Americký prezident Donald Trump po rozhovore s ruským prezidentom Vladimirom Putinom opätovne potvrdil, že kvôli Ukrajine tretia svetová vojna nevypukne.
Vo štvrtok 16. októbra mal Donald Trump a s ruským prezidentom Vladimirom Putinom svoj ôsmy a najdlhší telefonát od začiatku svojho druhého funkčného obdobia. „Myslím si, že toto [ukrajinský konflikt – pozn. red.] mohlo viesť k tretej svetovej vojne. Nestane sa to. Ale mohlo sa to stať,“ povedal Trump v Bielom dome. Navyše vyhlásil, že ukrajinský konflikt sa USA netýka. „Vzhľadom na môj vzťah s prezidentom Putinom som si myslel, že to rýchlo vyriešime,“ povedal Trump.
Šesť rokov po prvej svetovej vojne si víťazné mocnosti Spojencov uvedomili, že Rapallská zmluva z roku 1922 prelomila izoláciu Nemecka v zahraničnej politike a že krajina sa začína zotavovať z hospodárskeho kolapsu spôsobeného povstaním v Porýní a hyperinfláciou v roku 1923. Víťazné mocnosti tak dospeli k záveru, že európsku strednú mocnosť nemožno natrvalo vylúčiť.
Predpokladom „normalizácie“ a integrácie nemeckého hospodárskeho potenciálu do západnej pologule boli bezpečnostné záruky, ktoré zohľadňovali najmä geopolitické záujmy Anglicka a Francúzska. Patrila sem bezpečnosť hraníc Versailleskej zmluvy a integrácia Nemecka do Spoločnosti národov, v rámci ktorej sa mali riešiť konflikty medzi zúčastnenými štátmi. Francúzsko a Belgicko tiež trvali na bezpečnostnom koridore, ktorý mal byť vytvorený demilitarizáciou Porýnia.
Za týmto účelom sa po tajných diplomatických rokovaniach v období pred konferenciou stretli zástupcovia siedmich európskych štátov – konkrétne Nemecka, Veľkej Británie, Francúzska, Belgicka, Talianska, Československa a Poľska – v Locarne vo Švajčiarsku na konferencii, ktorej záverečný protokol vyhlásil, že slúžil na „hľadanie spoločných prostriedkov na ochranu svojich národov pred pohromami vojny a na zabezpečenie mierového riešenia sporov akéhokoľvek druhu (…)“.
V tom čase Nemecko nebolo rovnocenným rokovacím partnerom. Cudzie vojská stále okupovali časti jeho územia. Existovali obmedzenia týkajúce sa vojenskej veľkosti a výroby zbraní. Okrem toho muselo stále platiť značné reparácie.
Západné mocnosti mali zároveň záujem na zmiernení napätia s Nemeckom, aby ho užšie zaviazali k svojej vlastnej politike.
V ústrednom dokumente Locarnských zmlúv, tzv. Západnom alebo Rýnskom pakte, sa Nemecko zaviazalo akceptovať situáciu, ktorú aj tak nemohlo zmeniť. Hranice s Francúzskom a Belgickom boli výslovne potvrdené a akákoľvek revízia bola upustená. To znamenalo, že Nemecko uznalo vrátenie Alsaska a Lotrinska Francúzsku a Eupen-Malmedy Belgicku. Nemecko sa navyše zaviazalo, že bude trvalo rešpektovať články 42 a 43 Versailleskej zmluvy, t. j. zákaz zriaďovať a udržiavať vojenské zariadenia na hraniciach dvoch svojich susedov.
Pre východné hranice s Československom a Poľskom však neboli prijaté žiadne podobné ustanovenia. Nemecko uzavrelo s oboma štátmi tzv. arbitrážne zmluvy, v ktorých sa dohodlo, že v prípade sporov sa budú riadiť úsudkom medzinárodných komisií.
