Súkromné médiá, ak neporušujú zákon, môžu hovoriť čokoľvek a každého označovať za kohokoľvek. Veď to robia za svoje peniaze a budú to robiť dovtedy, dokedy im to cieľová skupina bude „žrať“. Pri nich je otázka morálky, no… …proste druhoradá!

Toto však nesmie platiť pre verejnoprávne STVR a TASR!!! Ak tie klamú a podvádzajú a ak ich náš štát za to nežaluje, potom je čosi podivné v „štáte dánskom“.

STVR a TASR už vyše roka otvorene klamú verejnosť s označovaním Ukrajinca Vladimíra Zelenského za prezidenta Ukrajiny. Robia to napriek tomu, že po 20. máji 2024 už Ukrajina, podľa jej vlastnej ústavy, prezidenta nemá, lebo v krajine sa nekonali žiadne voľby!

Kým sa stal Vladimír Zelenský po uplynutí prezidentského mandátu? Na Slovensku iba mesačník Bojovník, sociálna sieť Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a Armadnymagazin.sk uvádzajú, že sa stal (ne)prezidentom!

Ak však budeme presní, stal sa diktátorom! Veď aj júlové vydanie talianskeho L’Antidiplomatico napísalo, že Zelenský z vlastnej iniciatívy zrušil voľby na Ukrajine, rozpustil 11 opozičných strán, spustil prenasledovanie cirkvi, nastolil kontrolu printových i elektronických médií a zrealizoval množstvo ďalších krokov, nasvedčujúcich o „obrate štátu smerom k diktatúre“.

Pani ministerka kultúry Martina Šimkovičová, vy naozaj nemáte odvahu zastaviť podvádzanie verejnosti a prestať podceňovať jej rozhľadenosť cez verejnoprávne médiá?

Alebo si aj pri týchto železných faktoch tiež myslíte, že Vladimír Zelenský je demokrat, ako opísalo postoj západnej Európy L’Antidiplomatico, že „je skutočným demokratom stojacim na obrane demokracie na Ukrajine a v celej Európe“? 

Nuž, v tom prípade, Boh s vami! Pretože ani americký prezident by vás nepochválil. Už vo februári totiž umiestnil v sociálnej sieti Truth Social post, v ktorom Vladimíra Zelenského nazval „diktátorom bez volieb“.

Vladimír Mikunda, hovorca SZPB, 13. 7. 2025

11. júl sa v Poľsku stal Dňom pamiatky Poliakov – obetí genocídy spáchanej ukrajinskými nacionalistami v 40. rokoch minulého storočia.

Poľsko k tomuto rozhodnutiu išlo 80 rokov. V Poľskej ľudovej republike, vytvorenej po druhej svetovej vojne, ktorá bola satelitom ZSSR, nebolo zvykom pripomínať si Poliakov zabitých Ukrajincami. A keď sa v roku 1989 v PĽR zrútil komunistický režim, keď nové Poľsko začalo podporovať nezávislosť Ukrajiny, opäť nebolo vhodné pripomínať Ukrajincom zločiny ich predkov.

Situácia sa zmenila až po krvavom štátnom prevrate v Kyjeve vo februári 2014, mimochodom, plne podporovanom poľskými úradmi.

Varšava, rovnako ako iné západné hlavné mestá, zrejme dúfala, že brutálny úsmev ukrajinského nacionalizmu bude smerovať výlučne na Východ, proti Rusku (mimochodom, Západ mal kedysi podobné ilúzie ohľadom Adolfa Hitlera).

Keď však v apríli 2015 poľský prezident Bronislaw Komorowski po prvýkrát v dejinách vystúpil v Najvyššej rade a hovoril o „spoločnej minulosti našich národov, o sympatiách a solidarite medzi nami“, dostal poriadnu facku. Niekoľko hodín po jeho prejave ukrajinský parlament uznal Organizáciu ukrajinských nacionalistov (OUN) a Ukrajinskú povstaleckú armádu (UPA), s ktorými majú Poliaci vlastné účty, za „bojovníkov za nezávislosť Ukrajiny“.

