Uznesenie zasadnutia Ústrednej rady SZPB z 7.júna 2018
z technických príčin nedostupné
z technických príčin nedostupné
V tomto roku oslávime 100. výročie vzniku Česko-Slovenska, „ktoré môžeme považovať aj za vzkriesenie slovenského národa“, riekol na úvod vystúpenia v predsedníctve ÚR SZPB bývalý poslanec NR SR a spolutvorca zákona „Výročie SNP“ Pavol Kanis a hneď pri tom zdôraznil: „Keď hovoríme o štátnom sviatku, tak sa nejedná o dátumy, ale o filozofiu dejín národa! O hodnotu danej historickej udalosti!“
Iniciatíva na vznik tohto zákona sa zrodila počas Valného zhromaždenia Spoločnosti M. R. Štefánika, ktorá sa usiluje, aby tento zákon bol prijatý Národnou radou SR v roku 2018.
Pavol Kanis, ako člen Spoločnosti M. R. Štefánika i SZPB vznik tohto zákona opodstatňuje aj takto: „Keď sme na pôde samostatnej Slovenskej republiky, tak musíme mať novú interpretáciu vzniku Česko-Slovenska. To znamená, že nemusíme preberať konvenciu z prvej republiky o 28. októbri vzniku ČSR, lebo to ani nie je autentická pravda,“ zdôraznil.
„Národný výbor 28. 10. 1918 vyhlásil samostatný československý štát a formu vlády ponechal na Národné zhromaždenie. My sme sa k tomu pridali 30. 10. Martinskou deklaráciou. O republike teda môžeme hovoriť až od 14. novembra 1918.
28. október sa teda stal istou konvenciou, keď na mierovej konferencii bolo treba určiť medzinárodno-právny začiatok Česko-Slovenska. Čiže 28. október sa určil ako dohoda!“
Objektívny pohľad na vznik Česko-Slovenska hovorí, že to nie je otázka nejakého dňa, ale, že je to proces, v ktorom sa spája viacero udalostí v rôznom čase.
„Ako to teda vyjadríme,“ pýta sa Pavol Kanis a k tomu pridáva aj jednoznačnú logiku: „Keď sme samostatná republika, mali by sme si všímať prínos Slovákov k vzniku tohto štátu!“
Predstava P. Kanisa, ktorý má kompetenciu rokovať o štátnom sviatku SR „Vznik Česko-Slovenska“ od Spoločnosti M. R. Štefánika a od 22. 2. 2018 aj od Predsedníctva ÚR SZPB, je nasledovná:
Povedal, že už sa realizuje spoločenský tlak na prezidenta SR, na vládu SR i na Národnú radu SR, aby si tento návrh jednak osvojili a aj ho podporili. Keď bol v diskusii k tomu použitý voči ústavným orgánom pojem, že ide o „dobropis“, Pavol Kanis to razantne odmietol a opätovne zdôraznil, že ide výslovne o spoločenský tlak! V ďalšej diskusii upozornil, že „návrh je aj o kolíske nášho národa. A ak to nebude prijaté v roku storočnice, tak to už nebude prijaté nikdy!“
„100 rokov je síce isté magické číslo, ale toto je aj naša národná schizofrénia. V tom, že nevieme osláviť ani svoju vlastnú kolísku… Voči Československu môžeme mať akékoľvek výhrady, no nemôžeme nevidieť, že ide o udalosť, ktorá znamenala našu národnú záchranu,“ zdôraznil.
Čo je produktom tejto iniciatívy?
Je ním pamätný spis, ktorý sa bude skladať z návrhu zákona, z dôvodovej správy k návrhu zákona a zo 100 podpisov.
To ony sú základom spoločenského tlaku, pretože ide o 10 skupín osobností po 10 podpisov.
Prvých 10 podpisov je Štefániková rodina (existujú po ňom ešte tri línie, ktoré žijú, hoci po meči už vymreli. Posledná žena, ktorá nosila meno Štefánika je Tamara Dudášová. Tá tento spis na kameru už podpísala 1. 1. 2018.). Druhú desiatku tvoria pamätníci. Všetko sú to mimoriadne významní ľudia. Tretia skupina sú učitelia a vedci z celého Slovenska. (Tu sa vychádza z toho, že Štefánik bol astronóm.) Štvrtá skupina sú vojaci, pretože Štefánik bol generál. Už to podpísal ako hlavný veliteľ exprezident Rudolf Schuster a končí to kozmonautom Ivanom Bellom. Piata skupina sú nadácie a organizácie. Začína to Nadáciou M. R. Štefánika a končí, pravdepodobne s Nadáciou Krištáľové krídlo.