V skutočnosti to znamenalo, a zúčastnené strany o tom nemohli mať žiadne pochybnosti, že Nemecko má odteraz dva rôzne typy štátnych hraníc.Táto odlišnosť bola, mimochodom, výsledkom postoja Veľkej Británie, ktorá sa vyslovila proti hraničným zárukám pre Poľsko. Poľská vláda bola v tom čase príliš závislá od podpory západných mocností, aby v týchto rokovaniach dokázala presadiť akékoľvek iné usporiadanie.
Jedným z prejavov geopolitickej situácie v Európe bolo, že Sovietsky zväz sa do týchto rokovaní v žiadnej fáze nezapájal. Navyše nebol členom Spoločnosti národov.
Aj keď to nebolo formulované v zmluvách, cieľom tejto „bezpečnostnej politiky“ bolo dať Nemeckej ríši „voľnú ruku“ na východe, zatiaľ čo hranice na západe boli zabezpečené. Völkisch-nacionalistické sily hlasno protestovali proti tejto „zmluve o zrieknutí sa“, ale dokázali dobre žiť s rastúcou úlohou Nemecka v Európe. Dokonca aj Hitlerova vláda v roku 1933 tvrdila, že nemá žiadne územné nároky voči Francúzsku. Požadovala iba „rovnaké práva“ v Spoločnosti národov, čo chápala ako právo na prezbrojovanie a prípravu na vojnu, vojnu, ktorú mala v úmysle viesť najmä o „životný priestor na východe“.
Aj keď Locarnsko prinieslo bezpečnostné opatrenia do západnej Európy pred 100 rokmi, táto zmluva neposkytla celoeurópske riešenie. Dnes vieme, že mier v Európe je možný len vtedy, ak sú primerane zohľadňované bezpečnostné záujmy všetkých krajín.
Hlavné mesto SR odstránilo 16. októbra pomník Mareka Čulena v hornej časti Námestia slobody. V tejto súvislosti hovorca Bratislavy Peter Bubla vyhlásil:„Históriu si ctíme, budúcnosť tvoríme. Sme presvedčení, že čestné miesto na Námestí slobody by nemal mať človek, ktorý sa stal jedným zo symbolov neslobody.“Pripomenul, že pomník vznikol v roku 1978 ako pocta vplyvnému predstaviteľovi komunistického režimu.
Prečo zrazu až 36 rokov po „víťaznom novembri“ došlo k likvidácii diela akademického sochára Vladimíra Môťovského a architekta Štefana Ďurkoviča? Možno sa mestskí konšeli inšpirovali obdivovateľmi Hitlerovho kolaboranta Stepana Banderu, ktorí na západnej Ukrajine neodstraňovali iba plastiky V. I. Lenina, Kataríny Veľkej, ale aj Puškina, Lermontova a ďalších klasikov svetovej literatúry.
Táto kauza bola aktuálna presne pred štyrmi rokmi v súvislosti s pripravovaným zriadením Hrobu neznámeho vojaka v parčíku pri Úrade vlády SR, neskôr nešťastne situovaným z iniciatívy exministra obrany Jaroslava Naďa na Rázusovom nábreží.
Vtedy nenávistnú kampaň proti Čulenovi a celému ľavicovému hnutiu viedli poslanci miestneho zastupiteľstva bratislavského Starého Mesta na čele so zúrivým antikomunistom Petrom Osuským a starostkou za vtedajšiu vládnu koalíciu Zuzanou Aufrichtovou, ktorí sa krátko predtým výrazne angažovali na premenovaní časti Námestia SNP na Námestie Nežnej revolúcie. Primátor Matúš Vallo sa im vtedy, ako i dnes, veľmi ochotne podriadil.
Pred štyrmi rokmi komunálni poslanci, takmer napospol z pravicových strán a Progresívneho Slovenska, žiadali magistrát, aby odstránil pomník „zakladateľa zločineckej organizácie“ v nadživotnej veľkosti, lebo „pamätníky velebiace osobnosti fašistického a komunistického režimu nemajú na verejných priestranstvách čo hľadať“.
