CHMELÁR: SLOVENSKO SA VEDOME PODIEĽALO NA NAJVÄČŠOM ZLOČINE NATO

Eduard Chmelár, politológ: Nie ruskou inváziou na Ukrajinu, ale nezákonným bombardovaním Juhoslávie a následným odtrhnutím alebo (ako to hovoria Srbi) ulúpením Kosova sa začal postupne rúcať svetový poriadok vytvorený po roku 1945 a spečatený Chartou OSN.

Mnohí by radi zabudli, ale na toto im nesmieme dovoliť zabudnúť. Pred 25 rokmi, 24. marca 1999 o 19.30 hod. zaútočili spojenecké vojská NATO na bývalú Juhosláviu. Operácia Spojenecká sila bola uskutočnená v rozpore s medzinárodným právom, bez mandátu OSN a je najväčším zločinom Severoatlantickej aliancie v jej dejinách. V priebehu troch mesiacov spojenci zničili 34 mostov, 9 nemocníc, 300 škôl, zbombardovali ropnú rafinériu, rozvod vody, elektrárne a štátnu televíziu, čo Amnesty International označila za vojnový zločin. Bomby NATO zasiahli aj osobný vlak, autobus, tržnicu, čínsku ambasádu či konvoj utečencov. Zbombardované boli továrne na výrobu liekov, topánok, automobilov, elektrospotrebičov, cigariet. Severoatlantická aliancia navyše použila pri náletoch aj zakázané kazetové bomby. Zahynulo pri tom 552 srbských vojakov, vyše 2500 civilistov, 5 000 ľudí bolo zranených, takmer milión ľudí prišlo o prácu a celkové ekonomické škody sa vyšplhali na 30 miliárd dolárov.

Tento medzinárodný zločin mal oveľa závažnejšie ďalekosiahle dôsledky na medzinárodný systém, ako si strojcovia a obhajcovia tejto vojenskej agresie pripúšťajú. Nie ruskou inváziou na Ukrajinu, ale nezákonným bombardovaním Juhoslávie a následným odtrhnutím alebo (ako to hovoria Srbi) ulúpením Kosova sa začal postupne rúcať svetový poriadok vytvorený po roku 1945 a spečatený Chartou OSN. Odrazilo sa to aj na bezprostredných reakciách po vyhlásení nezávislosti kosovskej provincie koncom februára 2008. Vtedajší arménsky premiér Serž Sarkisian vyhlásil, že jeho krajina sa bude usilovať o to, aby bol azerbajdžanský región Náhorný Karabach uznaný za samostatný štát. Separatistickí lídri dvoch gruzínskych regiónov, abcházsky prezident Sergej Bagapša a prezident Južného Osetska Eduard Kokojty informovali, že v blízkej budúcnosti sa obrátia na Rusko a OSN so žiadosťou o uznanie ich nezávislosti. Predstavitelia Turkov na Cypre sa nechali počuť, že keď Kosovo vyhlásilo nezávislosť, nemajú ani oni na čo čakať. Prezident Republiky srbskej v Bosne a Hercegovine Rajko Kuzmanovič veľavravne vyhlásil, že na podobný akt, aký práve uskutočnilo Kosovo, čakajú desiatky ďalších regiónov v Európe. Vytvorenie nezávislého štátu albánskej menšiny vrelo privítalo aj Podnestersko (časť Moldavska) a všetky maďarské menšiny v Karpatskej kotline.

Smrteľnú ranu starému svetovému poriadku dala invázia „koalície ochotných“ na čele s USA do Iraku, rozbitie Líbye a vojenská intervencia v Sýrii a Jemene. Čudovať sa, že za týchto okolností Rusko rezignovalo na spoluprácu so Západom, ktorú opakovane bezvýsledne ponúkalo, a začalo obnovovať vlastnú sféru vplyvu, môže len patologický pokrytec. Svetový poriadok sme dávno pred konfliktom na Ukrajine rozbili my, Rusi ho už len dorazili. Napokon, popredný svetový intelektuál a najväčší žijúci americký disident Noam Chomsky nedávno otvorene vyslovil to, nad čím uvažujem už dva roky, ale (priznám sa) nenašiel som odvahu povedať to priamo, lebo je to síce faktograficky pravdivé, ale voči obetiam cynické.

