTORÁ SA 3. APRÍLA 1945 PREBOJOVALA NA VÝCHODNÉ OKRAJE BRATISLAVY, ODKIAĽ 4. APRÍLA 1945 PREKVAPIVÝM ÚTOKOM VNIKLA DO MESTA. Pamätník a okolie upravené, kvietok žiadny. Bohužiaľ estetické vyznenie umeleckého diela v tomto prípade a pri väčšine ostatných umiestnení špatí okolitý smog reklamných pútačov. To už nie je len otázka estetická, ale aj bezpečnostný problém.

Presúvame sa na sever. Najbližší cieľ je na výpadovke na Senec oproti benzínovej pumpe Slovnaft (mestská časť Nové Mesto). Vystúpime z električky smerujúcej na Zlaté piesky jednu zastávku pred konečnou a pešo pokračujeme v smere jazdy pár desiatok metrov. Okolie príjemne dotvára košatejúci sa strom. Samotný pamätník je neupravený, zarastený, bez kvietka či venca. Nepríjemný je hluk uháňajúcich aut po štvorprúdovke vzdialenej dva metre od míľnika. Z textu sa dozvedáme: ČESŤ A SLÁVA HRDINSKÝM ODDIELOM SOVIETSKEJ GARDOVEJ PECHOTY A JAZDY, KTORÉ 4. APRÍLA 1945 SMELÝM ÚTOKOM OSLOBODILI BRATISLAVU OD HITLEROVSKÝCH OKUPANTOV.

Pokračujeme na úpätie Malých Karpát. Pred domom na Račianskej 188 (v mestskej časti Rača) je ďalší míľnik. „ČESŤ A SLÁVA HRDINSKÝM GARDOVÝM ČASTIAM SOVIETSKEJ ARMÁDY, KTORÉ SA 3. 4. 1945 PREBILI K SEVERNÝM OKRAJOM BRATISLAVY A NA DRUHÝ DEŇ JU OSLOBODILI OD HITLEROVSKÝCH OKUPANTOV.“ Aj tento je neďaleko cesty, ale v rámci stiesneného priestoru výborne upravený. Najväčšie prekvapenie – čerstvý venček so stuhou v „našich“ farbách (ruských alebo slovenských). Prístup k míľniku je jednoduchý. Z električky smerujúcej do Rače vystúpite na Černockého ulici, cieľ je na druhej strane výpadovky.

Prekračujeme malokarpatské sedlo v Lamačskej bráne, kde povyše železničnej stanice Lamač je piaty pamätník. Čítame: TÝMTO SMEROM DŇA 5. APRÍLA 1945 PO OSLOBODENÍ BRATISLAVY POSTUPOVALI GARDOVÉ JEDNOTKY SOVIETSKEJ ARMÁDY. ABY OSLOBODILI ĎALŠIE KRAJE NAŠEJ VLASTI OD HITLEROVSKÝCH OKUPANTOV. ČESŤ A SLÁVA HRDINSKEJ SOVIETSKEJ ARMÁDE! Samotný míľnik upravený. Príjemne prekvapuje kytica čerstvých nevädzí, ale okolie… Starý červený prístrešok MHD (autobusy č. 23 a č. 30) z jednej strany, cesta z druhej strany, nalepený zaparkovaný kamión zo strany tretej. Voľnejšie sa dá dýchať ako tak iba zo severného smeru.

Púť končíme v Petržalke na roku Viedenskej a Rusovskej cesty (neďaleko zastávky autobusov MHD č. 80 a 88 na Kremnickej ulici). „V TÝCHTO MIESTACH PREKROČILI ODDIELY SLÁVNEJ SOVIETSKEJ ARMÁDY HRANICE OSLOBODENEJ BRATISLAVY, ABY ĽUD RAKÚSKA OSLOBODILI OD NADVLÁDY FAŠIZMU! ČESŤ A SLÁVA HRDINSKEJ SOVIETSKEJ ARMÁDE!“ Pod pomníčkom do zeme zastoknutý plastový klinček. Pamätáme si ho aj z našej návštevy pred mesiacom. Jedno z najupravenejších prostredí, ale pohľad na Bratislavský hrad cez bilbordový smog je strašidelný.