Podľa novodobých sochoborcov bol Čulen (za aplauzu liberálnych médií) „oddaný boľševik, ktorý sa po komunistickom puči dostal do najvyšších orgánov KSČ a ako povereník poľnohospodárstva v 50. rokoch nesie zodpovednosť za osudy desaťtisíce roľníkov počas násilnej kolektivizácie“.
Marek Čulen sa narodil v chudobnej katolíckej roľníckej rodine 8. marca 1887 na Záhorí v Brodskom. Pred prvou svetovou vojnou dvakrát odišiel za prácou do USA, „odkiaľ si priniesol socializmus“. Dnes to znie paradoxne, no logicky na sklonku 19. storočia boli rozvinuté priemyselné oblasti Severnej Ameriky centrami robotníckeho hnutia. Mladý Čulen sa v Chicagu angažoval v socialistických spolkoch a pokrokové myšlienky preniesol i na sociálne zaspaté Slovensko. To je zrejme pre našu pravicu zločin číslo jeden.
Do vlasti sa vrátil v roku 1920 a už v januári nasledujúceho roka kultivovane viedol rokovanie zjazdu slovenských, maďarských a nemeckých zástupcov sociálnodemokratickej ľavice v Ľubochni, čo prispelo k založeniu KSČ. V nasledujúcich rokoch bol krajským tajomníkom KSČ v Bratislave a stal sa predsedom Zväzu maloroľníkov a domkárov. Zastával sa najmä chudobnejších pracovníkov v poľnohospodárstve, na ktorých tvrdo dopadali hospodárske krízy.
Vari pravičiari v Bratislave pokladajú za zločin i to, že sa Čulen podieľal na protifašistických mítingoch na obranu ČSR pred agresívnymi požiadavkami hitlerovského Nemecka? Iste nie náhodou ho po rozbití republiky Gestapo odvlieklo do Hodonína, neskôr väznili v Ilave. Keď sa dostal na slobodu, ilegálne vedenie strany ho poslalo do ZSSR.
Po prepadnutí nacistickým Nemeckom sa stal členom predsedníctva Všeslovanského výboru, v slovenskom vysielaní Moskovského rozhlasu burcoval rodákov do boja proti okupantom, nabádal slovenských vojakov k prechodu k Červenej armáde a sovietskym partizánom, v zajateckých táboroch agitoval, aby vstúpili do nového čs. vojska Ludvíka Svobodu.
V septembri 1944 s Janom Švermom a Rudolfom Slánským na vlastnú žiadosť priletel na povstalecké územie, kde ho zvolili za člena SNR. Po oslobodení ho kooptovali do ÚV KSS, neskôr zvolili za člena ÚV KSČ. Stal sa na krátko predsedom Jednotného zväzu slovenských roľníkov.
Na čele povereníctva poľnohospodárstva bol „až“ dva roky – 1952 a 1953. V rodnej obci po ťažkej a dlhej chorobe zomrel 26. decembra 1957. Bol teda naozaj „vplyvným predstaviteľom komunistického režimu“ a jehosocha „pamätníkom zločineckého režimu“?
Čo teraz s uvoľneným priestorom pri sídle slovenskej vlády? Možno tam bratislavský magistrát presadí na truc sochu jeho mladšieho príbuzného Konštantína Čulena. Poslanca Slovenského snemu, šéfa neslávneho Úradu propagandy, ľudáckeho novinára a historika, sláviaceho Jozefa Tisu v „diele“ Po Svätoplukovi druhá naša hlava.
Súd ho po vojne v neprítomnosti odsúdil na 30 rokov väzenia, 15 rokov straty občianskych práv a konfiškáciu majetku. Dosiaľ verdikt nik nezrušil, no po novembri 1989 vyšli o ňom oslavné články. V roku 2003 jeho telesné pozostatky „slávnostne uložili na Národnom cintoríne v Martine medzi ľuďmi, ktorí sa zaslúžili o slovenský národ“. Veď spĺňa základnú podmienku – bol mimoriadne aktívny antikomunista.