Ďalej nasleduje Klub generálov a klub diplomatov, potom idú umelci, ktorí riešia aj výtvarný návrh pamätného spisu (Ide o výtvarné dielo, aké kedysi robila Matica slovenská). Nasledujú olympijskí víťazi, po nich autori (Peter Jaroš, Anton Kykisch…) a končí to Spoločnosťou Milana R. Štefánika.
Nespomenul som ešte jednu dôležitú skupinu a to sú podnikatelia. S ich podpisovou podporou sa dostávame do inej dimenzie, pretože štátny sviatok je aj o ekonomických súvislostiach.
Výber osobností vo všetkých skupinách zaručuje, že je to celoslovenské názorové spektrum, vrátane celoslovenského územného pokrytia. Pavel Kanis to zdôvodnil čínskou múdrosťou: „Nech kvitnú všetky kvety!“
Vzťah k vzniku spoločného štátu Česko-Slovenska tvoria dve rozdielne interpretácie:
Česi to od počiatku zahraničného odboja a v podstate až do 1. 1. 1993 chápali tak, že obnovil český štát na báze českého historického práva, čím mali, ako kľúčové, vyriešených Nemcov a svoje hranice. A k tomu, že sa pripája uhorská vetva československého kmeňa, plus teritórium Slovenska.
Slovenská predstava je iná od samého počiatku. Vyjadruje ju fakt, že sa spájajú dva rovnocenné národy, ktoré vytvárajú spoločný štát. Náš národ má v sebe jeden základný cieľ. Že sme svojbytný národ a teda máme právo na vlastné sebaurčenie. Až do podoby štátu.
Tento náš zápas o svojbytnosť a rovnocennosť je vlastne podstatou slovenských dejín od meruôsmych rokov, od roku 1848.
Súboj o interpretáciu vlastnej dejinnej línie sa odohral aj pri štátnom sviatku Výročie SNP, ktorý bol prijatý v septembri 1992, čiže pred vznikom samostatnej SR.
„Aj tento súboj bol o interpretáciu dejín,“ hovorí Pavol Kanis. „My sme ho vnímali tak, že cesta k samostatnej SR začína vznikom ČSR, postupuje cez SNP rovný s rovným, cez federáciu až do podoby samostatnej demokratickej republiky,“ povedal.
Oponovali nám, že vznik ČSR nie je tou vrcholnou udalosťou, ale je ňou 14. marec 1939.
Tí, ktorí boli proti Povstaniu, sú aj proti vzniku Česko-Slovenska ako štátneho sviatku. Pretože ich predstava historickej cesty je: 14. marec 1939 a druhá SR od 1. 1. 1993.
Lenže! Je tu ešte jeden fenomén. SR totiž nevznikla na zelenej lúke 1. 1. 1993, ale stala sa nástupníckym štátom Česko-Slovenska, tzn. historické korene tejto republiky sú na mierovej konferencii v Paríži a na Trianonskej zmluve.
Preto tí, ktorí hovoria, že máme len dva významné sviatky (14. 3. 1939 a 1. 1. 1993), tak tí vylupujú Slovensko z medzinárodných vzťahov. Avšak existencia nášho súčasného štátu je založená na medzinárodno-právnych konaniach Česko-Slovenska. Z roku 1919 a z roku 1920.
Poznámka: „Uvidíte, čo sa bude diať pri 100. výročí Trianonu,“ varuje Pavol Kanis. „Pýtam sa, čím sa tento štát chce brániť voči tomu náporu? Chce sa brániť s laznickým myslením, alebo chce postaviť medzinárodný právny základ, čiže vrátiť sa ku vzniku Česko-Slovenska?
Ak niekto neguje význam vzniku ČSR, tak si odhadzuje tromfy v súboji o Trianon, ktorý nastane.“
Podstata návrhu
Názov štátneho sviatku bude: Vznik Česko-Slovenska. Je to najbežnejší termín, ktorý sa používal už v rámci zahraničného odboja a používa sa aj teraz.
Kedy sa má sláviť? Keďže je to proces, má mať v ňom významné miesto aj 28. október a aj 30. október. Preto sa navrhuje, aby to nebolo zakotvené na nejakom jednom dátume, ale aby sa „Vznik Česko-Slovenska“ oslavoval poslednú októbrovú nedeľu.