Míľniky našej potulky spojenej s pripomenutím oslobodenia Bratislavy pred sedemdesiatimi rokmi v typizovanej artefaktovej podobe sa skončili. Možno by bolo vhodné pridať ešte jeden pamätník – sovietskej Dunajskej flotile na brehu Dunaja vedľa osobného prístavu. Bratislavu oslobodzovali aj námorníci a pomník na ich počesť má tvar podobajúci sa spomínaným pylónom.

Autori myšlienky míľnikov oslobodenia sa „dopustili“ historického skreslenia. Texty obsahujú výraz Sovietska armáda. Toto pomenovanie ozbrojené sily Sovietskeho zväzu dostali až vo februári 1946. Dovtedy to bola Červená armáda. Vo svetle dnešného hrubo falošného výkladu zástoja ZSSR v druhej svetovej vojne a predovšetkým dehonestovania jeho hlavného dediča a následníka – Ruskej federácie to našim predkom spred 55 rokov prepáčime.

zdroj: http://www.noveslovo.sk/c/Milniky_oslobodenia_Bratislavy JOZEF SCHWARZ

Zákonom o protifašistickom odboji z decembra minulého roka a dodatkom k dohode o spolupráci medzi rezortom obrany a Slovenským zväzom protifašistických bojovníkov (SZPB) z 20. marca 2014 štát vyjadril úctu a vďačnosť tým, ktorí bojovali proti nacizmu a protifašistické povedomie rozvíjajú aj v súčasnosti.

„Schválenie Zákona č. 487/2013 o protifašistickom odboji, postavení a pôsobnosti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov je dôležité najmä preto, lebo našu organizáciu takpovediac vyčleňuje zo skupiny bežných občianskych združení a dnes naše spoločenské postavenie zodpovedá zásluhám v boji proti nacizmu a činnosti v súčasnosti,“ oceňuje predseda SZPB Pavol Sečkár. „Slovenska republika v zákone uznáva nezávislé postavenie SZPB a poskytuje mu pomoc pri plnení úloh vrátane každoročného finančného príspevku. Zákon definuje aj úlohy SZPB s dôrazom na pravdivé informovanie a vysvetľovanie histórie boja za národné oslobodenie proti fašizmu,“ dodáva bývalý predseda SZPB a súčasný prezident Zväzu vojakov SR Tomáš Švec.

Dôležitý odkaz mladým

SZPB má viac ako 21-tisíc členov (z nich je 18 500 platiacich). Je jednou z najväčších občianskych organizácií na Slovensku. Výnimočným ho však nerobí počet členov, ale poslanie. „17. júla 2013 sme podpísali dohodu s Ministerstvom školstva vedy, výskumu a športu SR, ktorej základ tvorí naša súčinnosť pri spoločnom postupe vzdelávania mladej generácie v duchu protifašistických tradícií nášho štátu,“ otvára dôležitú tému P. Sečkár. Základné organizácie SZPB, ktorých je na Slovensku 665, uzatvárajú v mieste svojho pôsobenia a v okolí dohody so školami. Protifašisti prichádzajú medzi školákov a študentov na besedy, chodia s nimi uctiť si miesta bojov a otvárajú témy, ktoré by inak boli len okrajové či celkom nepoznané. „Je to mimoriadne dôležité, pretože v nedávnej minulosti sa odkaz Povstania dostával do zabudnutia, a to, bohužiaľ, aj vinou niektorých politikov,“ s dávkou znechutenia už len mávne rukou nad tými, ktorí napríklad v 90. rokoch iniciovali premenovanie bratislavského Mosta SNP, našťastie len dočasné. „Sústreďujeme sa na mladšie generácie a je dôležité, že od roka 2003 máme zmenené stanovy tak, že do SZPB môže vstúpiť každý občan Slovenska od 18 rokov, ktorý sa chce podieľať na plnení našich cieľov.“