Profesor Chomsky upozornil, že v porovnaní s americkou inváziou do Iraku (o izraelskej agresii v Gaze ani nehovoriac) konalo Rusko až dosiaľ umiernene a zdržanlivo. K rozsiahlemu zničeniu infraštruktúry, ako sme to videli v Iraku, na Ukrajine nedošlo. Rusko by to bezpochyby dokázalo, mohlo by zaútočiť na zásobovacie linky v západnej časti Ukrajiny a fakticky ochromiť Kyjev, ale neurobilo to. Keď sa ho novinár spýtal, či tým naznačuje, že Rusko bojuje na Ukrajine humánnejšie ako Spojené štáty v Iraku, Chomsky dôrazne zopakoval: „Nenaznačujem to, je to zrejmé. Dokonca aj delegácia inšpektorov OSN musela byť z Iraku stiahnutá, pretože útok Američanov a Britov bol taký krutý, že pod tou extrémnou paľbou sa nedalo existovať. To je ich štýl vojny… Keď USA a Británia rozbíjali Bagdad na kusy, išli snáď zahraniční lídri navštíviť Bagdad? Nie, pretože keď idú USA a Británia do vojny, rozsievajú hrôzu a ničia všetko, čo im príde do cesty: komunikácie, dopravu, energetiku – všetko, vďaka čomu funguje spoločnosť… Napokon, porovnajte si počty civilných obetí v Iraku a na Ukrajine…“ Viem si predstaviť, že moralisti dostali v tejto chvíli nervový záchvat. Ale pravda nikdy nebýva pohodlná a príjemná.

Vráťme sa však k samotnému Kosovu. Veľmi rozšírenou a zámerne opakovanou demagógiou je mýtus, že bombardovanie Juhoslávie členskými štátmi Severoatlantickej aliancie roku 1999 vyprovokovali etnické čistky Srbov na albánskom obyvateľstve. A to napriek tomu, že túto falošnú verziu vyvrátil vo svojich pamätiach vtedajší vrchný veliteľ ozbrojených síl NATO v Európe Wesley Clark. Odcitujme si kľúčovú pasáž z jeho knihy, v ktorej zachytáva rozhovor medzi ním a šéfkou americkej diplomacie Madeleine Albrightovou. Vtedajšia ministerka zahraničných vecí USA chcela poznať názor vojenského experta, ako Srbi zareagujú na vzdušné údery:

ALBRIGHTOVÁ: Čo musíme robiť, ako môžeme zabrániť ich útokom proti civilistom?

CLARK: Nemôžeme robiť nič. Napriek našim najlepším snahám Srbi zaútočia proti civilistom. Budú to preteky o čas medzi našimi leteckými útokmi so škodami, ktoré im spôsobíme a tým, čo budú môcť robiť v teréne. V krátkom čase uspejú

ALBRIGHTOVÁ: Čo teda budeme robiť?

CLARK: Musíme zväčšiť naše sily, priviezť viac všetkého. Môžeme prevýšiť všetko, čím disponujú, ale nebude to príjemné.

Velenie NATO skrátka s masakrami cynicky rátalo. Práve táto pasáž bola dôvodom, prečo žiadal Slobodan Miloševič pred Medzinárodným trestným tribunálom v Haagu, aby mohol predvolať a vypočuť ako svedka Wesleyho Clarka. Chcel dokázať, že etnické čistky v Kosove prebehli až po ukončení a v dôsledku bombardovania Srbska a Čiernej Hory. Súd mu to však nedovolil.

Celý proces sa tak zmenil na frašku. Politici, skorumpovaní analytici a novinári vykresľovali Miloševiča ako „balkánskeho mäsiara“, démonizovali jeho obraz ako „druhého Hitlera“, hoci dnes vieme, že je to nielen prehnané, ale že o nič menšiu zodpovednosť niesli aj Franjo Tudjman v Chorvátsku, Alija Izetbegović v Bosne, o Hashimovi Thacim z Kosova ani nehovoriac.

Ak si uvedomíme, že ešte v polovici deväťdesiatych rokov Západ oslavoval srbského prezidenta ako mierotvorcu a človeka, „s ktorým sa dá rokovať“, na totálnom obrate v jeho vnímaní je niečo patologické. Záhadná smrť Slobodana Miloševiča vo väzení mnohé otázniky svojsky vyriešila, lebo vďaka mediálnej podpore zmenila obvinenie na rozsudok. Samotný proces bol však z vecnej stránky totálnym fiaskom. Je potrebné uvedomiť si konečné fakty:

Norimberský proces s nacistickými zločincami trval 11 mesiacov. Proces so Slobodanom Miloševičom sa za neporovnateľne lepších technických podmienok naťahoval viac ako štyri roky a za ten čas nebol vynesený jediný rozsudok. Proti juhoslovanskému exprezidentovi bolo vznesených 66 (zdôrazňujem, šesťdesiatšesť) obvinení z vojnových zločinov v Chorvátsku, v Bosne a v Kosove. Ak by bol odsúdený za čo i len jediný z nich, doživotie by ho pravdepodobne neminulo. Napriek tomu mu prokurátori nevedeli dokázať nielen to, že nariadil zverstvá proti civilistom, ale ani to, že o nich vedel.

