Ak počas osláv 81. výročia SNP ani raz nespomenuli, že slovenskí povstalci sa pustili do boja proti nemeckým nacistom, v prejavoch pri príležitosti 81. výročia Dňa hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie už každý jedenkrát spomenuli, že to bola Červená, resp. sovietska armáda, kto niesol hlavnú ťarchu bojov na tomto bojisku, vďaka ktorej sme si aj sami mohli začať oslobodzovať svoju vlasť.

Čím ďalším boli charakteristické tieto oslavy?Napríklad obrovskou pestrosťou údajov o počtoch padlých v Karpatsko-duklianskej operácii. Zaznelo ich toľko, až sa z toho krútila hlava. Presné čísla však uviedli historici Jozef Bystrický a Andrej Žiarovský v priamom televíznom vstupe.

Podľa televíznych moderátorov (napr. Andreja Bálinta) i moderátora podujatia pri duklianskom pomníku Viliama Stankaya Karpatsko-duklianska operácia vraj patrila medzi najväčšie horské bitky 2. sv. vojny. Prečo nie sú konkrétni? Že po bitke v Ardenách bola druhou najväčšou horskou bitkou?

Moderátor Viliam Stankay tiež pochybil s vyhlásením, že na Dukle sme mali prvé metre oslobodeného územia. Dokonca aj v hlavnom prejave predsedu parlamentu zaznelo, že „tu sa začalo oslobodzovanie Slovenska spod fašistického režimu“.

Objektívna historická pravda je však iná! Prvé metre oslobodeného územia súčasného Slovenska pocítili obyvatelia obce Kalinov už pol mesiaca predtým (a obyvatelia Podkarpatskej Rusi, ktorá vtedy ešte patrila ČSR, to pocítili dokonca o niekoľko mesiacov skôr).

Ťažko sa chápe prečo to osobitne Richard Raši takto nesprávne uviedol, pretože práve on v prejave žiadal aby sme neprepisovali dejiny len preto, že sa nám to hodí.

Jednoznačne historicky najobjektívnejší prejav mal predseda vlády SR Robert Fico. Poukázal na zásluhy Červenej armády tak pri Karpatsko-duklianskej operácii, ako aj pri celkovom oslobodzovaní Slovenska.

Spomenul to aj pri pomenovaní motívu ísť bojovať za slobodu. „Motív bojovať je absolútnym základom spravodlivej vojny. 1. československý armádny zbor, ale aj vojaci Červenej armády presne vedeli za čo bojujú! (…) Títo ľudia boli motivovaní tým, že vedeli o zverstvách nacizmu, títo ľudia boli motivovaní tým, čo počuli nielen o Slovensku, ale aj tým, čo videli nielen na území bývalého Sovietskeho zväzu. (…) Títo ľudia vedeli veľmi presne o čom bola Druhá svetová vojna! (…) Toto je motív. Ak máte takýto motív, potom rozumieme tomu, že nemali problém prísť z druhej strany a ísť do pekla.“

Na záver, po poukázaní na súčasnú situáciu v Európe a na snahu EÚ zatiahnuť nás do vojny, vyhlásil: „Ak chcete na Slovensku vojnového premiéra, musíte ma vymeniť. Ja Slovensko nikdy nezatiahnem do žiadneho vojenského dobrodružstva! (…) …a budem všetko robiť, aby nikto Slovensko, mierumilovnú krajinu, nenahovoril na vojenské dobrodružstvo s ďalekosiahlymi dôsledkami.

Slovensko je mierová krajina. Nech žije mier! A vďaka, vďaka všetci hrdinovia, čo ste dokázali v októbri a predtým v roku 1944.“

Pri týchto slovách sa priamy prenos RTVS ukázal byť aj lakmusovým papierikom skutočného názoru na vojnu a účasť Slovenska v nej. Tí, ktorí s podstatou Ficových slov súhlasili, mu neraz zatlieskali. S jedinou výnimkou. Nezatlieskal mu podpredseda NR SR Martin Dubéci. Prečo? Nuž preto, vážení protifašistickí bojovníci, lebo…

Na záver sa treba vyjadriť aj k spôsobu osláv dní, spojených s naším oslobodzovaním spod jarma nemeckého nacizmu. Je totiž presným zrkadlom našej vlastnej neúcty samých voči sebe. Veď ani presný názov Svobodových osloboditeľov veľakrát nevyslovíme. A preto si oddnes sľúbme, že pre nás to bude do konca našich dní „1. československý armády zbor v ZSSR“. Všetci si buďme vedomí, že ak z tohto oficiálneho názvu čosi vyhodíme, tak falzifikujeme vlastné dejiny protifašistického odboja!

Ku všetkým minulým, súčasným i budúcim rečníkom chcem prehovoriť, že ak pri oslobodzovaní Slovenska nespomenieme hrdinstvo sovietskej Červenej armády a rovnako aj hrdinstvo Rumunskej kráľovskej armády, tak ani to naše, československé hrdinstvo, nebude ani úplné a ani úprimné.

