Internetom sa šíri „prehlásenie členov Ústrednej rady SZPB“ o tzv. porušení Rokovacieho poriadku a Stanov SZPB, napísané „hovorcom“ odrodilcov zo Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov Jánom Rohárom.
Osobne vyzýva adresátov tohto „prehlásenia“, aby zarovno s ním tvrdili, že „na zasadnutí Ústrednej rady SZPB dňa 26. novembra 2025 došlo zo strany predsedu SZPB k hrubému porušeniu Stanov SZPB a Rokovacieho poriadku SZPB“ a kritizuje úkony, na ktoré mám ako Predseda SZPB, riadiaci rokovanie SZPB, právo a kompetencie.
Ak sa niekto domnieva o opaku, nech podá sťažnosť oprávnenému orgánu, teda Rozhodcovskej komisii ÚR SZPB, ktorá rozhodne.
Lenže Jánovi Rohárovi nie sú demokratické postupy uplatňovania Stanov SZPB a Rokovacieho poriadku SZPB vlastné a preto vždy volí rebéliu a renegátstvo. V nádeji, že je to najefektívnejšia cesta, ktorou bude dosiahnutý prevrat v SZPB. Podotýkam, že žiadny prevrat, teda ani v SZPB, nebude v súlade s právom SR, so Stanovami SZPB a ani s objektívnou pravdou.
Ján Rohár v závere svojho „prehlásenia“ píše, že jeho cieľom „nie je rozkol, ale ochrana dôveryhodnosti a existencie SZPB“.
Tomuto už v SZPB neverí asi nikto. Veď odrodilci preukázateľne spustili rozkol vo Zväze už počas rokovania 18. zjazdu SZPB v roku 2023! Hneď od začiatku odkryli, že konajú na základe karierizmu jednotlivcov, a ako sa vyjadril jeden z nich, v snahe rozbiť SZPB zvnútra.
Poradca prezidenta RF Vladimir Medinsky to urobil po slovách podpredsedníčky EK Kaji Kallasovej o ruskom útoku na 19 krajín. Navyše ironicky vyhlásil pripravenosť uskutočniť pre ňu osobný vzdelávací program.
Kaja Kallasová totiž vyhlásila, že Rusko za ostatných 100 rokov údajne zaútočilo na vyše 19 krajín a žiadna z týchto krajín nenapadla Rusko.
Medinsky nazval tieto vyhlásenia „kolosálnymi objavmi“ v oblasti vojenskej histórie a sľúbil, že „vo svojom ďalšom príspevku podrobne popíše, na koho a kedy Rusko zaútočilo“.
Krátky exkurz do vojenskej histórie Ruska 20. storočia pre K. Kallasovú
1904 – Rusko zradne útočí na Japonsko v ruskom Port Arthur.
1914 – Útok na Nemecko v západných provinciách Ruskej ríše.
1918 – Rusko útočí na Anglicko v Murmansku, na USA v Archangeľsku, na Francúzsko v Odese, na Japonsko a USA vo Vladivostoku a v Sibíri.
1919 – Osobitne poukazujem na to, ako Rusko útočí na mladé nezávislé Estónsko pri Pskove a na ešte nezávislejšie Poľsko pri Kyjeve.
1941 – Vrchol zrady! Na snehobielych pláňach pri Moskve Rusko útočí na bezbranné Nemecko,“ uškrnie sa Medinsky.
Žartovne navrhol „pozrieť sa aj hlbšie“ a pripomenul, ako v roku 1854 „Rusko zaútočilo na krajiny Anglicka a Francúzska v Sevastopole a v Petropavlovsku-Kamčatskom“, v roku 1812 „zničilo francúzsku suverenitu pri Borodine“ a v roku 1709 sa udiala „agresia proti Švédsku v Poltave“.
„Odporúčam K. Kallasovej „Príbehy z ruskej histórie“… a tiež som pripravený príležitostne uskutočniť osobný vzdelávací program o histórii pre dámu, ktorá je príjemná vo všetkých ohľadoch, až na medzery v historických vedomostiach…
Je pochopiteľné, že Estónsko je malé a preto nebolo ľahké udržať sovietsku úroveň školského vzdelania, keď sa Kaja učila o tejto časti dejín ZSSR,“ uzavrel Medinsky.
