Čítame v davdva.sk
Príspevok približuje širší geopolitický a politický kontext Slovenského národného povstania so zreteľom na osobnosti Milana Hodžu a Vavra Šrobára. Osobitná pozornosť je venovaná Parížskemu memorandu z roku 1939, ktoré pod vedením Hodžu a ďalších exilových politikov načrtlo koncepciu rovnoprávneho československého štátu. Dokument, ignorovaný exilovou vládou, mohol zmierniť česko-slovenské napätia ešte pred koncom vojny. Druhou významnou postavou je Vavro Šrobár — niekdajší hlasista, matičiar a politik, ktorý sa na sklonku života opäť zapojil do protifašistického odboja. Napriek generačným a politickým rozporom sa stal spolupredsedom povstaleckej Slovenskej národnej rady a jeho osobné väzby na Stalina i exilové kruhy ovplyvnili povojnové usporiadanie krajiny. Text ponúka pohľad na dve rozdielne, no vzájomne prepojené osobnosti, ktoré formovali slovenskú a československú politiku v jednom z najvypätejších období 20. storočia.
Ukážka z knihy BOJOVALI ZA NAŠU SLOBODU
Úvod
Slovenské národné povstanie bolo slovenskou odpoveďou na nemeckú civilizačnú rozpínavosť, ktorá bola ideologicky zakotvená v geopolitických cieľoch vtedajšieho nacistického Nemecka. Osnovou geopolitického jestvovania Nemecka bola teória o nemeckom, civilizačne aktívnom „Nadčloveku“, ktorý má právo a povinnosť rozširovať svoju geografickú prítomnosť všade, a prioritne na území Slovanskej civilizácie, ktorá by svojím nerastným bohatstvom a ľudským potenciálom poskytovala Nemecku plnohodnotnú surovinovú a zdrojovú autarkiu. Ovládnutie takého obrovského územia s jeho pracovným – ľudským potenciálom „Podľudí“ malo tvoriť budúci nemecký životný priestor – „Lebensraum“ a geopolitický status globálnej veľmoci rovnajúcej sa významu vtedajšej Veľkej Británie. Autorom tejto geopolitickej koncepcie bol nemecký geograf, geopolitik, generál a člen NSDAP Karl Haushofer.
Geopolitické pozadie SNP
V čase SNP už bola v plnom prúde svetová vojna, v ktorej sa Slovensko, ako satelit nacistického Nemecka, nachádzalo vo vojnovom stave s krajinami spojencov. Hitlerova Tretia ríša ovládala väčšinu strednej a východnej Európy, pričom Slovensko malo svoj vlastný režim vedený Jozefom Tisom. Postup Červenej armády zo Sovietskeho zväzu na západ predstavoval bezprostrednú hrozbu pre nemeckú kontrolu nad regiónom, čo vytváralo napätú situáciu aj na Slovensku.
Po víťazných bitkách pri Stalingrade (1942) a pri Kursku ( v lete 1943) začala Červená armáda tlačiť nemecké vojská smerom na západ, čím sa blížila k Slovensku. Toto vytvorilo podmienky pre vypuknutie povstania, pretože mnoho Slovákov, vrátane časti armády a partizánov, sa chceli pripojiť k boju proti nacistom. Povstalci dúfali, že spolupráca s Červenou armádou pomôže nielen vojensky, ale aj geopoliticky, pretože sa očakávalo, že Slovensko sa po vojne dostane na stranu víťazov.
***
Povstanie bolo nielen bojom proti nacistom, ale aj pokusom obnoviť Československo, ktoré bolo rozdelené po Mníchovskej dohode v roku 1938 a vyhlásení Slovenského štátu v roku 1939. Československá exilová vláda v Londýne, na čele s Edvardom Benešom, podporovala povstanie, pretože videla príležitosť na obnovenie Československa po vojne. SNP malo aj medzinárodný rozmer z hľadiska legitimizácie. Povstanie vyslalo signál do zahraničia, že Slovensko sa nechce viazať na režim Jozefa Tisa a fašistické Nemecko, ale je pripravené bojovať za oslobodenie a návrat k demokratickým princípom. Pre Československo to bol dôležitý krok smerom k tomu, aby bolo vnímané ako súčasť protifašistickej koalície.