Na záver musím opätovne nastoliť tému, ktorá členov Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov trápi od novembra 1989. Je to neexistencia záväzného štátneho protokolu osláv Dňa víťazstva nad fašizmom, Výročia SNP a Dňa hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie.

Ak by sme ho mali, asi by sme sa hanbili za to, že predstaviteľa RF veľakrát zaradíme pri kladení vencov až za predstaviteľov krajín, ktoré boli vo vojne porazené. A to, že delegáciu SZPB radia organizátori až na samý koniec, to už ani nespomínam.

Uvedomme si, že kladenie vencov k pamätníkom nie je o úcte Slovákov ku svojim osloboditeľom, je to obraz o nás, o tom, akí naozaj sme, ako národ.

Vladimír Mikunda, snímky Jozef Žižák

Tohtoročných osláv Dňa hrdinov KDO sa zúčastnili len dvaja vojnoví veteráni, bojovníci SNP, plukovníci Vladimír Strmeň a Branislav Tvarožek. Na snímke sú medzi členmi oblastnej organizácie SZPB vo Svidníku. 

Delegácia SZPB kladie veniec padlým príslušníkom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR v Nowosielcach. 

Najskôr odstráňme chybu, ktorú šíria mnohé médiá a politici. Vrátane niektorých predstaviteľov SZPB. Kalinov nie je a nikdy ani nebol prvou oslobodenou obcou ČSR!

Prečo? Pretože v čase, ako ho oslobodili vojaci Červenej armády ešte k ČSR vyše roka právne patrila aj Podkarpatská Rus a preto prvá obec bývalej ČSR bola oslobodená už omnoho skôr pred aprílom 1945. Aj keď jej názov nepoznáme.

My si však každoročne pripomíname dva dátumy, 20. a 21. september. 20. septembra 1944 červenoarmejci natrvalo prekročili hranicu súčasného Slovenska a 21. septembra 1944 oslobodili našu prvú obec Kalinov.

Tohtoročného 20. septembra si občania Kalinova, honorácia, členovia SZPB z Medzilaboriec a Stropkova, príslušníci OS SR a hostia pripomenuli už 81. výročie prvej oslobodenej obce súčasného Slovenska. Po tradičnej pobožnosti v kalinovskom chráme pokračovalo spomienkové zhromaždenie panychídou pri pamätníku osloboditeľov. 

Po položení vencov vďaky sa prítomným občanom a hosťom prihovoril štátny tajomník MV SR Michal Kaliňák, ktorý vyzdvihol význam mieru v súčasných časoch. O osloboditeľskej misii Červenej armády a priateľstve ruského a slovenského národa pohovoril radca veľvyslanectva RF v SR Konstantin Nefjodov.

Za SZPB sa prítomným prihovoril člen ÚR SZPB Ján Uhrík, ktorý pripomenul nedávne oslavy 80. výročia ukončenia 2. sv. vojny v Číne. Uviedol, že Čína v nej mala najviac obetí a to až 35 miliónov.

Oproti vlaňajším oslavám boli tohtoročné menej pompézne, boli však rovnako úprimné. Predovšetkým v prejavoch vďaky našim osloboditeľom a aj voči organizátorom tohto stretnutia. Vďaka bola konkrétne vyjadrená starostovi Kalinova Ivanovi Sivákovi a MO SR.

Čo ma však zarazilo? Fakt, že na plagáte – pozvánke už druhý rok nefiguroval SZPB, akoby organizátori osláv zabúdali kto sme a čo je našou hlavnou úlohou!  Že sme to práve my, ktorí sme bytostne spätí s protifašistickým odbojom a že práve naše rady zakladali priami účastníci protifašistického a protinacistického odboja a že práve my máme ako prví právo i povinnosť udržiavať a zveľaďovať odkaz boja proti fašizmu a nacizmu a hlásať vďaku osloboditeľom našej krajiny – Červenej armáde, Rumunskej kráľovskej armáde a 1. čs. armádnemu zboru v ZSSR.

– JU -, foto Jozef Kušnír

Veniec kladie delegácia SZPB.

Pietnemu zhromaždeniu sa prihovára Ján Uhrík.

On prijal „len“ delegáciu členov SZPB, resp. delegáciu zo SZPB, ktorí sa zmocnili témy ochrany košického Pamätníka vojakov Sovietskej armády a na jej základe, v spolupráci s poslancami za vládnu koalíciu zo strán Smer SSD, Hlas SD, SNS a Strany vidieka presadzujú, vraj spoločný, návrh novely Trestného zákona, ktorým sa má zaviesť nový trestný čin poškodzovania vojnových pamätníkov, vojnových hrobov a vojnových kultúrnych pamiatok.
Prečo hovoríme, že Richard Raši neprijal delegáciu SZPB? Jednoducho preto, lebo žiadny orgán Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov takúto delegáciu neustanovil. Neurobil tak ani najvyšší kompetentný orgán SZPB medzi zjazdami – Ústredná rada SZPB a ani jej predsedníctvo. Preto si povedzme otvorene: SZPB, akože, v tomto zastupuje partia samozvancov, ktorá má vo Zväze už dlhý čas prezývku renegáti.  

