Národná rada SR by sa podľa nej mala vraj zaoberať návrhom na zrušenie štátneho financovania Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Podľa agentúry SITA z 25. augusta 2025 to predložili poslanci za stranu Sloboda a Solidarita (SaS) Ondrej Dostál a Marián Viskupič.
Navrhujú, aby sa „zväz už nefinancoval prostredníctvom automatického a na základe zákona nárokovateľného príspevku zo štátneho rozpočtu, ale cez dotáciu z ministerstva vnútra. Chcú preto, aby sa rozšíril jeden z už existujúcich účelov poskytovania dotácie tak, aby umožňoval využiť dotáciu na financovanie niektorých aktivít zväzu“.
„Jednou z úloh Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov je podľa zákona verejne vystupovať proti extrémnym silám propagujúcim nacionalizmus, šovinizmus, rasizmus, antisemitizmus, neofašizmus, neonacizmus, neoľudáctvoa xenofóbiu.“
A čo? SZPB to nerobí? Práve, že to robí a ešte veľmi dôsledne! Práve to poslancom SAS vadí!!!
Poslanci Ondrej Dostál a Marián Viskupič však v dôvodovej správe tvrdia aj iné. A síce, že vraj „Zväz však verejne a aktívne podporuje politiku Putinovho Ruska, ktoré vedie agresívnu vojnu proti Ukrajine a dovnútra aj navonok je nebezpečnou diktatúrou s extrémistickými fašizoidnými črtami“. Takéto postoje sú, vraj, popretím protifašistického charakteru zväzu a zmyslu jeho existencie.
Na tieto výmysly protifašisticky nevzdelaných poslancov má SZPB prosté odpovede. Po prvé, SZPB nepodporuje Rusko, ale vlastné a svetové dejiny protifašistického odboja. Po druhé, Rusko nevedie agresívnu vojnu proti Ukrajine, pretože existenciu „agresie“ nepotvrdili ani podstatne vyššie medzinárodné autority ako sú O. Dostál a M. Viskupič. Po tretie, na Ukrajine neprebieha vojna! Lebo vojnu nevyhlásilo ani Rusko Ukrajine a ani Ukrajina Rusku! Pretože, ak by to bola vojna, tak… by sa aj vojenskí diletanti Dostál s Viskupičom divili. A, po štvrté, Rusko nebojuje s Ukrajinou, ale s nelegálnym režimom, ktorý sa na Ukrajine dostal k moci protištátnym prevratom v roku 2014! Alebo nám chcú diletanti Dostál s Viskupičom tvrdiť, že samozvanec V. Zelenský je legálnym prezidentom Ukrajiny?
A čo sa týka webu SZPB, my odporúčame čítať iba protifašistické zdroje. Ak bude takým aj web SAS, taktiež ho odporučíme navštevovať.
V súvislosti s nadobudnutím slobody z nemeckej nacistickej poroby si Slovenská republika a osobitne SZPB ctí tri významné protifašistické dátumy. Dva štátne sviatky: Deň víťazstva nad fašizmom (8. máj) a Výročie SNP (29. august) a jeden pamätný deň: Deň hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie (6. október). Všetky majú spojitosť s 2., teda protifašistickým,odbojom.
V tomto čase si pripomíname 81. výročie Slovenského národného povstania, ktoré dejiny zaregistrovali ako druhé najväčšie vzopretie sa porobeného európskeho národa proti nemeckému nacizmu. Rozsahom väčší a dlhodobejšíbol len víťazný protifašistický odboj v bývalej Juhoslávii, na ktorom sa podieľalnajskôr prápor a nakoniec až partizánska brigáda dolnozemských Slovákov.
Prečo zdôrazňujeme, že SNP bolo celonárodné?