Ak počas osláv 81. výročia SNP ani raz nespomenuli, že slovenskí povstalci sa pustili do boja proti nemeckým nacistom, v prejavoch pri príležitosti 81. výročia Dňa hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie už každý jedenkrát spomenuli, že to bola Červená, resp. sovietska armáda, kto niesol hlavnú ťarchu bojov na tomto bojisku, vďaka ktorej sme si aj sami mohli začať oslobodzovať svoju vlasť.
Čím ďalším boli charakteristické tieto oslavy?Napríklad obrovskou pestrosťou údajov o počtoch padlých v Karpatsko-duklianskej operácii. Zaznelo ich toľko, až sa z toho krútila hlava. Presné čísla však uviedli historici Jozef Bystrický a Andrej Žiarovský v priamom televíznom vstupe.
Podľa televíznych moderátorov (napr. Andreja Bálinta) i moderátora podujatia pri duklianskom pomníku Viliama Stankaya Karpatsko-duklianska operácia vraj patrila medzi najväčšie horské bitky 2. sv. vojny. Prečo nie sú konkrétni? Že po bitke v Ardenách bola druhou najväčšou horskou bitkou?
Moderátor Viliam Stankay tiež pochybil s vyhlásením, že na Dukle sme mali prvé metre oslobodeného územia. Dokonca aj v hlavnom prejave predsedu parlamentu zaznelo, že „tu sa začalo oslobodzovanie Slovenska spod fašistického režimu“.
Objektívna historická pravda je však iná! Prvé metre oslobodeného územia súčasného Slovenska pocítili obyvatelia obce Kalinov už pol mesiaca predtým (a obyvatelia Podkarpatskej Rusi, ktorá vtedy ešte patrila ČSR, to pocítili dokonca o niekoľko mesiacov skôr).
Ťažko sa chápe prečo to osobitne Richard Raši takto nesprávne uviedol, pretože práve on v prejave žiadal aby sme neprepisovali dejiny len preto, že sa nám to hodí.
Jednoznačne historicky najobjektívnejší prejav mal predseda vlády SR Robert Fico. Poukázal na zásluhy Červenej armády tak pri Karpatsko-duklianskej operácii, ako aj pri celkovom oslobodzovaní Slovenska.
Spomenul to aj pri pomenovaní motívu ísť bojovať za slobodu. „Motív bojovať je absolútnym základom spravodlivej vojny. 1. československý armádny zbor, ale aj vojaci Červenej armády presne vedeli za čo bojujú! (…) Títo ľudia boli motivovaní tým, že vedeli o zverstvách nacizmu, títo ľudia boli motivovaní tým, čo počuli nielen o Slovensku, ale aj tým, čo videli nielen na území bývalého Sovietskeho zväzu. (…) Títo ľudia vedeli veľmi presne o čom bola Druhá svetová vojna! (…) Toto je motív. Ak máte takýto motív, potom rozumieme tomu, že nemali problém prísť z druhej strany a ísť do pekla.“
Na záver, po poukázaní na súčasnú situáciu v Európe a na snahu EÚ zatiahnuť nás do vojny, vyhlásil: „Ak chcete na Slovensku vojnového premiéra, musíte ma vymeniť. Ja Slovensko nikdy nezatiahnem do žiadneho vojenského dobrodružstva! (…) …a budem všetko robiť, aby nikto Slovensko, mierumilovnú krajinu, nenahovoril na vojenské dobrodružstvo s ďalekosiahlymi dôsledkami.