Prečo? Nedeľa je v našom kultúrnom priestore dňom, v ktorom sa niečo svätí. No a tým, že určujeme, aby to bolo v nedeľu, máme vyriešenú aj otázku pracovného dňa. Na základe toho nám to podporia aj rozhodujúci podnikatelia v SR.
Článok z uznesenia: Predsedníctvo ÚR SZPB splnomocňuje predsedu SZPB k podpisu Návrhu na ustanovenie štátneho sviatku vzniku ČSR v roku 1918 podľa návrhu Spoločnosti M. R. Štefánika, ktorý predniesol P. Kanis.
Zaznamenal V. Mikunda
Tlačové vyjadrenie SZPB
Máme dôveru, že vražda novinára Kuciaka bude vyšetrená!
Slovenský zväz protifašistických bojovníkov so znepokojením pozoruje politizáciu kriminálneho činu vraždy novinára a jeho priateľky a jej zneužitie na destabilizáciu demokracie a ústavného poriadku v SR.
Vražda Jána Kuciaka a jeho priateľky bol zločin, ktorý si zasluhuje najprísnejšie potrestanie páchateľa/ov aj objednávateľa/ov ich vraždy. Všetci, ktorí sú úprimne za jej objektívne vyšetrenie, volajú po posilnení ministerstva vnútra a polície. A všetci tí, ktorí sú proti jej vyšetreniu, volajú po zavlečení spoločnosti na scestnú politiku a po nadvláde chaosu.
Obraciame sa na členov SZPB, na naše partnerské organizácie, na občanov Slovenska, aby sa nedali zneužiť a nenechali sa oklamať politizáciou trestného činu na destabilizáciu spoločnosti, demokracie a ústavného priadku SR.
Sme presvedčení, že Polícia SR a Generálna prokuratúra SR vyšetrením tohto ohavného činu odhalia vraha obetí, ako aj objednávateľa tejto vraždy. Zo strany Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov majú na to plnú podporu.
Predsedníctvo Ústrednej rady SZPB
V Bratislave, 5. 3. 2018
Tlačové vyjadrenie SZPB
Máme dôveru, že vražda novinára Kuciaka bude vyšetrená!
Slovenský zväz protifašistických bojovníkov so znepokojením pozoruje politizáciu kriminálneho činu vraždy novinára a jeho priateľky a jej zneužitie na destabilizáciu demokracie a ústavného poriadku v SR.
Vražda Jána Kuciaka a jeho priateľky bol zločin, ktorý si zasluhuje najprísnejšie potrestanie páchateľa/ov aj objednávateľa/ov ich vraždy. Všetci, ktorí sú úprimne za jej objektívne vyšetrenie, volajú po posilnení ministerstva vnútra a polície. A všetci tí, ktorí sú proti jej vyšetreniu, volajú po zavlečení spoločnosti na scestnú politiku a po nadvláde chaosu.
Obraciame sa na členov SZPB, na naše partnerské organizácie, na občanov Slovenska, aby sa nedali zneužiť a nenechali sa oklamať politizáciou trestného činu na destabilizáciu spoločnosti, demokracie a ústavného priadku SR.
Sme presvedčení, že Polícia SR a Generálna prokuratúra SR vyšetrením tohto ohavného činu odhalia vraha obetí, ako aj objednávateľa tejto vraždy. Zo strany Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov majú na to plnú podporu.
Predsedníctvo Ústrednej rady SZPB
V Bratislave, 5. 3. 2018
Posledná rozlúčka
Z vedenia zvolenského oblastného výboru SZPB sme dostali správu, že vo Vígľaši dnes zomrel predseda miestnej ZO SZPB a bývalý tajomník oblastného výboru SZPB vo Zvolene Pavel Nigríni.
Posledná rozlúčka s naším druhom sa uskutoční vo štvrtok 10. 8. vo Vígľaši.
Kto ste Pavla Nigríniho poznali, venujte mu tichú spomienku.
Mediálne oddelenie SZPB, 8. 8. 2017
Pamätník osloboditeľov v Trnave vzbudzuje medzinárodnú pozornosť. Radnica uvažuje o jeho premiestnení z centra mesta pre problémy so statikou. Proti sa postavila skupina Trnavčanov, pridal sa k nim aj Slovenský zväz protifašistických bojovníkov.