Pretože sa v ňom spojil rozkaz na začiatok branného odporu 1. čs. armády voči Nemcom, ktorí prekročili hranice Slovenska, a regionálne aktivity protinemeckého odporu na našom území, do ktorých sa zapojili nielen partizánske skupiny, oddiely a brigády, ale aj žandárstvo, finančná stráž, milície a výrazná väčšina obyvateľstva povstaleckého územia. Nesmieme tiež zabudnúť na bojovú pomoc občanov 33 národov.
Pri tejto príležitosti chcem zdôrazniť to, čo mnohí našinci stále nedoceňujú. A to, že vďaka SNP sme sa zaradili na stranu víťazných národov, čo oficiálne uznali traja hlavní spojenci: ZSSR, Veľká Británia a USA.
Druhé, na čo určite treba poukázať, je, že naše Povstanie nebolo porazené!Vojenská porážka je totiž charakteristická kapituláciou, no povstalecká 1. čs. armáda na Slovensku nikdy pred Nemcami nekapitulovala, hoci kapitulácia jej bola dvakrát ponúkaná. Naposledy v čase, ako sa Nemci prebojovali ku Zvolenu.
Slováci teda pred Nemcami nekapitulovali, ako Nemci pred Spojencami, prešli však z frontového boja na partizánsky boj v horách!!!
Naši predkovia sa vyznamenali celým radom skutočností, na ktoré môžu byť hrdé všetky minulé, súčasné i budúce slovenské generácie. Patria sem aj fakty o neporazenej povstaleckej obrane na vrchu Ostrô, o neporazenom povstaleckom letectve, o úspešnom protiútoku jednotiek 2. čs. paradesantnej brigády v ZSSR pri Trnavej Hore, Hronskej Breznici a Jalnej, o neochvejnej Trnavskej posádke, o hrdinskom protiútoku v Telgárte, o poslednom boji na Poľane 17. novembra 1944…, ale aj o odhodlaní, s akým nám chceli priletieť na pomoc československí letci z Anglicka. Žiaľ, ako informoval predsedníctvo ÚR SZPB a výkonný výbor ÚV ČSBS jeden z nich, Angličania im to vraj pod hrozbou zostrelenia nedovolili.
Pár slov o SZPB
Ak poviem, že Slovenský zväz protifašistických bojovníkov verne a dôsledne zachováva dejinnú pravdu o našom najväčšom celonárodnom vzopätí, myslím to veľmi vážne a doslova. Určite sme dôslednejší, ako niektorí politici, osobitne progresívne naladení bratislavskí. Dejiny a historické fakty hovoria, že sme sa vzopreli nacistickým Nemcom, no progresívni bratislavskí politici začali už minulý rok hlásať o vzopretí sa neidentifikovanému „Zlu“!
Prečo nepriateľských agresorov nazývajú len „zlom“? Pretože sa tým elegantne vyhnú konkrétnosti, že naši predkovia bojovali nielen proti nemeckým esesákom, nemeckému Wehrmachtu, ale aj proti 14. ukrajinskej granátnickejdivízii Halič. Osobitne toto nevypustia z úst za žiadnych okolností, pretože by museli priznať, že na čele súčasného poprevratového režimu na Ukrajine stoja jej samozvaní potomkovia.
K dnešku má náš Zväz asi 18 tisíc členov, ktorí sú združení v 35 oblastných a 580 základných organizáciách. Liberálom a všetkým naším nepriaznivcomnejde do hlavy, že už niekoľkoročne a osobitne za ostatnej dvojročnej finančnej diskriminácii počet našich vlastných protifašistických podujatí a aktivít neklesol a stále je na úrovni asi 1200. Napríklad, za ostatný rok bolo u nás, v porovnaní s predchádzajúcimi obdobiami, inštalovaných asi najviac pamätných tabúľ venovaných našim protifašistickým bojovníkom.
Čo nás čaká?
Po oslavách 81. výročia SNP sa blíži 80. výročie ukončenia 2. svetovej vojny vo svete a potom si 6. októbra pripomenieme 81. výročie Dňa hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie.