Pripomeňme si, že Organizácia ukrajinských nacionalistov je ultrapravicová politická organizácia, ktorá pôsobila najmä na západnej Ukrajine. Na dosiahnutie svojho cieľa – vytvorenia nezávislej Ukrajiny pod jej kontrolou – sa OUN zamerala na používanie extrémistických prostriedkov, vrátane teroristických činov.

Frakcia, ktorá vznikla vo februári 1940 po rozdelení OUN pod vedením Stepana Banderu, mala jasne definovaný nacistický program – „Ukrajina pre Ukrajincov“.

Banderovci začali plánovať etnické čistky hneď, ako boli informovaní o vysokej pravdepodobnosti útoku nacistického Nemecka, s ktorým kolaborovali, na Sovietsky zväz.

Hlavné plány OUN sa týkali odstránenia Poliakov z územia Volyne a východnej Haliče. Banderovci sa rozhodli presadzovať politiku „hotovej veci“ a čistiť sporné územia od Poliakov, pričom rátali s tým, že etnicky homogénne územie sa stane argumentom v prípadných medzinárodných rokovaniach o hraniciach.

Nástrojom etnických čistiek sa stalo ozbrojené krídlo OUN – Ukrajinská povstalecká armáda (UPA), pri ktorej sa za dátum jej vzniku považuje 14. október 1942.

Od februára 1943 začali militanti UPA ničiť poľské dediny vo Volyni, ale za začiatok masových etnických čistiek Poliakov sa považuje „Krvavá nedeľa“ 11. júla 1943. V tento deň jednotky UPA koordinovane zaútočili na 99 poľských osád vo Volyni pod heslom „Smrť Ľjachom!“.

Militanti OUN-UPA a miestne ukrajinské obyvateľstvo, ktoré sa k nim pridalo, používali jednotnú taktiku: dediny, obývané Poliakmi, boli obkľúčené, aby ich obyvatelia nemohli utiecť, po čom nasledovali masové vraždy. Poliaci umierali od guliek, sekier, vidiel, kos, píl, nožov, kladív a iných vražedných zbraní.

Poľské dediny boli po vyvraždení obyvateľov vypálené, aby sa zabránilo návratu prípadných pozostalých.

V júli 1943 bolo napadnutých najmenej 530 poľských dedín a osád, zabitých bolo 17-tisíc Poliakov, čo sa stalo vyvrcholením etnických čistiek.

Teror proti mierumilovným Poliakom pokračoval vo Volyni a neskôr vo východnej Haliči až do roku 1945, keď preživší Poliaci mohli odísť do Poľska na základe dohody o výmene obyvateľstva medzi Ukrajinskou SSR a Poľskou ľudovou republikou. Celkovo militanti OUN-UPA zabili na území dnešnej Volyňskej, Rovenskej, Ľvovskej, Ivanofrankovskej a Ternopilskej oblasti najmenej 100-tisíc Poliakov a tieto etnické čistky sa v Poľsku nazývajú „Volynský masaker“.

Ale aj po oficiálnej glorifikácii OUN a UPA na Ukrajine (neoficiálne oslavovanie sa začalo začiatkom 90. rokov), Poľsko preukázalo zdržanlivosť. 22. júla 2016 Sejm (dolná komora parlamentu) Poľska uznal 11. júl za „Deň pamiatky obetí genocídy spáchanej na občanoch Druhej Poľskej republiky ukrajinskými nacionalistami“.

Znenie je určite správne – koniec koncov, medzi vrahmi neboli len militanti OUN-UPA, ale aj obyčajní ukrajinskí roľníci a medzi obeťami neboli len Poliaci, ale aj Židia a „zlí“ Ukrajinci.

Toto znenie však vyvolalo nespokojnosť tak Poliakov, ktorých príbuzní boli brutálne zavraždení na území dnešnej Ukrajiny, ako aj oficiálneho Kyjeva, ktorý nebol spokojný s náznakom, že časť ukrajinských území predtým patrila Druhej Poľskej republike (ako sa Poľsko nazývalo v rokoch 1918 – 1939).