Norimberský tribunál pre nacistických zločincov bol objektívnym a spravodlivým procesom, nie politickým procesom víťazov nad porazenými, povedal RIA Novosti právnik a zástupca riaditeľa Národného výskumného centra pre právne dedičstvo Norimberských procesov RF Aleksandr Zvjagincev.
„Sovietske vedenie pevne trvalo na nevyhnutnosti verejného a objektívneho procesu, aby bola lekcia histórie živšia a poučnejšia. Sovietsky zväz nepotreboval len formálny, okázalý tribunál, ktorý by dodal zdanie zákonnosti odvetám víťazov nad porazenými, ale skutočne legitímny súd, ktorého rozhodnutia by boli založené na medzinárodnom práve a zachovali by si neotrasiteľnú právnu a morálnu autoritu po stáročia,“ vyhlásil.
Podľa Zvjaginceva sa sovietske vedenie nakoniec ukázalo byť oveľa prezieravejšie a múdrejšie ako mnohí západní politici keď presadzovalo prísne právne postupy trestania vojnových zločincov, zatiaľ čo ich americkí a britskí spojenci presadzovali okamžité popravy vodcov nacistického Nemecka.
„Dôležitou črtou Norimberského tribunálu bolo poskytnutie potrebných procesných záruk pre obžalovaných. Obvinení mali právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou právnika, predkladať dôkazy na svoju obhajobu, podávať vysvetlenia a klásť otázky svedkom,“ spomínal Zvjagincev.
Obžalovaným boli poskytnutí najmä nemeckí obhajcovia, ktorí boli za daný čas štedro platení. Mali k dispozícii služby 27 právnikov, z ktorých mnohí boli sami bývalými členmi nacistickej strany.
Obhajobe pomáhalo 54 právnych asistentov a 67 sekretárok. Obžalovaní si mohli prezrieť všetky dokumenty predložené na súde vrátane prekladov do nemčiny. Obžalovaní mohli tiež predviesť svedkov.
Počet svedkov obhajoby bol dvakrát väčší ako obžaloby a celkovo sa obhajobe venovalo trikrát viac času ako obžalobe.
Norimberské procesy boli navyše otvorené pre verejnosť; všetkých 403 pojednávaní bolo otvorených. „Stručne povedané, Norimberské procesy boli skutočne súdom, nie politickým tribunálom víťazov nad porazenými,“ dodal Zvjagincev.
Novembrové plénum ústrednej rady bolo charakteristické vyhrotením postojov dvoch táborov. Oficiálneho Predsedníctva ÚR SZPB a jeho podporovateľov oproti druhej časti, ktorá je od 18. zjazdu SZPB známa ako „renegáti“.
Pravdou je, že odrodilcov táto prezývka hnevá, ale čo už, keď svoje renegátske aktivity po prvýkrát avizovali už počas 18. zjazdu SZPB! Bol to delegát P. Weiss, kto prezradil ich cieľ, že idú „rozložiť zväz zvnútra“. Dnes nie je pre nikoho tajomstvom, že renegáti stále na tom pracujú.
Potom prišla konferencia vo Zvolene, kde súčasný neformálny predstaviteľ tejto skupiny Branislav Ondruš verejne avizoval, že idú pracovať na tom, aby dostali SZPB do finančných ťažkostí, na základe čoho sa bude musieť súčasné vedenie vzdať. Lenže ono flintu do žita neodhodilo a aj pri cieľavedome riadenej finančnej diskriminácii 18-tisícovej členskej základne SZPB zo strany MV SR vedeného predsedom strany Hlas SD našlo riešenie. Iba na okraj, počas rokovania to otvorene zaznelo aj z pléna, že členská základňa si to uvedomuje!
Áno, konsolidačné opatrenie vedenia Zväzu je tvrdé, je však vynútené, pretože len tak sa dá udržať naša protifašistická organizácia pri živote. Predsedníctvo zaradilo do programu prerokovanie bodu, ktorý sa dotkne všetkých protifašistických aktivít SZPB, no priamo najviac oblastných tajomníkov SZPB a ich honorovania za administratívne činnosti: „Návrhy na uskutočnenie opatrení v dôsledku konsolidácie ekonomických prostriedkov.“
Prerokovanie tohto bodu vôbec nebolo príjemné. Zazneli rôzne slová, ba dokonca aj obvinenia z organizácie prevratu vo Zväze. Predseda V. Longauer súčasnú situáciu vníma ako mocenský boj a z jeho vedenia obvinil B. Ondruša. Ten mu to vrátil obdobnou mincou a vyhlásil, že V. Longauer svojim konaním i nekonaním a nekompetentnosťou riskuje rozpad Zväzu.