No a na budúci rok čaká SZPB ďalšie významné 80. výročie. V dňoch 3. až 5. augusta 2026 si pripomenieme konanie 1. zjazdu Zväzu slovenských partizánov v roku 1946, teda organizácie, ktorá bola naším predchodcom.
SZPB je pokračovateľom jeho hrdej bojovej tradície napriek tomu, že niekomu sa to prieči! Nemajú síce odvahu postaviť sa nám otvorene, no spôsob si už našli. Cestou finančnej diskriminácie.
Táto je zo strany politickej strany Hlas SD viac ako cieľavedomá! Jej politik Branislav Ondruš ekonomickú diskrimináciu SZPB minulý rok na konferencii vo Zvolene aj verejne prezentoval. Strana Hlas SD sa síce verbálne hlási k tradíciám protifašistického odboja, ekonomicky však jeho verných pokračovateľov nekompromisne potláča. A to dvojnásobne tvrdšie, ako to urobila bývalá koalícia, na čele ktorej stálo hnutie OĽANO.
Chcú nás skrátka umlčať, chcú umlčať naše objektívne dejinné vlastenectvo.
Lenže to sa im nikdy nepodarí!
Vladimír Mikunda, hovorca SZPB, snímka Vladimír Dobrovič
V Bratislave 27. augusta 2025
V tomto roku ako prvý položil veniec pri Pomníku SNP v Bratislave vojnový veterán Branislav Tvarožek, v SNP člen vysokoškolského strážneho oddielu,ktorý je jedným zo šiestich priamych účastníkov 2. svetovej vojny, ktorých ešte Bratislava má.
Americký prezident Donald Trumpv 35. týždni vyhlásil, že všetky náklady na konflikt teraz znášajú americkí spojenci v NATO a Washington sa obmedzuje len na dodávky zbraní a vybavenia.
„Oni financujú celú vojnu, my nefinancujeme nič,“ povedal o európskych krajinách, ktoré sú súčasťou bloku NATO.
80. výročie oslobodenia obcí a miest v regióne a ukončenie 2. svetovej vojny bol názov seminára pre učiteľov a žiakov základných a stredných škôl v okresoch Nové Mesto nad Váhom a Myjava, ktorý sa uskutočnil vo štvrtok 15. mája v Spoločenskom dome v Novom Meste nad Váhom.
Seminár sa konal pod záštitou predsedu TSK Jaroslava Bašku. Zúčastnilo sa ho 120 žiakov a študentov vrátane pedagógov, poslanec NR SR a podpredseda TSK Michal Bartek, primátor mesta Nové Mesto nad Váhom František Mašlonka a predseda SZPB Viliam Longauer. Príhovory predniesli predseda OblV SZPB NMnV Kamil Krištofík, František Mašlonka a Viliam Longauer.
Prednášková časť seminára bola zahájená premietaním krátkeho filmu oslobodenia mesta Zvolen v roku 1945. O prechode frontu cez Slovensko v rokoch 1944 -1945 zaujímavo rozprával historik Múzea SNP z B. Bystrice Juraj Lepiš, ktorý o tejto téme napísal aj diplomovú prácu. Prostredníctvom webového portálu www.oslobodenieslovenska.sk ozrejmil, ako prebiehali jednotlivé vojenské operácie na Slovensku.
Po prestávke, počas ktorej si prítomní prezreli panelovú výstavu prezentujúcu oslobodenie obcí a miest regiónu vrátane osobností národnooslobodzovacieho boja, seminár pokračoval premietaním sfilmovanej autentickej výpovede priameho účastníka SNP a vojnového veterána Vladimíra Strmeňa, ktorý na vlastnej koži prežil hrôzy druhej svetovej vojny a okrem smrti svojich priateľov bol aj svedkom vypálenia obcí Kalište a Baláže. „Ľudia utekali s plačom do lesov, aby si zachránili život. Na chrbte mali to najcennejšie, v náručí deti a kričali o pomoc,“spomína si na hrôzy druhej svetovej vojny veterán Povstania Vladimír Strmeň.