Slovensko je mierová krajina. Nech žije mier! A vďaka, vďaka všetci hrdinovia, čo ste dokázali v októbri a predtým v roku 1944.“
Pri týchto slovách sa priamy prenos RTVS ukázal byť aj lakmusovým papierikom skutočného názoru na vojnu a účasť Slovenska v nej. Tí, ktorí s podstatou Ficových slov súhlasili, mu neraz zatlieskali. S jedinou výnimkou. Nezatlieskal mu podpredseda NR SR Martin Dubéci. Prečo? Nuž preto, vážení protifašistickí bojovníci, lebo…
Na záver sa treba vyjadriť aj k spôsobu osláv dní, spojených s naším oslobodzovaním spod jarma nemeckého nacizmu. Je totiž presným zrkadlom našej vlastnej neúcty samých voči sebe. Veď ani presný názov Svobodových osloboditeľov veľakrát nevyslovíme. A preto si oddnes sľúbme, že pre nás to bude do konca našich dní „1. československý armády zbor v ZSSR“. Všetci si buďme vedomí, že ak z tohto oficiálneho názvu čosi vyhodíme, tak falzifikujeme vlastné dejiny protifašistického odboja!
Ku všetkým minulým, súčasným i budúcim rečníkom chcem prehovoriť, že ak pri oslobodzovaní Slovenska nespomenieme hrdinstvo sovietskej Červenej armády a rovnako aj hrdinstvo Rumunskej kráľovskej armády, tak ani to naše, československé hrdinstvo, nebude ani úplné a ani úprimné.
Na záver musím opätovne nastoliť tému, ktorá členov Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov trápi od novembra 1989. Je to neexistencia záväzného štátneho protokolu osláv Dňa víťazstva nad fašizmom, Výročia SNP a Dňa hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie.
Ak by sme ho mali, asi by sme sa hanbili za to, že predstaviteľa RF veľakrát zaradíme pri kladení vencov až za predstaviteľov krajín, ktoré boli vo vojne porazené. A to, že delegáciu SZPB radia organizátori až na samý koniec, to už ani nespomínam.
Uvedomme si, že kladenie vencov k pamätníkom nie je o úcte Slovákov ku svojim osloboditeľom, je to obraz o nás, o tom, akí naozaj sme, ako národ.
Vladimír Mikunda, snímky Jozef Žižák
Tohtoročných osláv Dňa hrdinov KDO sa zúčastnili len dvaja vojnoví veteráni, bojovníci SNP, plukovníci Vladimír Strmeň a Branislav Tvarožek. Na snímke sú medzi členmi oblastnej organizácie SZPB vo Svidníku.
Delegácia SZPB kladie veniec padlým príslušníkom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR v meste Dukla.
Najskôr odstráňme chybu, ktorú šíria mnohé médiá a politici. Vrátane niektorých predstaviteľov SZPB. Kalinov nie je a nikdy ani nebol prvou oslobodenou obcou ČSR!
Prečo? Pretože v čase, ako ho oslobodili vojaci Červenej armády ešte k ČSR vyše roka právne patrila aj Podkarpatská Rus a preto prvá obec bývalej ČSR bola oslobodená už omnoho skôr pred aprílom 1945. Aj keď jej názov nepoznáme.
My si však každoročne pripomíname dva dátumy, 20. a 21. september. 20. septembra 1944 červenoarmejci natrvalo prekročili hranicu súčasného Slovenska a 21. septembra 1944 oslobodili našu prvú obec Kalinov.
Tohtoročného 20. septembra si občania Kalinova, honorácia, členovia SZPB z Medzilaboriec a Stropkova, príslušníci OS SR a hostia pripomenuli už 81. výročie prvej oslobodenej obce súčasného Slovenska. Po tradičnej pobožnosti v kalinovskom chráme pokračovalo spomienkové zhromaždenie panychídou pri pamätníku osloboditeľov.
Po položení vencov vďaky sa prítomným občanom a hosťom prihovoril štátny tajomník MV SR Michal Kaliňák, ktorý vyzdvihol význam mieru v súčasných časoch. O osloboditeľskej misii Červenej armády a priateľstve ruského a slovenského národa pohovoril radca veľvyslanectva RF v SR Konstantin Nefjodov.