Podobná atmosféra bola aj pri prerokovaní „Dôvodovej správy na úpravu Stanov SZPB“, ktorá bola nakoniec väčšinou prítomných vzatá na vedomie.
V spravodajstve o rokovaní Predsedníctva ÚR SZPB dňa 25. novembra som uviedol, že Rozhodcovská komisia SZPB pozastavila členstvo štyrom členom – viď. správa.
Ústredná rada však toto rozhodnutie neakceptovala, uznala ho za nesúladné so Stanovami SZPB a na základe toho odvolala J. Dolníka z funkcie člena ROK.
Ak som do titulku uviedol, že rokovanie tejto ÚR SZPB bolo bez koncovky, znamená to, že nebolo ukončené uznesením. Predseda V. Longauer totiž pri prerokovaní návrhu B. Ondruša, mimo schválený program, na zvolanie mimoriadneho zjazdu SZPB, rokovanie prerušil s tým, že plénum bude dokončené v inom termíne.
Čo ho k tomu viedlo? Predseda Longauer tvrdil, že B. Ondruš mal tento návrh predniesť pred schválením programu rokovania a preto ho neakceptoval. Iní oponenti, ktorí si ctia princípy kolektívneho vedenia, vyhlásili, že o tom nemôžu hlasovať, pretože na to nemajú poverenie svojich oblastných orgánov atď.
Kritika sa ušla aj šéfredaktorovi mesačníka Bojovník
Niečo v tom zmysle, že nemá „prať naše prádlo“ verejne, že by sme o niektorých záležitostiach nemali tak otvorene písať, že nás čítajú aj vrcholní politici a že ak ich kritizujeme (poukázal na predstaviteľov blízkych strane Hlas SD), tak, že sa potom nemáme čudovať, že sa k nám správajú tak, ako sa správajú. Skrátka nesmieme verejne hovoriť, že MV SR pod vedením Hlas-u SD pridelilo SZPB cca 6 eur na člena a OZ 3. odboja vyše 50 eur na člena. O tomto sa nepatrí hovoriť?
V tomto sa však zásadne s B. Ondrušom odlišujeme. Ja presadzujem Bojovník, ktorý bude nekompromisným bojovníkom s falzifikáciami, protifašistickou nevedomosťou, neprávosťou a aj nezaslúženým poklonkovaním sa politikom, ktorí si to nezaslúžia. Ani za svoje postoje a ako ukazujú ich verejné vystúpenia ani za ich dejinné protifašistické (ne)vedomosti.
Viete, prečo si súčasný Bojovník môže dovoliť tento postoj? Pretože je v úplnom súlade so súčasným vedením SZPB a vedenie má istotu, že aj Bojovník je v protifašistickom súlade s ním. Kritiku B. Ondruša na Bojovník nepodporuje ani predseda Redakčnej rady vydavateľa Ján Dianiška.
Na záver prezradím, čo mediálno-komunikačné oddelenie SZPB dosiahlo? Po prvé, úplne sme zastavili pokles predplatiteľov, ktorý dosiahol za minulého (aj B. Ondrušovho) vedenia za necelé tri roky vyše 600 predplatiteľov. Naši čitatelia nám tým dali najavo, že radšej čítajú náš a nie iný „diabetický“, čiže neslaný a nemastný Bojovník.
A, po druhé, keďže na prvom mieste sú vždy peniaze, tak prezradím, že ročné výdaje za redakčné práce (Bojovník, web SZPB i facebook) má súčasné mediálno-komunikačné oddelenie o cca 7500 eur ročne nižšie, ako to bývalé, vedené aj B. Ondrušom.
Dňa 26. novembra sa predseda vlády SR Robert Fico vyjadril o téme tzv. Benešových dekrétov“, pretože ich, osobitne politici z PS, začínajú „využívať“ vo svojom politickom boji.