Obce a mestá zo zákona vedú obecné a mestské kroniky. Tie sú svedectvom minulosti a prítomnosti pre budúcnosť.
„7. apríla 1945 bola naša obec oslobodená. Front prešiel pomerne hladko, len sem – tam nejaká stopa po guľke ostala na omietke domov. Ustupujúci Nemci sa zakopali na Skalke a odtiaľ sa pokúšali z troch guľometných hniezd zastaviť postupujúce rumunské jednotky. Streľba trvala krátko – začala sa v nedeľu popoludní. Ľudia – najmä ženy a deti – sa poukrývali v pivniciach. Vyšli až v pondelok ráno, bol krásny slnečný deň, hore Lubinou kráčali v hlúčikoch ustatí a zaprášení Rumuni, na ulici postávali lubinskí občania a ponúkali vojakom jedlo a nápoje. Našu obec oslobodzovala 1. rumunská armáda pod vedením zborového generála Atanasiu. Ešte dlho po skončení vojny sa ľudia nevedeli nasýtiť slobody a mieru. Takmer každú nedeľu sa v obci poriadali tanečné zábavy. Najkrajšie zábavy bývali na Skalke. I keď tieto roky boli poznačené mnohými zásobovacími ťažkosťami, jednako len boli krásne, plné nadšenia a snahy, aby sa život dostal čo najskorej do normálnych koľají.“
Tieto udalosti sú zaznamenané v kronike obce Lubina, ktorá je jednou z oslobodených obcí nášho regiónu.
O tom, ako prebiehalo oslobodenie v ďalších obciach i mestách nášho regiónu, v poslednej prednáške seminára s názvom „80. výročie oslobodenia miest a obcí nášho regiónu“, porozprával člen Predsedníctva OblV SZPB v Novom Meste nad Váhom, nositeľ ocenenia Osobnosť Podjavoriny, Ján Hargaš, ktorého máme v pamäti aj ako bývalého riaditeľa Strednej odbornej školy obchodu a služieb v Novom Meste nad Váhom.
Opúšťajú nás poslední účastníci i pamätníci udalostí druhej svetovej vojny. Ich odchodom hrozí, že spomienka na tragické vojnové časy sa z našej spoločnosti vytratí. Je na nás, aby sa tak nestalo. I preto sa naša oblastná organizácia snažila prostredníctvom tohto seminára pripomenúť základné fakty, ktoré súviseli s druhou svetovou vojnou, jej priebehom, počtom obetí, materiálnymi stratami a zlomovými vojnovými udalosťami, ako aj priblížiť oslobodenie miest a obcí a osobnosti národnooslobodzovacieho boja.
Mierový život vôbec nie je samozrejmosťou. Nezabúdajme na vojnové hrôzy, ktoré kruto postihli aj našu krajinu. Ale predovšetkým, nezabúdajme na hrdinstvo obyčajných vojakov, ktorí obetovali svoje životy za oslobodenie našej krajiny od nacistickej okupácie. Oni nebojovali pre slávu, preto aby vošli do dejín, na stránky učebníc a mali postavený pamätník. Bojovali za našu slobodu, za slobodný, šťastný život nás, našich detí – za slobodnú budúcnosť nasledujúcich generácií.
Simona Štepanovicová, tajomníčka OblV SZPB Nové Mesto nad Váhom, foto: Vladimír Brezinský
Projekt bol realizovaný s finančnou podporou Trenčianskeho samosprávneho kraja.
22. august bol vskutku osudovým pre politiku celého sveta.Tajné rozhodnutie Pentagonu upustiť od bezpečnostných záruk Ukrajine šokovalo Európu a utajené zákulisné rozhovory medzi Moskvou a Washingtonom otvorili cestu k revízii celej architektúry medzinárodných vzťahov.