Vidia za tým bočné úmysly. Zmenu odmieta aj ruské veľvyslanectvo na Slovensku. Podľa neho ide o citlivú vec. Historik Stanislav Mičev vysvetlil, že presun pamätníka môže byť vnímaný ako nepriateľské gesto.
Pamätník osloboditeľov, ktorý sa na južnom konci pešej zóny nachádza od roku 1959, tvorí bronzové súsošie dvoch vojakov na mohutnom kamennom podstavci. Nahradil vtedy pomník M. R. Štefánika. Už niekoľko rokov sa pomaly nakláňa, dnes je vychýlený 17 centimetrov. Radnica začala uvažovať, že ho premiestni. Celé námestie aj so sochou Štefánika plánuje vrátiť do podoby z dvadsiatych až tridsiatych rokoch 20. storočia. Niektorým Trnavčanom sa pomníková rošáda nepáči, začali spisovať petíciu. „Trváme na rekonštrukcii a zachovaní Pomníka osloboditeľov, príslušníkov Červenej armády, na pôvodnom mieste. Nechceme, aby sa naše mesto zaradilo medzi mestá, kde si nectia a nevážia osloboditeľov spod fašistickej nadvlády,“ píše sa v jej texte.
So zmenou miesta nesúhlasí ani ruská ambasáda. „Veľvyslanectvo Ruskej federácie na Slovensku je proti premiestňovaniu pamätníkov, ktoré majú mimoriadny kultúrno-historický význam. Táto otázka je veľmi citlivá, bolestivo sa prijíma spoločnosťou a veteránmi tak Ruska, ako aj Slovenska,“ uviedla ambasáda pre Pravdu.
Stanislav Mičev, riaditeľ Múzea Slovenského národného povstania, vysvetlil, že presun môže byť chápaný ako nepriateľské gesto, hoci to tak vôbec byť nemusí. „Niektorí ľudia za tým môžu vidieť úmysel najskôr pamätník premiestniť a potom ho natrvalo odstrániť,“ pripomenul. Postoj ruskej ambasády nie je vzhľadom na celoeurópsky kontext prekvapujúci. „V Pobaltí, napríklad v Poľsku, ale aj v ďalších krajinách, došlo k úplnému odstráneniu takýchto pamätníkov. Zaujímavé je, že v Nemecku či v Rakúsku sa to nestalo,“ dodal riaditeľ múzea.
Pamätníky pripomínajúce obete vojakov Červenej armády vníma časť verejnosti ideologicky ako previazané s vtedajším režimom. „Dôležité však je, že tu položili svoje životy,“ doplnil Mičev. On sám v premiestnení trnavského pamätníka problém nevidí, ak nové miesto bude dôstojné. Protestným náladám sa podľa neho dalo predísť, ak by mesto najprv rokovalo so zväzom protifašistických bojovníkov a s ruskou ambasádou a aj na celoslovenskej úrovni vysvetlilo svoje dôvody pre hľadanie novej lokality.
Podľa zákona sa pamätník považuje za vojnový hrob, súhlas s premiestnením musí dať ministerstvo vnútra, ktoré už jedno rokovanie iniciovalo. Vyjadruje sa k nemu aj ruská strana v zmysle medzivládnych dohôd. „Čaká nás ešte stretnutie so zástupcami ruskej ambasády. Definitívne rozhodnutie padne až potom,“ povedal Tomáš Guniš, vedúci odboru územného rozvoja a koncepcií na trnavskom mestskom úrade.
Pamätník stojí na Námestí SNP, ktoré radnica plánuje obnoviť. Vrátiť mu chce pôvodnú podobu z 20. rokov 20. storočia, ako bol navrhnutý pre sochu Milana Rastislava Štefánika. Guniš zdôraznil, že pri zadávaní projektu sa s premiestnením pamätníka neuvažovalo. „Začali sme to riešiť až vtedy, keď statik konštatoval neopraviteľné narušenie statiky. Je iba krok od havarijného stavu,“ vysvetlil. Dielo podľa neho čiastočne stojí na viac ako storočnom železobetónovom kryte potoka Trnávka. Praskanie a sadanie je podľa Guniša viditeľné voľným okom. Pokles medzi najvyšším a najnižším rohom je 17 centimetrov. „Bezprostredné zrútenie momentálne nehrozí, hrozí však odtrhnutie kamenného obkladu. Presun by bol preto technicky aj ekonomicky najlepším riešením,“ myslí si Guniš. Krajský pamiatkový úrad v Trnave proti tomu nenamieta.