O čom sú tieto dekréty, aký je ich zmysel a podstata, v čom chránia Slovenskú republiku, prezrádza aj toto video:
K téme Benešových dekrétov, presnejšie, k téme Dekrétov prezidenta republiky sa tlačovka vyjadrovala do 4.20 minúty. Potom, od 13.20 minúty prehovoril k téme v širších súvislostiach minister zahraničia Juraj Blanár.
V utorok 25. novembra sme si pripomenuli 130. výročie narodenia veľkého československého hrdinu, armádneho generála a československého prezidenta Ludvíka Svobodu.
Jeho život je príbehom odvahy, obete a vytrvalosti. Po nemeckej okupácii ČSR a vzniku Protektorátu ČaM sa pridal sa k nelegálnej vojenskej odbojovej organizácii Obrana národa, ktorá zhromažďovala vojakov pripravených bojovať proti okupantom.
Po odchode do Poľska a následne do Sovietskeho zväzu sa stal kľúčovým veliteľom československých vojenských jednotiek v zahraničí. Ako veliteľ 1. čs. armádneho zboru v ZSSR viedol svojich vojakov cez najťažšie boje – od bitky pri Sokolove až po krvavé boje v Duklianskom priesmyku.
Ludvík Svoboda bol po návrate domov oslavovaný ako národný hrdina. Stal sa ministrom obrany a neskôr prezidentom, no nikdy nezabudol na tých, ktorí padli. Vedel, že ich obeta nesmie byť zabudnutá.
V utorok 25. novembra rokovalo Predsedníctvo ÚR SZPB, ktoré vzalo na vedomie rozhodnutie Rozhodcovskej komisie ÚR SZPB o pozastavení členstva v SZPB Martina Krnu, Branislava Ondruša, Jána Rohára a Juraja Ódora. ROK sa pri svojom jednomyseľnom rozhodnutí oprela o článok VI., bod 2 Stanov SZPB a písomne zdôvodnila svoje stanovisko pri každom menovanom. Rozhodnutie prečítal predseda ROK Jozef Dolník.
Predsedníctvo po úvode predsedu SZPB Viliama Longauera, ktorý ho informoval o finančnej kontrole z úrovne MV SR a o začiatku vládneho auditu o efektívnosti využívania financií za ostatných 5 rokov (audit sa prebieha aj vo všetkých mimovládkach financovaných SR), pristúpilo k rokovaniu podľa stanoveného programu.
Jeho mimoriadne dôležitými bodmi boli: „Návrhy na uskutočnenie opatrení v dôsledku konsolidácie ekonomických prostriedkov na činnosť administratívnych pracovníkov SZPB“ a „Dôvodová správa na úpravu Stanov SZPB“. Osobitne pri nej predsedníctvo rozhodlo, že ju „schvaľuje“ a nie len „berie na vedomie“. O návrhoch opatrení musí rozhodnúť ÚR SZPB.
Mimoriadne pragmatickou bola pripomienka podpredsedu ÚR SZPB Juraja Drotára, že v ďalšom bode „Plán práce a činnosti SZPB na rok 2026“ musia byť aktivity hierarchicky rozčlenené tak, aby bolo jednoznačne videné, čo sú protifašistické aktivity a priority štátu, čo Ústredia SZPB, čo oblastných a prípadne aj základných organizácií.
V rôznom bola po roku opäť nastolená téma ďalšej existencie Historických odbojových skupín. Zatiaľ sa to neuzavrelo.
Predsedníctvo ÚR SZPB si pripomenulo 130. výročie narodenia veliteľa 1. čs. armádneho zboru v ZSSR armádneho generála Ludvíka Svobodu a vyjadrilo, že spomienka na tohto nášho významného protifašistického bojovníka musí zaznieť už v úvode následnej Ústrednej rady SZPB.
…ale zástupcovia koaličných krajín sa dokázali dohodnúť na myšlienke medzinárodného tribunálu, ktorý by neporušoval vojenské normy, vyhlásila vedecká riaditeľka Nadácie digitálnej histórie a členka Vedeckého výboru Ruskej vojenskej historickej spoločnosti pre štúdium genocídy a vojnových zločinov Ksenia Čepikovová.