Status vojnových veteránov

Je dôležité, že účastníci národného boja za oslobodenie, a to z východného aj západného frontu, ako aj partizáni, ktorí bojovali so zbraňou v ruke, majú od roka 2003 i štatút vojnového veterána. Zákon č. 463 z dielne rezortu obrany riešil postavenie aj účastníkov vojenských operácií a mierových misií po roku 1993. „Veteráni z druhej svetovej vojny majú nárok využívať na základe svojho zdravotného stavu ambulantnú alebo ústavnú starostlivosť v rezortných zdravotníckych zariadeniach,“ uvádza vedúci oddelenia vojnových veteránov MO SR Dušan Juhás. V zmysle zákona im možno poskytovať v zariadeniach rezortu obrany aj rekreačnú či kúpeľnú starostlivosť. Samozrejme, viaceré ďalšie kompetencie k nim majú takisto iné rezorty, napríklad ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Spomeňme, že zákon č. 285/2009 o poskytovaní príspevku účastníkom národného odboja za oslobodenie a vdovám po týchto osobách priznal priamym účastníkom odboja mesačný príspevok 20 eur k dôchodku a vdovám či vdovcom po nich polovicu. Netreba závidieť, v Čechách majú títo bojovníci od roka 2005 mesačný príspevok 2 500 českých korún (vdovy či vdovci polovicu). „Priamych účastníkov odboja máme v evidencii SZPB približne 1 700, ale takmer každým dňom niekto z nich odchádza,“ smutne konštatuje P. Sečkár. Odbojári dostali od štátu aj viacero jednorazových príspevkov. V roku 2002 im za 12 mesiacov protinacistického boja vyplatili 80-tisíc slovenských korún, za aspoň tri mesiace to bola polovica (v Čechách v roku 2001 bol obdobný príspevok za rok odboja 120-tisíc českých korún). Statočnosť, obetavosť a odvaha sú hodné oveľa viac.

Tendencia je dobrá

„Ak budem porovnávať pozornosť štátu voči protifašistickým bojovníkom aj k postaveniu organizácií, ako je náš SZPB, najmä vďaka posunom v poslednom období, sme na tom približne tak ako v Českej republike a isto o niečo lepšie ako naši partneri v bývalom východnom bloku,“ hodnotí P. Sečkár. Vie síce, že odbojárov v niektorých západných krajinách štát v istých oblastiach podporuje viac, no súčasná tendencia u nás je pozitívna. Ako príklad uvádza rezort obrany. „V spomenutom dodatku k dohode o spolupráci s rezortom obrany z marca tohto roka si môžeme dohodnúť veľa vecí priamo v posádkach s veliteľmi útvarov. Netreba už ku každej veci, aj drobnosti, žiadať súhlas ministerstva,“ uviedol. Ide napríklad o pomoc pri organizácii spomienkových osláv, pri úprave pamätníkov či pri popularizácii národných a vojenských dejín. „Tendencia sa neobracala vždy celkom dobrým smerom, pretože ak sme napríklad práve od rezortu obrany dostávali na zabezpečenie osláv na Dukle istú sumu financií, predchádzajúce vedenie nám ju skresalo viac než o polovicu – a toľko sme dostávali aj v nasledujúcich rokoch. Súčasný minister obrany si však uvedomuje, že budeme tento rok oslavovať 70. výročie aj Karpatsko-duklianskej operácie a bude oceňovať účastníkov národného boja za oslobodenie medailou vydanou k tomuto výročiu.“

V oblasti popularizácie vojenských dejín P. Sečkár oceňuje aj spoluprácu s Vojenským historickým ústavom. „Veľký úspech mali naše výstavy o SNP a národnom odboji, ktoré sme predstavili vo Varšave, Berlíne, Kyjeve či Minsku,“ dodá. Oceňuje, že poltucet z 35 oblastných organizácií našlo „strechu nad hlavou“ po dohode s veliteľmi vo vojenských budovách. „Samozrejme, za energie platíme sami.“

Ako už v Obrane avizovala generálna riaditeľka Sekcie ľudských zdrojov MO SR Eleonóra Kišová, rezort pripravuje novú koncepciu starostlivosti o vojnových veteránov. V zmysle programového vyhlásenia vlády by mala byť prijatá už budúci rok. Bude sa týkať aj bojovníkov proti fašizmu. Zaslúžia si to.

Pavol Vitko, Obrana č. 8/2014