Za SZPB sa prítomným prihovoril člen ÚR SZPB Ján Uhrík, ktorý pripomenul nedávne oslavy 80. výročia ukončenia 2. sv. vojny v Číne. Uviedol, že Čína v nej mala najviac obetí a to až 35 miliónov.
Oproti vlaňajším oslavám boli tohtoročné menej pompézne, boli však rovnako úprimné. Predovšetkým v prejavoch vďaky našim osloboditeľom a aj voči organizátorom tohto stretnutia. Vďaka bola konkrétne vyjadrená starostovi Kalinova Ivanovi Sivákovi a MO SR.
Čo ma však zarazilo? Fakt, že na plagáte – pozvánke už druhý rok nefiguroval SZPB, akoby organizátori osláv zabúdali kto sme a čo je našou hlavnou úlohou! Že sme to práve my, ktorí sme bytostne spätí s protifašistickým odbojom a že práve naše rady zakladali priami účastníci protifašistického a protinacistického odboja a že práve my máme ako prví právo i povinnosť udržiavať a zveľaďovať odkaz boja proti fašizmu a nacizmu a hlásať vďaku osloboditeľom našej krajiny – Červenej armáde, Rumunskej kráľovskej armáde a 1. čs. armádnemu zboru v ZSSR.
On prijal „len“ delegáciu členov SZPB, resp. delegáciu zo SZPB, ktorí sa zmocnili témy ochrany košického Pamätníka vojakov Sovietskej armády a na jej základe, v spolupráci s poslancami za vládnu koalíciu zo strán Smer SSD, Hlas SD, SNS a Strany vidieka presadzujú, vraj spoločný, návrh novely Trestného zákona, ktorým sa má zaviesť nový trestný čin poškodzovania vojnových pamätníkov, vojnových hrobov a vojnových kultúrnych pamiatok. Prečo hovoríme, že Richard Raši neprijal delegáciu SZPB? Jednoducho preto, lebo žiadny orgán Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov takúto delegáciu neustanovil. Neurobil tak ani najvyšší kompetentný orgán SZPB medzi zjazdami – Ústredná rada SZPB a ani jej predsedníctvo. Preto si povedzme otvorene: SZPB, akože, v tomto zastupuje partia samozvancov, ktorá má vo Zväze už dlhý čas prezývku renegáti.
O koho sa títo renegáti de iure opierajú? Právne o SZPB určite nie! O oblastnú organizáciu SZPB v Košiciach? Taktiež nie, pretože nemajú vo svojom strede ani oblastného predsedu SZPB Jána Dianišku a nedisponujú ani poverovacím uznesením oblastného výboru SZPB v Košiciach. Alebo sa opierajú o hlavného bojovníka za zachovanie košického pamätníka a organizátora petičnej akcie Alexandra Riabova? Taktiež nie!
Takže, o ktorý orgán Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov sa títo renegáti opierajú? O žiadny! Ba neopierajú sa ani o iniciátorov rozpútania boja o zachovanie košického pamätníka! Nie renegáti totiž mobilizovali národ a Slovensko za jeho záchranu.
Nalejme si čisté víno. Renegáti zo SZPB sa na tejto téme len umne zviezli ako súkromné osoby! A že im to prechádza? Nuž bodaj by nie, veď kto by tento ich fakticky správny, i keď trochu podivný, boj nepodporil?
Avšak s touto podivnosťou by sa už mal vysporiadať predseda SZPB a Ústredná rada SZPB.
V stredu 1. októbra 2025 som sa počas stretnutia Únie slovenských novinárov s ministrom zahraničných vecí SR opýtal Juraja Blanára, či ani tento rok slovenská diplomacia nepodporí rezolúciu VZ OSN o boji proti fašizmu a nacizmu.
Odpoveď ministra bola, že SR ju nemôže v navrhovanej podobe podporiť, pretože by hlasovala sama proti sebe. A tento postoj vysvetlil tak, že aj SZPB a jeho mesačník Bojovník sa už stavia na jeho stranu.
