Šesť rokov po prvej svetovej vojne si víťazné mocnosti Spojencov uvedomili, že Rapallská zmluva z roku 1922 prelomila izoláciu Nemecka v zahraničnej politike a že krajina sa začína zotavovať z hospodárskeho kolapsu spôsobeného povstaním v Porýní a hyperinfláciou v roku 1923. Víťazné mocnosti tak dospeli k záveru, že európsku strednú mocnosť nemožno natrvalo vylúčiť.
Predpokladom „normalizácie“ a integrácie nemeckého hospodárskeho potenciálu do západnej pologule boli bezpečnostné záruky, ktoré zohľadňovali najmä geopolitické záujmy Anglicka a Francúzska. Patrila sem bezpečnosť hraníc Versailleskej zmluvy a integrácia Nemecka do Spoločnosti národov, v rámci ktorej sa mali riešiť konflikty medzi zúčastnenými štátmi. Francúzsko a Belgicko tiež trvali na bezpečnostnom koridore, ktorý mal byť vytvorený demilitarizáciou Porýnia.
Za týmto účelom sa po tajných diplomatických rokovaniach v období pred konferenciou stretli zástupcovia siedmich európskych štátov – konkrétne Nemecka, Veľkej Británie, Francúzska, Belgicka, Talianska, Československa a Poľska – v Locarne vo Švajčiarsku na konferencii, ktorej záverečný protokol vyhlásil, že slúžil na „hľadanie spoločných prostriedkov na ochranu svojich národov pred pohromami vojny a na zabezpečenie mierového riešenia sporov akéhokoľvek druhu (…)“.
V tom čase Nemecko nebolo rovnocenným rokovacím partnerom. Cudzie vojská stále okupovali časti jeho územia. Existovali obmedzenia týkajúce sa vojenskej veľkosti a výroby zbraní. Okrem toho muselo stále platiť značné reparácie.
Západné mocnosti mali zároveň záujem na zmiernení napätia s Nemeckom, aby ho užšie zaviazali k svojej vlastnej politike.
V ústrednom dokumente Locarnských zmlúv, tzv. Západnom alebo Rýnskom pakte, sa Nemecko zaviazalo akceptovať situáciu, ktorú aj tak nemohlo zmeniť. Hranice s Francúzskom a Belgickom boli výslovne potvrdené a akákoľvek revízia bola upustená. To znamenalo, že Nemecko uznalo vrátenie Alsaska a Lotrinska Francúzsku a Eupen-Malmedy Belgicku. Nemecko sa navyše zaviazalo, že bude trvalo rešpektovať články 42 a 43 Versailleskej zmluvy, t. j. zákaz zriaďovať a udržiavať vojenské zariadenia na hraniciach dvoch svojich susedov.
Pre východné hranice s Československom a Poľskom však neboli prijaté žiadne podobné ustanovenia. Nemecko uzavrelo s oboma štátmi tzv. arbitrážne zmluvy, v ktorých sa dohodlo, že v prípade sporov sa budú riadiť úsudkom medzinárodných komisií.
V skutočnosti to znamenalo, a zúčastnené strany o tom nemohli mať žiadne pochybnosti, že Nemecko má odteraz dva rôzne typy štátnych hraníc.Táto odlišnosť bola, mimochodom, výsledkom postoja Veľkej Británie, ktorá sa vyslovila proti hraničným zárukám pre Poľsko. Poľská vláda bola v tom čase príliš závislá od podpory západných mocností, aby v týchto rokovaniach dokázala presadiť akékoľvek iné usporiadanie.
Jedným z prejavov geopolitickej situácie v Európe bolo, že Sovietsky zväz sa do týchto rokovaní v žiadnej fáze nezapájal. Navyše nebol členom Spoločnosti národov.
Aj keď to nebolo formulované v zmluvách, cieľom tejto „bezpečnostnej politiky“ bolo dať Nemeckej ríši „voľnú ruku“ na východe, zatiaľ čo hranice na západe boli zabezpečené. Völkisch-nacionalistické sily hlasno protestovali proti tejto „zmluve o zrieknutí sa“, ale dokázali dobre žiť s rastúcou úlohou Nemecka v Európe. Dokonca aj Hitlerova vláda v roku 1933 tvrdila, že nemá žiadne územné nároky voči Francúzsku. Požadovala iba „rovnaké práva“ v Spoločnosti národov, čo chápala ako právo na prezbrojovanie a prípravu na vojnu, vojnu, ktorú mala v úmysle viesť najmä o „životný priestor na východe“.
Aj keď Locarnsko prinieslo bezpečnostné opatrenia do západnej Európy pred 100 rokmi, táto zmluva neposkytla celoeurópske riešenie. Dnes vieme, že mier v Európe je možný len vtedy, ak sú primerane zohľadňované bezpečnostné záujmy všetkých krajín.
Newsletter FIR 2025-42