Mesto navrhlo pre monument nové miesto na Študentskej ulici, ktorá sa tiahne od križovatky spred Bernolákovej brány smerom na západ. Súsošie by malo podľa návrhu stáť na poslednom zo zelených ostrovčekov. Po jeho úprave by tu mal vzniknúť zhromažďovací priestor. Na výročie oslobodenia mesta počas druhej svetovej vojny prebieha pri pamätníku slávnostné kladenie vencov. Guniš poznamenal, že Študentská ulica nemusí byť definitívna. „Sme otvorení kompromisu, ktorý bude prijateľný pre obe strany, a preto pracujeme aj s inými alternatívami,“ doplnil.
Protifašistickí bojovníci Študentskú ulicu nepovažujú za dôstojnú. „Je to periféria. Všade vo svete sú takéto pamätníky v strede mesta,“ podotkol Jozef Petráš, predseda Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Trnave. Poukázal, že pod miestom, kde by mal pamätník stáť, vedie horúcovod. „V blízkosti je križovatka, kde sa do budúcnosti počíta s kruhovým objazdom,“ vymenoval ďalej dôvody, pre ktoré sa im lokalita nepozdáva.
Petráš uznáva, že pamätník je narušený. „Je to dôsledok dlhodobého zanedbávania zo strany mesta.“ Dôvod na premiestnenie však nevidí. Ako príklad uviedol známu šikmú vežu v Pise, pričom v prípade pamätníka ide o zanedbateľný posun v centimetroch. Radnica podľa neho zavádza tvrdením, že pamätník leží na premostení Trnávky.
Petícia, ktorú iniciovala väčšina členov miestneho výboru, stále prebieha. „Plánujeme ju odovzdať pri príležitosti osláv výročia Slovenského národného povstania,“ spresnil predseda výboru. Podľa jeho slov ju podpisujú ľudia z celého Slovenska.
Podľa pravda.sk, 7. 8. 2017
Vážená pani šéfredaktorka Beata Balogová,
vo štvrtok 20. 7. 2017 sa Váš denník SME opäť „obul“ do „Zväzu odbojárov“ (hoci my sme Slovenský zväz protifašistických bojovníkov), pričom spôsobom, pri ktorom vyslovil o nás i o našom dvojtýždenníku Bojovník nielen nepravdy, ale aj otvorené fabulácie. Vzhľadom na to, že sa mi to javí už ako cielený útok na podstatu SZPB, opätovne Vám navrhujem osobné stretnutie na vzájomné vysvetlenie si svojich postojov.
Vážená pani šéfredaktorka, osobné stretnutie Vám navrhujem aj z dôvodu, aby som Vás osobne informoval, o čom bolo naše rokovanie so zástupcami Ministerstva vnútra SR, ktoré Váš redaktor R. Cuprík tak zasvätene fabuluje, stavia ho do roviny „predvolania na koberec“ a z toho plynúcich, dobre, že nie príkazov a nariadení.
Prosím, ja som sa tohto rokovania zúčastnil osobne, takže ja viem, o čom to bolo i aký to malo cieľ a výsledok. Váš redaktor Roman Cuprík sa tohto stretnutia nezúčastnil, nemôže teda o ňom informovať, môže ho len fabulovať, čiže vyrábať hoaxy.
Vážená pani šéfredaktorka, ešte raz Vás pozývam na osobné stretnutie v sídle SZPB na Štúrovej ulici č. 8 v Bratislave.
Želám Vám veľa úspechov vo Vašej zodpovednej práci a som ochotný k nim prispieť aj svojou troškou.
S úctou
Ing. Pavol Sečkár, PhD.
Predseda SZPB
Uznesenie Ústrednej rady SZPB konanej 7. – 8. 6. 2017
III. Ukladá
Zodpovední: členovia ÚR a Oblastných výborov T: 10. 7. 2017
Ing. Pavol Sečkár, PhD.
predseda SZPB
V Tisovci, 7. júna 2017
Vystúpenie predsedu SZPB Ing. Pavla Sečkára, PhD.
Na 28. sneme ZMOS – 17. 5. 2017
V mene 20 000 členov SZPB pozdravujem Vaše rokovanie. Pozvanie na Váš snem potvrdzuje, že naša dohoda o spolupráci je stále živá, otvorená a vytvára priestor pre ďalšie naplnenie jej obsahu.