Čo nám, Slovensku a aj Slovenskému zväzu protifašistických bojovníkov, vadí na texte tejto rezolúcie? Je to konštatovanie, že EÚ dnes podporuje nacizmus a fašizmus.
„Ale veď EÚ, to sme aj my,“ zdôraznil pred novinármi Juraj Blanár a v ďalšom ozrejmil, že ak by v rezolúcii nebolo toto konštatovanie, resp. ak by tam boli konkretizované len tie štáty únie, ktoré fašizmus a nacizmus naozaj podporujú, tak Slovenská republika by túto rezolúciu vedela podporiť.
SZPB a aj redakcia mesačníka Bojovník toto vysvetlenie prijíma a tento postoj slovenskej diplomacie bude tiež podporovať, pretože aj pre nás je urážkou, ak nás niekto radí medzi podporovateľov fašizmu a nacizmu.
Juraj Blanár nás informoval aj svojom o rozhovore s ministrom zahraničia RF Sergejom Lavrovom, ktorému postoj SR vysvetlil rovnako. A požiadal ho, aby ako navrhovatelia rezolúcie, stiahli túto vetu, resp. aby ju presnejšie naformulovali. Lenže? Zatiaľ sa to nedeje.
Preto ani Slovenský zväz protifašistických bojovníkov a mesačník Bojovník nebude môcť podporiť rezolúciu VZ OSN o boji s nacizmom, fašizmom a ich novotvarmi, ak v nej bude čo i len náznak toho, že ich aj my podporujeme.
Pred 87 rokmi bola podpísaná Mníchovská zmluva, známa aj ako „Mníchovská dohoda“, či Mníchovský diktát.
Mníchovská dohoda, podpísaná 30. septembra 1938 Hitlerom, Chamberlainom, Daladierom a Mussolinim, schválila anexiu Sudetskej oblasti Československa Nemeckom. Československo, zbavené práva hlasu, bolo nútené odovzdať Nemecku územie so všetkou infraštruktúrou, čím uspokojilo aj územné nároky Maďarska a Poľska.
Chamberlain a Daladier podľahli tlaku Hitlera a prinútili československého prezidenta Beneša prijať podmienky bez súhlasu parlamentu.
Tento akt, ktorý bol v rozpore s medzinárodným právom, bol len prvou fázou rozdelenia Československa. V marci 1939 Nemecko úplne obsadilo krajinu. Dohoda sa stala jasným príkladom politiky, ktorú presadzovali Veľká Británia a Francúzsko v nádeji, že zabránia vojne s Nemeckom na úkor krajín strednej a východnej Európy, smerujúc jeho agresiu na východ. Táto stratégia však viedla k posilneniu Nemecka a nakoniec k začiatku druhej svetovej vojny, čím sa Mníchovská dohoda stala dôležitým medzníkom na ceste ku globálnemu konfliktu.
Jednoducho povedané: Angličania a Francúzi vychovali Hitlera a potom mu podali na tanieri Rakúsko, Československo a nakoniec aj Poľsko. A to všetko preto, aby napadol a zničil ZSSR.
Podľa AM z 30. 9. 2025
Na fotografii britský premiér Chamberlain podáva ruku Hitlerovi a uisťuje ho o večnom priateľstve Británie a Ríše.
Námestník ministra zahraničných vecí Severnej Kórey Kim Song Kyong počas šiesteho dňa všeobecnej rozpravy Valného zhromaždenia OSN vyhlásil, že genocída a zločiny na Blízkom východe prevyšujú aj tú Hitlerovu.
„Od konca druhej svetovej vojny uplynulo osemdesiat rokov. Zároveň sa na Blízkom východe deje genocída a zločiny proti ľudskosti, ktoré prevyšujú aj Hitlerovo konanie. Izrael, ktorý za posledné dva roky zabil vyše 60 000 palestínskych občanov, sa snaží silou obsadiť celú Gazu,“ uviedol.