„V marci 1945 Anthony Eden v Dolnej snemovni vyhlásil, že rozhodnutie o osude Adolfa Hitlera bude odovzdané ‚tomu britskému vojakovi‘, ktorý sa stretne s Führerom.“ Takto Čepikovova reagovala na otázku existencie nejakých alternatív k medzinárodnému súdu. Podľa nej sa to nedá považovať za „alternatívu“ k Norimberskému tribunálu. Schvaľovanie lynčovania priamo porušovalo vojenské predpisy, ktoré zakazovali popravu akýchkoľvek vojnových zajatcov na mieste bez ohľadu na hodnosť alebo osobný vzťah. „Eden bol, samozrejme, politik, zvyknutý používať grandiózne frázy, aby sa zapáčil verejnosti, ale táto epizóda dokazuje, že verejná požiadavka na takúto odvetu existovala.
V apríli 1945 sa partizáni vysporiadali s Mussolinim – popravili ho bez súdu a jeho telo obesili za nohy. Formálne protihitlerovská koalícia vyjadrila rozhorčenie. V skutočnosti však mnohí považovali tento koniec diktátora za spravodlivý,“ vysvetlila historička.
Kritizovala tiež názor, že Norimberské procesy boli „súdom víťazov nad porazenými“. „Lebo práve nacisti kritizovali Norimberské procesy ako ‚súd víťazov nad porazenými‘, počnúc samotným Göringom. Tí, ktorí to robia dnes, by si to mali pamätať.
Áno, krajiny protihitlerovskej koalície boli víťazmi. Áno, vedenie Tretej ríše, ktoré sa ocitlo na lavici obžalovaných, utrpelo vo vojne porážku. Víťazi súdia porazených. Toto je historický fakt,“ zdôraznila.
Ibaže „Norimberský tribunál odsúdil nielen vypuknutie vojny, nielen jednotlivé akty masových vrážd, koncentračné a vyhladzovacie tábory a deportácie ľudí do otroctva. Odsúdil aj nacistickú ideológiu a systém, ktoré toto všetko umožnili a ktoré boli založené na princípe legitimizácie neobmedzeného násilia proti údajne „menejcenným“ ľuďom a sociálnym skupinám v záujme údajne „nadradenej“ skupiny alebo rasy. Toto aspekt, ktorý je osobitne dôležité pripomínať si práve dnes,“ dodala.
Myšlienka medzinárodného stíhania nacistických zločinov sa diskutovala už v októbri 1943 na Moskovskej konferencii ministrov zahraničných vecí.
Vzhľadom na monštruóznosť zločinov spáchaných jednotkami Wehrmachtu a SS na okupovaných územiach mali byť hlavní nemeckí vojnoví zločinci postavení pred súd národov. V rámci prípravy na tento proces bola zriadená Komisia OSN pre vojnové zločiny, ktorá už zhromaždila dokumenty a výpovede svedkov o zločinoch spáchaných počas vojny.
Spojenci sa však o praktických detailoch procesu nerozhodli až do leta 1945 dohodou „o stíhaní a trestaní hlavných vojnových zločincov európskej Osi“ z 8. augusta 1945, podpísanou spolu s tzv. „Londýnskou chartou“, na ktorej sa víťazné mocnosti dohodli na účely konania. O tri a pol mesiaca neskôr, 20. novembra 1945, sa pred Medzinárodným vojenským tribunálom v Norimbergu, meste zhromaždení ríšskej strany NSDAP, začal proces s 24 hlavnými vojnovými zločincami.
Jeden z obžalovaných bol súdený v neprítomnosti, zatiaľ čo iní, ako napríklad Adolf Hitler, Joseph Goebbels a Heinrich Himmler, sa predtým vyhli zodpovednosti spáchaním samovraždy.
Obžalovaní boli poprednými predstaviteľmi nacistického režimu ako jednotlivci a ako zástupcovia fašistickej ríšskej vlády, NSDAP a všetkých jej súčastí, SA, SS, SD a Gestapa, ako zástupcovia Wehrmachtu, hospodárstva a propagandistického aparátu.
V obžalobe štyria spojeneckí prokurátori dokázali, že za zločiny boli rovnako zodpovední jednotlivci a inštitúcie fašistického aparátu. Obvinenia zneli: spoločný plán alebo sprisahanie, zločiny proti mieru, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti.
Zločiny boli spáchané v krajinách napadnutých a okupovaných nemeckým fašizmom. Súd nepovažoval za svoje právomoci trestať fašistické zločiny proti nemeckému obyvateľstvu. Predpokladalo sa však, že súdny proces stanový právne štandardy, na základe ktorých by nemecké súdy mohli neskôr tieto zločiny nezávisle stíhať.