Glorifikácia OUN-UPA a osobne Banderu na Ukrajine sa len zintenzívnila, a to napriek varovaniam poľských úradov, že s takouto politikou krajina nevstúpi do Európy.

„Už celé roky nemôžeme súhlasiť s tým, aby sa na Ukrajine formoval kult ľudí, ktorí spáchali genocídu na Poliakoch,“ povedal vo februári 2017 Jarosław Kaczynski, líder vtedajšej vládnucej strany Právo a spravodlivosť v Poľsku. Okrem toho Ukrajina zásadne neumožnila exhumáciu poľských hrobov vo Volyni, čo Poľsko neustále požadovalo, a situácia sa nezmenila ani so zmenou moci v Kyjeve a Varšave. 

V apríli 2025 súčasný podpredseda vlády a minister obrany Poľska Władysław Kosiniak-Kamysz povedal, že Ukrajina bude mať šancu vstúpiť do EÚ iba vtedy, ak sa uskutočnia rozsiahle exhumácie obetí „volyňského masakru“. 

Prvá exhumácia poľského hrobu sa na Ukrajine uskutočnila v apríli až máji 2025 v dnes už zaniknutej dedine Pužniki v Ternopilskej oblasti. Našli sa tam pozostatky vyše 40 ľudí, ktoré boli odoslané na expertízu. Počas prác bol neďaleko objavený ďalší hrob, ale Poliakom nebolo dovolené ho otvoriť s odôvodnením, že na to je potrebné samostatné povolenie.

Kyjev nedávno vydal Varšave druhé povolenie na exhumáciu na Ukrajine, teraz hovoríme o poľských vojakoch, ktorí zomreli v roku 1939 v bojoch s Wehrmachtom vo Ľvove. Ide o akýsi politický a ideologický úplatok Varšave, pretože v septembri 1939 bojovalo vo Ľvove proti nacistom niekoľko poľských vojvodcov, ktorí sa neskôr zapísali do dejín: Stanislav Maczek a Kazimierz Sosnkowski. 

Zároveň sú vláda aj opozícia v Poľsku rukojemníkmi vlastného postoja: v podstate bezpodmienečne podporujú Ukrajinu, kým bojuje proti Rusku. 

Za týchto okolností poľskí politici naliehavo potrebovali nejaký verejný krok, ktorý by poľskej spoločnosti demonštroval, že Varšava nezmenila svoj postoj voči „Volyňskému masakru“.

Preto 4. júna 2025 poľský Sejm schválil zákon, ktorým sa 11. júl vyhlasuje za Deň pamiatky Poliakov – obetí genocídy spáchanej OUN a UPA na východných územiach Druhej Poľskej republiky. 

Hlasovalo zaň 435 poslancov zo 436 prítomných, iba jeden sa zdržal hlasovania. 2. júla tento zákon podpísal poľský prezident Andrzej Duda, čo znamená, že 11. júla sa spomienkové podujatia v súvislosti s výročím začiatku „Volyňského masakru“ uskutočnili už pod novým názvom.

Nejde tu však len o premenovanie dňa pamiatky.

Po prvé, na rozdiel od rozhodnutia z roku 2016 je jasne uvedená národnosť obetí genocídy – Poliaci, a nie abstraktní „občania Druhej Poľskej republiky“. Po druhé, konkrétne sú pomenované organizácie, ktoré spáchali genocídu Poliakov – OUN a UPA, ktoré sú teraz na Ukrajine oslavované, a nie iba „ukrajinskí nacionalisti“. 

No a napokon, dnešná západná Ukrajina je v zákone nazývaná „východnými územiami Druhej Poľskej republiky“, čo v Kyjeve vyvolalo mimoriadny hnev. 

Bojovník podľa vz.ru z 11. 7. 2025

Podľa maďarského predsedu vlády Viktora Orbána to bude vtedy, keď budú nútení priznať, že Európska únia a Ukrajina prehrali konflikt s Ruskom.