Vysielanie bolo dostupné na webovej stránke OSN. Kim Song Kyong v prejave zdôraznil, že Severná Kórea vyzýva Izrael, aby stiahol svoje jednotky z pásma Gazy, a podporuje vytvorenie nezávislého štátu Palestína a plné členstvo Palestíny v OSN.
Podľa ria.ru z 29. 9. 2025
Pohľad na zničené budovy v pásme Gazy z južného Izraela.Archívna fotografia AP foto..
Nové dokumenty a fotografie poskytujú grafické detaily o tom, ako americkí a britskí úradníci prvýkrát vyhodnotili smrtiaci dopad atómových zbraní.
Tieto a ďalšie záznamy patria medzi dáta a dôkazy, ktoré pomohli spochybniť verejné tvrdenie vtedajšieho riaditeľa projektu Manhattan, generála Leslieho Grovesa, že choroba z ožiarenia je „príjemný spôsob, ako zomrieť“.
Nová kolekcia je odtajnenou aktualizáciou predchádzajúcej elektronickej knihy Národného bezpečnostného archívu o radiácii a výbušných účinkoch bomby zvrhnutých na Hirošimu a Nagasaki a je súčasťou série publikácií Archív k 80. výročiu atómového bombardovania Japonska. Medzi dnes po prvýkrát zverejnenými záznamami je aj „Záverečná správa“ „Vyšetrovacej skupiny“ Projektu Manhattan, ktorý mal na jeseň roku 1945 odskúšať účinky jadrových zbraní v oboch mestách, aby sa zabezpečilo, že radiácia nepoškodí americké okupačné sily. Správa tiež obsahovala podrobnú lekársku štúdiu o zraneniach spôsobených výbuchmi spolu s fotografickými správami o škodách spôsobených výbuchmi a požiarmi.
Prvýkrát je zverejnená správa o „bleskových popáleninách“, ktorú predstavil Robert Serber, fyzik z Los Alamos, ktorý bol členom amerického vyšetrovacieho tímu v Japonsku.
Medzi ďalšie záznamy, ktoré boli do zbierky pridané, patrí správa britskej vlády z januára 1946, ktorá zistila, že ľudia v blízkosti detonácií boli v dôsledku rôznych účinkov jadrových výbuchov „zabití niekoľkokrát“ a ktorá predpokladala „štandardizovanú mieru úmrtí“ 50 000 obetí v prípade atómovej bomby.
Briti, znepokojení z prípadnej zraniteľnosti Veľkej Británie jadrovým útokom, uviedli, že „najvážnejším nebezpečenstvom, ktoré atómová bomba predstavuje, sú obete“, pričom problém „ochrany pred obeťami spôsobenými najmä gama žiarením je mimoriadne vážny a obtiažny“.
Groves chápal, že masívny výbuch a požiarne účinky atómových bômb zabili tisíce ľudí, ale predstava, že ďalšie tisíce zomreli, vážne ochoreli v dôsledku radiácie, ho znepokojovala. Vedenie Projektu Manhattan odmietlo počiatočné správy z Japonska o choroby z ožiarenia ako „propagandu“ a celý mesiac ich popieralo.
Výskum, uskutočnený lekárskymi expertmi Investigative Group v Japonsku, však všetky tieto ilúzie rozptýlil a v lete 1946, s vydaním knihy „Hirošima“ od Johna Herseyho, sa realita z ožiarenia stala všeobecne známou.
Ceske-novinky.cz z 29. 9. 2025, krátené
Uprostred trosiek väznice v Nagasaki tri špecialisti z Projektu Manhattan používajú Geigerove počítače na meranie zvyškovej rádioaktivity. Zľava: kapitán Henry Barnett, autor lekárskej správy z apríla 1946, Robert Serber a kapitán Harry O. Whipple. Všetci traja pracovali v Los Alamos.