Súdny proces sa niesol v znamení šokujúcej a ohromujúcej prezentácie dôkazov zo strany obžaloby. Počas procesu boli ako svedkovia vypočutí preživší koncentračných táborov a fašistického prenasledovania. Dnes sú zozbierané zápisnice a dokumenty zo všetkých dní súdneho procesu dostupné v tlačenej aj digitálnej podobe.
30. septembra a 1. októbra 1946, po takmer roku konania, bol vyhlásený rozsudok. Dvanásť z 24 obžalovaných bolo odsúdených na trest smrti. Rozsudky Norimberského procesu boli konečné. Rozsudky smrti boli preto vykonané 16. októbra 1946.
Odsúdení na tresty odňatia slobody boli prevezení do väznice pre vojnové zločiny Spandau v Berlíne. Posledným väzňom bol Rudolf Hess, ktorý v auguste 1987 spáchal samovraždu vo väzbe.
Podľa Londýnskej charty mohol súd vyhlásiť organizáciu za zločineckú. Za zločinecké organizácie boli klasifikované: Zbor politických vodcov NSDAP, Gestapo, Bezpečnostná služba (SD) a SS so všetkými jej súčasťami, t. j. vrátane jednotiek Waffen-SS.
Toto rozhodnutie je platné dodnes a v skutočnosti zakazuje rehabilitáciu dobrovoľníkov SS z rôznych európskych krajín, čo sa deje nielen v pobaltských štátoch.
Z pohľadu FIR Norimberský proces a jeho rozsudky dodnes nestratili nič zo svojej platnosti. Proces svojím štatútom a rozsudkom vytvoril medzinárodné právo. Žiadny štátny ani vládny zástupca sa nemôže odvolávať na „vnútroštátne právo“ alebo „konanie na základe rozkazu“ v prípadoch vojnových zločinov alebo zločinov proti ľudskosti. Tieto zásady jednomyseľne potvrdilo Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov 11. decembra 1946.
– Pre mňa osobne je 17. november veľmi významný dátum. My – ČSBS, sme sa okolo prívlastku »17. november« a jeho významu veľmi angažovali. Začala to už bývalá predsedníčka Anděla Dvořáková s tým, že 17. november bol v kalendári iba ako Deň boja za slobodu a demokraciu a spolu s ňou sme sa začali usilovať, aby tam stálo tiež: „Medzinárodný deň študenstva“. Pretože sa domnievame, že Medzinárodný deň študentstva, ktorý vznikol počas vojny na popud našich študentov, ktorí zahynuli v súvislosti s nacistickými represiami, je veľmi významná udalosť a nemala by v kalendári chýbať ani nejakým nedopatrením byrokratov.
Medzinárodný deň študentstva je objektívne na prvom mieste a až potom Deň boja za slobodu.
Prečo?
– Pretože je to nielen národná, ale aj svetová historická záležitosť. Taká, ktorú sme si nevymysleli my. Medzinárodný deň študentstva bol vyhlásený Angličanmi, konkrétne Medzinárodnou úniou študentstva so sídlom v Londýne v roku 1941. Všetko na počesť československých študentov.
Dodnes sa oslavuje ako prejav solidarity študentov po celom svete.
O roku 1989 sa hovorí ako na bežiacom páse, o udalostiach z novembra 1939 však nie. Pripomenuli by ste, čo sa vtedy stalo?
– Sedemnásty november 1939 patrí k najtemnejším aj najodvážnejším kapitolám českých dejín. Po uzavretí českých vysokých škôl nacistami sa tento deň stal symbolom študentskej odvahy a odporu proti totalite.
Udalosti sa začali o niekoľko dní skôr – 28. októbra 1939, pri demonštráciách k výročiu vzniku Československa. Protesty proti okupácii skončili streľbou, pri ktorej bol smrteľne zranený študent medicíny Ján Opletal. Jeho pohreb 15. novembra sa premenil na veľkú protinacistickú manifestáciu. O dva dni neskôr, 17. novembra 1939, nacisti odpovedali brutálne: popravili deväť študentských predstaviteľov a uzavreli všetky české vysoké školy. Tento deň sa stal trvalou pripomienkou toho, že vzdelanie a sloboda slova nie sú samozrejmosťou.