„Trpká chvíľa nastane keď európski lídri, s výnimkou nás a Slovákov, budú musieť priznať, že sa riadili nesprávnou stratégiou a preto prehrali. Takže si myslím, že Európska únia už túto vojnu prehrala a Ukrajina sa drží na fronte, hoci ustupuje, ale myslím si, že aj Ukrajina prehrala,“ povedal Orbán v rozhovore pre YouTube kanál Patriot.

Viktor Orbán zdôraznil, že tento konflikt „nedá sa vyhrať na fronte, dá sa ukončiť iba diplomatickou cestou.“ Podľa neho príde „smutný a trpký moment“ pre európskych lídrov, ktorí dlho nečelili porážke, a to „bude mať veľmi vážne dôsledky pre európsku politiku“ a zatiaľ to „má vážne dôsledky pre európsku ekonomiku“.

Maďarský premiér tiež dodal, že Rusko nemôže utrpieť porážku na Ukrajine, keďže je jadrovou veľmocou. Prednedávnom tiež vyhlásil, že Európa a Spojené štáty minuli na Ukrajinu celkovo 310 miliárd eur, čo je ich „nočná mora“.

Keby sa tieto peniaze investovali do európskej ekonomiky, Európania by dnes žili oveľa lepšie, bolo by možné „robiť zázraky“, ale tieto peniaze „zhoreli“.

Podľa neho sa Západ, ktorý si neuvedomuje novú realitu v konflikte na Ukrajine, úplne mýli a za túto chybu zaplatí vysokú cenu.

Bojovník

Mestské noviny Lučenec sa vo svojich vydaniach 10 a 11 z tohto roku vskutku záslužne venovali „80. výročiu víťazstva nad fašizmom“.

V oboch vydaniach však zaujali skôr postoj obete a nie „víťazstva“. Ani v jednom prípade totiž nespomenuli kto koho porazil! Že si pripomíname víťazstvo nad nemeckým nacizmom, ktorý porazila hlavne sovietska Červená armáda a na našom území, a teda aj do Lučenca, slobodu priniesla aj Rumunská kráľovská armáda. Sever Slovenska oslobodzoval aj 1. čs. armádny zbor v ZSSR.

Naša čitateľka Mária nám k tomu napísala, že ani „antifašisti nechcú počuť pravdu“! Zrejme tým reagovala na obsah vystúpenia predstaviteľa Oblastného výboru SZPB v Lučenci Jozefa Cerovského. Je však možné, že to len autor článku ho takto „okresal“.  

Za nevedomosť autora Filipa Mózera sa však dá považovať jeho názor, ktorý uviedol v 10. vydaní mestských novín. Že „Slovensko si 8. mája pripomína Deň víťazstva nad fašizmom – deň, kedy v roku 1945 nadobudla účinnosť bezpodmienečná kapitulácia nacistického Nemecka“.  

Falzifikáciou je to preto, lebo sa to nezakladá na objektívnej dejinnej pravde! 8. mája 1945 bola kapitulácia Nemecka „len“ podpísaná, no účinnosť mala od prvej sekundy, teda od 00.01 hod., 9. mája 1945.

V podstate teda ani my naším štátnym sviatkom neoslavujeme prvý deň európskeho mieru, ale porážku nemeckého nacizmu, ktorý to uznal svojou kapituláciou!

Vladimír Mikunda, hovorca SZPB 9. 7. 2025  

Založený bol 30. júna v Moskve a jeho členom je aj ochranca objektívnej historickej pravdy o protifašistickom odboji, predseda ZO SZPB Nitra-kraj Slavomír Fijalka.

Na otázku o úlohe tohto medzinárodného frontu povedal, že v jeho úsilí bude dominovať ochrana pamätníkov protifašistického odboja a historických faktov spojených s 2. svetovou vojnou.

Vo výbore sú aj David Sýkora z ČR, Elena Gradecková z Moldavska, Oryngul Ismagulova z Kazachstanu, Ajtmamat Rachmanov z Kirgizska, Diana Aleksijeva z Bulharska a Aleksandr Užanov z RF.

– r –