Ide predovšetkým o pôsobenie v spoločnosti, o združovanie občanov, ktorí budú presadzovať demokratický a humánny odkaz národno-emancipačného hnutia začatého štúrovcami, aj záslužnou diplomatickou prácou gen. M. R. Štefánika pre vznik ČSR, proces pokračujúci odbojom počas 2. svetovej vojny, za národné oslobodenie a proti fašizmu, ktorý vyvrcholil SNP. Dňa 9. mája sme si pripomenuli porážku fašizmu a nemeckého nacizmu.
Prešli desaťročia. Ľudstvo, vidiace vlastnú priepasť, stalo sa múdrejším i zodpovednejším? Vyrástla už tretia povojnová generácia a tak by sa zdalo, že hrozba znovuzrodenia fašizmu a nacizmu musí prejsť do roviny teórie a mravnej časti svetových dejín.
Čo však vidíme naozaj? Že snahy o rasovú, národnostnú, náboženskú a kto vie akú sociálnu nadvládu, stále žijú a fungujú. Deformujú sa historické fakty.
V Európe sa rodia hnutia a dokonca aj politické strany, ktoré nielen ospravedlňujú, ale aj velebia zločiny nacistov a fašistov. Nie je to inak ani na Slovensku.
Zásadne sme proti noseniu symbolov, osadzovaniu búst a pamätných tabúľ predstaviteľom slovenského fašistického štátu z r. 1939 -1945. Nerokujte s rôznymi skupinami bez potrebnej registrácie.
Obraciam sa na Vás, prejavme svoj odpor k novodobým činom extrémizmu. Zúčastnime sa v čo najväčšom počte spomienkových osláv 73. výročia SNP v Banskej Bystrici a ďalších podujatí na miestach bojov a obetí vojny. Ďakujeme Vám za doterajšiu pomoc a podporu.
Prosím, vytvorte podmienky na prácu našim organizáciám!
Dbajme na ochranu a starostlivosť o pomníky, pamätné miesta, pamätné tabule a vojnové hroby. Nezabúdajme ani na zvýšenú starostlivosť o účastníkov vojny a ich rodinných príslušníkov, zvlášť o siroty a vdovy pri zaraďovaní do domovov sociálnych služieb.
Podporte prípravu učiteľov základných škôl, objednávajte knihu pod názvom Históriografia II. svetovej vojny od plk. Dr. Dušana Šablatúru, objednávajte náš dvojtýždenník Bojovník a Ročenky odbojárov. Určite to prispeje k väčšej odolnosti našej mládeže voči vplyvu Kotleba – ĽS NS.
Vízia ďalšej perspektívy existencie SZPB spočíva najmä v protifašistickom myslení ľudí, ktorí neopúšťajú fundamentálne stavebné kamene duchovnej, morálnej základne SZPB a jeho historický odkaz determinovaný Slovenským národným povstaním.
Pod záštitou podpredsedníčky vlády – ministerky spravodlivosti pani Lucie Žitňanskej, za spolupráce Múzea SNP pripravujeme na jún konferenciu na témy: extrémizmus, neofašizmus a neonacizmus.
Dokážme, že máme na to, aby sme pokračovali v práci a boji, ktorý začali naši predkovia. Oni obstáli v najťažších bojových situáciách. My musíme dokázať, že zvládneme to, čo pred nás postaví čas.
Želám Vášmu rokovaniu úspešný priebeh a dobrý pocit z vydarenej a pochopenej Vašej náročnej práce.
Stanovisko Predsedníctva OblV SZPB Ružomberok ku kritike SME
„Za štátne tlačia ruskú propagandu“ sa volá článok, publikovaný 9. mája 2017 v denníku SME. Zaujímavý titulok, prezrádzajúcu myšlienkovú úroveň autora alebo možno objednávateľa textu, ktorý nielen zavádzajúcim obsahom, ale aj priznaním denunciantstva odhaľuje, ako je to v skutočnosti s demokraciou v tzv. mienkotvorných tlačovinách na Slovensku. Ako podpora textu je pridaný drobný text „Konšpirátori prišli o príjmy z tisícov kampaní“ a krátky rozhovor so šéfredaktorom časopisu SZPB Bojovník Vladimírom Mikundom.