Začala sa totiž prefarbovať celá geopolitická mapa sveta. Potvrdilo sa, že nie Ukrajina, ale Rusko potrebuje bezpečnostné záruky! Ale už nie tie falošné, ktorým napomohol Gorbačov a jeho klika.
Čo sa nám už rysuje? Predsa to, ako administrácia Donalda Trumpa oficiálne upovedomila európskych partnerov o kardinálnom prehodnotení svojho vzťahu voči ukrajinskej kríze. Washington sa tiež vzdal úlohy globálneho policajta sveta a Európania si už musia riešiť svoje len za svoje!
Uvedomme si, že tu nejde o zmenu taktiky, ale o fundamentálny posun v prístupe Spojených štátov voči európskej bezpečnosti, pričom ich priority sa presúvajú smerom k riešeniu problémov Ameriky.
Moskva už prioritne netrvá na maximalistických územných ziskoch, či ziskoch kvôli ziskom, požaduje však systémové zmeny v architektúre európskeho bezpečnostného systému, vylučujúceho možnosť rozmiestnenia nepriateľských vojenských infraštruktúr pri ruských hraniciach, a aj záruk nezasahovania do záležitostí post sovietskeho priestoru.
Vladimír Putin je údajne pripravený posúdiť kompromisné varianty, avšak len za podmienky písomných záruk od Washingtonu o nezasahovaní do záležitostí post sovietskeho priestoru. No a tie, nie ako za diletanta a zradcu Gorbačova, už musia mať právnu silu a musia byť ratifikované americkým Kongresom! Fakticky to znamená, že USA priznajú sféry vplyvu a záujmov, ako tomu bolo po Jalte 1945.
Základy nového svetového poriadku sa teda práve zakladajú! Aký bude svet pre ďalšie generácie, to rozhodnú najbližšie mesiace.
Donald Trump označil po rokovaní s Vladimírom Putinom a západnými predstaviteľmi za najlepší spôsob ukončenia konfliktu na Ukrajine mierovú zmluvu. Vraj na tom panuje všeobecná zhoda.
Hoci sa už nehovorí o prímerí, i tak je to len pol cesty ku skutočnému mieru. Pretože ruský prezident určite nehovorí o mieri so súčasným režimom na Ukrajine. On chce nastoliť mier až po do denacifikácii a demilitarizácii Ukrajiny! Pretože ak by teraz pristúpil na niečo iné, už by sa nemohol pozrieť na seba do zrkadla.
„Neraz som hovoril, že pre Rusko sú udalosti na Ukrajine spojené s fundamentálnymi hrozbami pre našu národnú bezpečnosť…,“ uviedol V. Putin.
„Dnes počujeme, keď prezident Trump hovorí, že „ak by som ja bol prezidentom, vojny by nebolo“. Myslím si, že tak by tomu naozaj bolo!“ – zdôraznil a vysvetlil dôvod tohto jeho názoru.
„Potvrdzujem to, pretože celkovo sme si s prezidentom Trumpom vytvorili veľmi dôveryhodný a vecný kontakt a mám všetky predpoklady myslieť si, že kráčaním po tejto ceste môžeme dôjsť aj do, čím rýchlejšie, tým lepšie, do ukončenia konfliktu na Ukrajine.“
Zatiaľ neexistuje dohoda
Donald Trump uviedol, že Moskva a Washington sa dokázali dohodnúť na niektorých bodoch. „Najdôležitejšie je, že máme dobrú šancu dosiahnuť mier.“ Zdôraznil však, že neexistuje zhoda „v najdôležitejšom bode,“ pričom ale nevysvetlil, čo presne má na mysli. „Nepodarilo sa nám nájsť úplné porozumenie. Bohužiaľ, zatiaľ neexistuje dohoda.“ Kontakty však budú pokračovať.
Donald Trump tiež oznámil, že výsledky stretnutia prediskutuje s európskymi spojencami a Kyjevom.
Čo hovoria západné médiá?