O koho sa títo renegáti de iure opierajú? Právne o SZPB určite nie! O oblastnú organizáciu SZPB v Košiciach? Taktiež nie, pretože nemajú vo svojom strede ani oblastného predsedu SZPB Jána Dianišku a nedisponujú ani poverovacím uznesením oblastného výboru SZPB v Košiciach. Alebo sa opierajú o hlavného bojovníka za zachovanie košického pamätníka a organizátora petičnej akcie Alexandra Riabova? Taktiež nie!

Takže, o ktorý orgán Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov sa títo renegáti opierajú? O žiadny! Ba neopierajú sa ani o iniciátorov rozpútania boja o zachovanie košického pamätníka! Nie renegáti totiž mobilizovali národ a Slovensko za jeho záchranu.

Nalejme si čisté víno. Renegáti zo SZPB sa na tejto téme len umne zviezli ako súkromné osoby! A že im to prechádza? Nuž bodaj by nie, veď kto by tento ich fakticky správny, i keď trochu podivný, boj nepodporil?   

Avšak s touto podivnosťou by sa už mal vysporiadať predseda SZPB a Ústredná rada SZPB.

Vladimír Mikunda, hovorca SZPB

V Bratislave 4. októbra 2025

V stredu 1. októbra 2025 som sa počas stretnutia Únie slovenských novinárov s ministrom zahraničných vecí SR opýtal Juraja Blanára, či ani tento rok slovenská diplomacia nepodporí rezolúciu VZ OSN o boji proti fašizmu a nacizmu.

Odpoveď ministra bola, že SR ju nemôže v navrhovanej podobe podporiť, pretože by hlasovala sama proti sebe. A tento postoj vysvetlil tak, že aj SZPB a jeho mesačník Bojovník sa už stavia na jeho stranu.

Čo nám, Slovensku a aj Slovenskému zväzu protifašistických bojovníkov, vadí na texte tejto rezolúcie? Je to konštatovanie, že EÚ dnes podporuje nacizmus a fašizmus.

„Ale veď EÚ, to sme aj my,“ zdôraznil pred novinármi Juraj Blanár a v ďalšom ozrejmil, že ak by v rezolúcii nebolo toto konštatovanie, resp. ak by tam boli konkretizované len tie štáty únie, ktoré fašizmus a nacizmus naozaj podporujú, tak Slovenská republika by túto rezolúciu vedela podporiť.

SZPB a aj redakcia mesačníka Bojovník toto vysvetlenie prijíma a tento postoj slovenskej diplomacie bude tiež podporovať, pretože aj pre nás je urážkou, ak nás niekto radí medzi podporovateľov fašizmu a nacizmu.

Juraj Blanár nás informoval aj svojom o rozhovore s ministrom zahraničia RF Sergejom Lavrovom, ktorému postoj SR vysvetlil rovnako. A požiadal ho, aby ako navrhovatelia rezolúcie, stiahli túto vetu, resp. aby ju presnejšie naformulovali. Lenže? Zatiaľ sa to nedeje.

Preto ani Slovenský zväz protifašistických bojovníkov a mesačník Bojovník nebude môcť podporiť rezolúciu VZ OSN o boji s nacizmom, fašizmom a ich novotvarmi, ak v nej bude čo i len náznak toho, že ich aj my podporujeme.

Vladimír Mikunda, hovorca SZPB

V Bratislave 2. októbra 2025  

Pred 87 rokmi bola podpísaná Mníchovská zmluva, známa aj ako „Mníchovská dohoda“, či Mníchovský diktát.

Mníchovská dohoda, podpísaná 30. septembra 1938 Hitlerom, Chamberlainom, Daladierom a Mussolinim, schválila anexiu Sudetskej oblasti Československa Nemeckom. Československo, zbavené práva hlasu, bolo nútené odovzdať Nemecku územie so všetkou infraštruktúrou, čím uspokojilo aj územné nároky Maďarska a Poľska.

Chamberlain a Daladier podľahli tlaku Hitlera a prinútili československého prezidenta Beneša prijať podmienky bez súhlasu parlamentu.

Tento akt, ktorý bol v rozpore s medzinárodným právom, bol len prvou fázou rozdelenia Československa. V marci 1939 Nemecko úplne obsadilo krajinu. Dohoda sa stala jasným príkladom politiky, ktorú presadzovali Veľká Británia a Francúzsko v nádeji, že zabránia vojne s Nemeckom na úkor krajín strednej a východnej Európy, smerujúc jeho agresiu na východ. Táto stratégia však viedla k posilneniu Nemecka a nakoniec k začiatku druhej svetovej vojny, čím sa Mníchovská dohoda stala dôležitým medzníkom na ceste ku globálnemu konfliktu.

Jednoducho povedané: Angličania a Francúzi vychovali Hitlera a potom mu podali na tanieri Rakúsko, Československo a nakoniec aj Poľsko. A to všetko preto, aby napadol a zničil ZSSR.

Podľa AM z 30. 9. 2025

Na fotografii britský premiér Chamberlain podáva ruku Hitlerovi a uisťuje ho o večnom priateľstve Británie a Ríše.