Cieľ takmer celej stránky, venovanej pseudoproblému preruskej propagandy, je jednoznačný: dehonestovať Slovenský zväz protifašistických bojovníkov prostredníctvom rádoby vecnej kritiky jeho časopisu. Je to celkom pochopiteľné – vymierajúca generácia ľudí, ktorí nasadzovali životy v boji proti nacizmu a fašizmu, a dnes sú zosmiešňovaní karikaturistami /Vico/ má dosiaľ v pamäti, kto v skutočnosti zachránil Európu a svet. A to je nepohodlné v situácii, kedy je poklonkovanie všemocnému Západu principiálnym predpokladom úspešnej kariéry v čudnom politickom systéme, v ktorom žijeme. Istý Smatana, na ktorého sa článok odvoláva, je toho charakteristickým dokladom: bezvýznamný človek sa zrazu stal autoritou, na ktorú sa odvoláva kadekto, kto nemá rád Rusko. Alebo kto sa Rusov bojí… Popritom však chýba akákoľvek objektivita. To platí aj o charaktere spravodajstva, ktoré vytrvalo a žiaľ v čo najväčšej časti mladej generácie chce presadiť presvedčenie, že sme boli zachránení pred hrôzami nacistického vyhladzovacieho programu iba omylom, že hlavným zámerom Červenej armády bola okupácia, teror, znásilňovanie a gulagy. Preto musíme byť vďační západným demokraciám, ktoré mali hlavný podiel na porážke Hitlera. A že sa pritom zabúda na obrovský podiel amerického kapitálu na nacistickej zbrojnej výrobe? Veď koho by malo zaujímať, že USA boli počas vojny podielnikom v IG Farben a pod., že ešte v roku 1944 americký kapitál predstavoval okolo 40% investícií vo výrobe zbraní a munície v Nemecku, že západné vlády už v roku 1942 vedeli o holokauste a mlčali, že za každý náboj, za každú onucu, použitú československým pilotom bojujúcim za Anglicko, sme museli zaplatiť zlatom zo štátneho pokladu, že v grandióznych bitkách o Stalingrad alebo v Kurskom oblúku vždy položilo životy oveľa viac sovietskych vojakov ako stratila americká armáda za celé ťaženie od vylodenia do konca vojny v Európe, že W. Churchill už v roku 1945 plánoval zničenie ZSSR s pomocou nemeckých vojsk a zastavila ho iba neochota americkej generality ísť do ďalšej vojny, že o niečo neskoršie americký prezident generál Eisenhower varoval pred americkým vojensko-priemyselným komplexom ako iniciátorom nových vojen? Je oveľa jednoduchšie obmedziť vzdelávanie detí a mládeže, nechať učiteľov prednášať podľa vlastnej ľubovôle, prispôsobiť našu vzdelanostnú úroveň americkým štandardom (uvedomuje si niekto, že prevzatie skúšok formou testov umožňuje podľa počtu pravdepodobnosti dosiahnuť pri voľbe z troch možností odpovedi 33% úspešnosti aj bez akýchkoľvek vedomostí?) – a potom túto mládež indoktrinovať americkým výkladom dejín a demokracie. No a s tým sa nevyhnutne musí spájať protiruský postoj!
Časopis Bojovník jednoducho prináša iný pohľad. Možno to skutočne s využívaním internetu preháňa – ale odkiaľ má brať informácie, keď nechce bezducho veriť tomu, čo sa smie publikovať v mainstreame? Ak to inšpirovalo niekoho k udavačstvu, nie je to dôkazom pravdivosti obvinenia, ale dôkazom duševnej úbohosti udavača. Keby sa tzv. mainstream usiloval o objektívne spravodajstvo, neboli by dôvody hľadať chýbajúce informácie inde. Ibaže súčasné médiá veľmi pripomínajú to, čo si tí starší môžu pamätať z čias Informbyra, tí o niečo mladší z rokov normalizácie. Je to iba otočenie spôsobu propagandy o 180 stupňov, čo by bolo smiešne, keby to nebolo trápne a súčasne nebezpečné. Staré rímske „audiatur et altera pars“, nech je vypočutá aj druhá strana, u nás neplatí. Logicky. Lebo ak by tok informácií bol spravodlivo orientovaný, nemohli by sa verejnosti ako jediní znalci problematiky prezentovať rôzni rýchlokvasení znalci, ktorí sú podľa momentálnej potreby raz bezpečnostní analytici, inokedy poradcovia, sociológovia, politológovia a možno kedysi spolupracovníci ŠtB alebo usilujúci sa o vstup do KSS.