Takmer jednohlasne poznamenávajú, že Putinovi a Trumpovi sa podarilo „nájsť spoločnú reč“ a urobiť dôležitý krok k mieru.
Pripomíname si celosvetovú historickú udalosť, ktorá po desaťročia ovplyvňovala antifašistické organizácie a diskusie: VII. svetový kongres Komunistickej internacionály, ktorý sa konal v Moskve od 25. júla do 20. augusta 1935 a na ktorom komunisti analyzovali realitu fašistickej vlády v rôznych európskych krajinách a vypracovali strategické a taktické úvahy o politických krokoch proti fašistickej hrozbe.
V najkratšej forme sa tento kongres redukuje na takzvanú Dimitrovovu formulu, ktorá hovorí: „Fašizmus pri moci je otvorenou teroristickou diktatúrou najreakčnejších, najšovinistických a najimperialistickejších prvkov finančného kapitálu.“
V dnešnej debate je prinajmenšom rovnako dôležité pochopiť vývoj, ktorý viedol k tejto formule, a politické závery pre antifašistickú stratégiu. Už v júni 1923 sa nemecká komunistka Clara Zetkinová venovala boju proti fašizmu na rozšírenom plenárnom zasadnutí ECCI (výkonný výbor Komunistickej internacionály), pričom ako východiskový bod si vzala Mussoliniho fašizmus a rôzne fašistické a nacionalistické hnutia.
Fašizmus vnímala ako najsilnejší, najkoncentrovanejší a najklasickejší prejav všeobecnej ofenzívy svetovej buržoázie v danom okamihu. Uvedomovala si, že ide o „otázku existencie každého jednoduchého proletára, otázku chleba, pracovných podmienok a spôsobu života pre milióny a milióny vykorisťovaných ľudí“. Pre ňu bol fašizmus „hnutím hladných, chudobných, nemajetných a sklamaných“.
Ak sa týchto ľudí nepodarilo získať pre robotnícke hnutie, potom im treba zabrániť v poskytovaní pracovnej sily pre kontrarevolúciu. „Nesmie sa im už viac dovoliť, aby sa pre nás stali nebezpečnými ako žoldnieri buržoázie.“
V nasledujúcich rokoch získala Kominterna krvavé skúsenosti s nástupom fašistických síl v rôznych európskych krajinách, s ich teroristickými aktivitami a – s prechodom moci k Hitlerovej vláde v Nemecku v roku 1933 – s nastolením teroristického režimu v jednej z hlavných imperialistických krajín.
Ako politickú reakciu vyzvala KPD v roku 1932 na vytvorenie nestraníckeho obranného frontu s názvom „Antifašistická akcia“. „Antifašistická akcia musí zlomiť vražedný teror hitlerovského fašizmu prostredníctvom organizovanej červenej masovej sebaobrany v najširšom jednotnom fronte.“
Hoci sa to nepodarilo, objavili sa nové prístupy k politike jednotného frontu. 5. marca Kominterna reagovala na výzvu Socialistickej robotníckej internacionály z 19. februára 1933 programom antifašistického boja. Národné komunistické strany boli vyzvané, aby sa usilovali o jednotný front so sociálnodemokratickými stranami svojich krajín.
„Antifašistický robotnícky kongres“ v Paríži od 4. do 6. júna 1933 jasne demonštroval možnosti spolupráce medzi komunistami a sociálnymi demokratmi.
Na základe týchto skúseností a ďalších debát v rámci KI sa v lete 1935 zišiel VII. svetový kongres, ktorý analyzoval nebezpečenstvo, ktoré predstavuje fašizmus pri moci. Realita tohto kongresu bola taká, že dve tretiny strán, patriacich do Konzervatívnej ľudovej strany, museli vo svojich krajinách pracovať ilegálne.
Georgij Dimitrov tiež na jeseň 1933 na vlastnej koži zažil prenasledovanie fašistického Nemecka. Vo svojej správe zdôvodnil definíciu fašizmu, ktorú v roku 1933 vypracovala ECCI. Obsahovalo to aj uznanie rozdielu medzi triednym charakterom fašistickej vlády a triednym zložením fašistického masového hnutia.