Autor napadol niekoľkých predsedov oblastných organizácií za komunistické presvedčenie. Samozrejme, v súčasnosti je to osvedčený (a najlacnejší) spôsob, ako niekoho opľuť a odstaviť. Nuž, povedzme si zopár slov k tomuto problému. V SZPB sú členovia organizovaní nie podľa politického presvedčenia, ale podľa vzťahu k fašizmu a historickému zápasu národa proti nemu. Nik teda nie je kádrovaný – ono by to ani nebolo možné, lebo by sa mohlo v dôsledku ukázať, že zrazu nemáme dostatok politikov či poslancov, však? Navyše, je tu problém, ktorý autorovi uniká: v KSS boli rôzne skupiny. Časť členov – možno nie tak veľká, ako mohla byť – boli presvedčení komunisti, ktorí si z členstva neurobili kariérny rebrík. Veľa členov bolo takých, ktorí vstúpili bez akéhokoľvek presvedčenia, jednoducho to pre nich znamenalo bezproblémovosť v zamestnaní a pod. Najhoršou skupinou boli tí, ktorí si z členstva urobili výťah k moci, peniazom a postavení – a to boli tí, ktorí sa prví otočili na Západ, začali poklonkovať kapitalizmu, rozkradli v privatizácii národný majetok, bleskovo sa aklimatizovali v novom politickom systéme a teraz majú plnú hubu ohovárania tých neschopných a zlodejských a terorizujúcich a nevieme ešte akých komunistov. Autor ohovárania ale zabudol na jedno – ak sú vnútri SZPB z tohto hľadiska možno i zásadné ideové rozpory, je tu zjednocujúci antifašizmus. A ak si niekde zvolia do svojho čela aj komunistu, je to predovšetkým výrazom uznania ich poctivosti v práci aj v presvedčení, ale aj schopnosti viest organizáciu.
Otázka toho, že Bojovník vychádza pričasto z tzv. preruských webov, nie je teda až tak od veci – ibaže preruskosť vymedzujú tí, ktorí sú najviac protiruskí, čo samo o sebe vylučuje poctivý prístup. Ale je to pochopiteľné. Ideologická bezzubosť im nedovoľuje účinne a s konkrétnymi výsledkami bojovať proti domácemu fašizmu, takže sa orientujú na „nepriateľa“, ktorý vlastne nemá ako bezprostredne reagovať. Úplne konkrétne: séria výjazdových diskusií o fašizme asi plne zlyhala. Keď sa konala v ružomberskej synagóge, dúfali sme, že výsledok bude pozitívny. Nebol. Vystúpenia skupiny vedenej Andrejom Bánom boli síce ako-tak fundované, ale nevýrazné, čím otvárali priestor dobre pripraveným členom ĽSNS. Ich diskusné príspevky boli zväčša skutočne nosné, v diskusii jednoznačne víťazili. Sklamaním bola účasť tak oslavovaného blogera Ružomberčana p. Benčíka, od ktorého sa očakávalo neporovnateľne viac ako predviedol. Politická korektnosť nakoniec viedla k tomu, že kotlebovci mali nielen dvojnásobnú prevahu v počte vystúpení, ale bohužiaľ aj v argumentačnom dopade na prítomnú vysokoškolskú mládež, ktorá v nabitej synagóge asi prevažovala. A to nie je náš názor, ale nezainteresovaných ľudí, čo je prinajmenšom na zváženie. Nebolo by správne sa tomu príliš čudovať. Aj to je jeden z dopadov jednostrannej európskoúnijnej a preamerickej propagandy, ktorá obviňovaním Ruska znechucuje veľkú časť obyvateľstva a znehodnocuje aj tie tvrdenia, ktoré sú oprávnené. Navyše nik nemá k dispozícii nejaký kľúč, ktorým by dešifroval tieto napádané weby a definoval nepravdy (p. Duleba hovorí o lži), čiže opäť sme iba na začiatku – som protiruský, teda mám pravdu v hodnoteniach. Pritom sa zabúda na to, že v súčasnom internetovom svete bežný, aj keď relatívne dobre oboznámený užívateľ webu jednoducho nemá šancu zistiť, kde je pravda – a pozor, nemá ju ani pán Duleba, ktorý z nich zrejme tiež žije! Ale takto spoločnosť nemôže dlhodobo uvažovať, na povrch vystúpia rozpory, ktoré nakoniec povedú k tomu, že dnešní antiruskí propagátori budú raz tvrdiť – my sme to robili preto, aby sme protiruskú propagandu rozkladali, neutralizovali a znemožnili. Dúfajme však, že si ich budeme pamätať a už im neuveríme.
Predsedníctvo OblV SZPB Ružomberok
12.5. 2017