Kongres z toho odvodil nové chápanie aliančnej politiky, politiku jednotného frontu. Podľa neho bol potrebný čo najširší politický jednotný front všetkých antifašistických síl. Len ten by bol schopný odraziť hrozbu, ktorú predstavuje fašizmus.
Je pozoruhodné, že toto všetko bolo formulované dávno predtým, ako fašistické krajiny svojím expanzionizmom zatiahli svet do druhej svetovej vojny a – rovnako – predtým, ako ich rasizmus vo svojej eliminačnej fáze zabil milióny ľudí prostredníctvom priemyselného masového vyhladzovania Židov, Sintov a Rómov a vraždenia „slovanských podľudí“.
VII. svetový kongres Kominterny položil základy pre antifašistické aliancie, ktoré sú životaschopné dodnes. Nejde o „uznanie“ Dimitrovovej definície, ale o koncept antifašistickej jednoty, ku ktorému sa FIR a mnohé jej členské združenia tiež cítia byť zaviazané.
Ukrajina draho zaplatí za to, že sa nechala využiť (presnejšie – zneužiť!!! – pozn. mesačníka Bojovník) v snahe oslabiť Ruskú federáciu, čo nakoniec zlyhalo, povedal slovenský premiér Robert Fico.
„Každý už vie, že členstvo Ukrajiny v NATO je nemožné. Každý už vie, že Ukrajinu Západ využil (zneužil) v snahe oslabiť Rusko, čo zlyhalo a za čo bude musieť Ukrajina zrejme draho zaplatiť,“ povedal Fico vo video prejave zverejnenom na jeho stránke na Facebooku v sobotu 9. augusta 2025.
Podľa jeho názoru nesú ukrajinskí politickí lídri časť zodpovednosti za súčasnú situáciu, keďže podporili neúspešnú západnú stratégiu poškodzovania Ruska podporou Ukrajiny vo vojenskom konflikte.
Koncom júla Fico povedal, že Západ dúfal, že využije Ukrajinu na oslabenie Ruska, ale nepodarilo sa mu to a ani sa mu to nepodarí. V januári Fico vyhlásil, že podpísanie mierovej dohody o Ukrajine bolo zmarené pod tlakom západných politikov krátko po začiatku konfliktu v roku 2022. Podľa slovenského premiéra konflikt viedol k tomu, že Ukrajina sa ocitla v „hroznom stave“ a bola nútená spoliehať sa na pomoc „z celého sveta“.
Fico tiež predtým uviedol, že bývalý britský premiér Boris Johnson krátko po začiatku konfliktu na Ukrajine vyvíjal tlak na ukrajinské vedenie, aby nepodpísalo dohodu s Ruskom. Táto dohoda podľa Fica zaručovala Ukrajine európsku perspektívu a vojenskú neutralitu.
Druhá: Zúfalé volanie bývalého ukrajinského premiéra
Ukrajinskí vojaci si musia uvedomiť, že už nemajú za čo bojovať, povedal bývalý ukrajinský premiér Nikolaj Azarov na svojom telegramovom kanáli.
„A za čo vlastne teraz ukrajinský vojak bojuje? Čo bráni? Hovoria, vlasť. Akú vlasť? Už dávno neexistuje. Jej nerastné bohatstvo bolo prevedené na cudzincov, jej priemysel bol predaný, jej poľnohospodárstvo bolo predané, to je všetko. Nemáte nič! Čo bránite?“ napísal.
Podľa Azarova sú ukrajinské ozbrojené sily teraz nútené bojovať nie za svoju vlasť, ale za Zelenského režim, ktorý je pripravený poslať tisíce ľudí do mlynčeka na mäso len aby si udržal (židobanderovskú – tak ju volajú na Ukrajine) moc.