A ako sa toto všetko odrazilo v našej politike? Tým najnehanebnejším spôsobom. Napriek tomu, že až 90 percent obyvateľov Slovenska s týmto krokom nesúhlasilo, Dzurindova vláda na mimoriadnom utajenom rokovaní povolila prelety amerických bojových lietadiel cez naše územie, a to po tom, čo túto žiadosť Spojených štátov odmietlo nielen neutrálne Rakúsko, ale aj člen NATO Grécko. Slovensko sa tak vedome podieľalo na najväčšom zločine Severoatlantickej aliancie. Došlo nielen k flagrantnému porušeniu Charty OSN, ale aj k porušeniu samotnej Severoatlantlantickej zmluvy. Len dvaja ministri našli odvahu, aby sa zdržali hlasovania: vtedajší minister spravodlivosti Ján Čarnogurský a vtedajší minister pôdohospodárstva Pavel Koncoš. Títo dvaja statoční muži by si zaslúžili štátne vyznamenanie za to, že zachránili česť Slovenska. Prelety bombardérov na nezákonnú vojenskú agresiu podporil aj vtedajší predseda Zahraničného výboru NR SR Peter Weiss, ktorý neskôr uviedol, že to urobil „na základe vtedajšieho chápania záujmu Slovenska“. Vtedajší minister zahraničných vecí Eduard Kukan aj po desiatich rokoch, keď už boli známe všetky negatívne dôsledky vojenského zásahu v Juhoslávii, priam fanaticky trval na tom, že vláda sa zachovala správne a aj dnes by postupoval rovnako.

Takto cynicky sme obetovali nielen princípy mieru a zásady medzinárodného práva, ale aj slovenskú menšinu vo Vojvodine. Jednou z prvých obetí agresie NATO bol 19-ročný Slovák Ján Kukučka z Padiny, obce vzdialenej asi desať kilometrov od Kovačice. Neochránili sme ani vlastných krajanov. Najšokujúcejším zistením je pre mňa spôsob, akým došlo k povoleniu preletov. Pavel Koncoš mi osobne potvrdil, že v čase, keď o tom rozhodovala slovenská vláda, už americké bombardéry prelietavali nad ich hlavami. Znamenalo by to, že sme nerozhodovali ako suverénny štát, ale ako nesvojprávna provincia, že došlo k narušeniu nášho vzdušného priestoru bez nášho súhlasu. Túto verziu nepriamo potvrdzuje aj vtedajší šéf českej diplomacie Jan Kavan, ktorý vo svojich spomienkach uviedol, že generálny tajomník NATO Javier Solana mu v telefonickom rozhovore sucho oznámil, že lietadlá sú už na dráhe a vzlietnu bez ohľadu na to, či to česká vláda povolí.
Táto tragédia je pre mňa srdcovou záležitosťou, pretože prepadnutie Juhoslávie odštartovalo moje verejné angažovanie za mier. Vlastne sa dá povedať, že ma k tomu „dokopala“ moja vtedajšia manželka. Pamätám si to ako dnes. Pozeral som večer v obývačke nesmierne agresívny prejav Billa Clintona, manželka plakala v kuchyni a vzlykala, aby som niečo urobil. A tak som hneď ráno zorganizoval spontánne v uliciach Bratislavy petíciu za zastavenie vojny. Išlo to od srdca. Za niekoľko hodín ju podpísalo vyše 5 000 ľudí. Petičné hárky som zaniesol so svojím kamarátom Ivanom Štefunkom na americkú ambasádu. Áno, dobre počujete: s tým Ivom Štefunkom, ktorý neskôr založil Progresívne Slovensko a dnes ako jeho poslanec obviňuje ministra zahraničných vecí zo „zrady našej zahraničnopolitickej orientácie“… Nuž, aj také veci sa v živote stávajú, každý sme si vybrali vlastnú cestu, ja tú jeho rešpektujem, Ivo bol vždy srdcom liberál, ale pre mňa bol vždy najvyšším priam posvätným princípom mier.
Preto som bol aj prvým Slovákom, ktorý sa na medzinárodnej bezpečnostnej konferencii v júni 2013 v Belehrade ospravedlnil Srbom za to, že sme ich zradili. Slovo zrada je na mieste, pretože Srbi stáli vždy na našej strane. V roku 1848 dodali štúrovským povstalcom zbrane a peniaze. V roku 1938 sa pred naším veľvyslanectvom v Belehrade zhromažďovali tisíce ľudí. Hlásili sa ako dobrovoľníci pripravení bojovať za Česko-Slovensko. V čase, keď našu republiku zrádzali jeden po druhom najbližší západní spojenci, boli Srbi dokázateľne jediným národom ochotným brániť so zbraňou v ruke slobodu Čechov a Slovákov. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy roku 1968 to bol opäť Belehrad, nie Západ, ktorý nám poskytoval najväčšiu pomoc – maršal Tito uvoľnil koridor, ktorým umožnil desaťtisícom našich občanov ujsť z okupovanej vlasti. Preto som cítil vnútornú potrebu ospravedlniť sa v mene všetkých Slovákov, ktorí s hanebným rozhodnutím Dzurindovej vlády nesúhlasili.

A teraz sa dostávame k pointe. Zástupcom slovenskej misie pri NATO, ktorý v roku 1999 osobne vybavoval súhlasné stanovisko Slovenska k preletu amerických bombardérov cez naše územie, nebol nikto iný ako – Ivan Korčok. Ten Ivan Korčok, ktorý sa vyjadroval o „balkánskej mäsiarke“ Madeleine Albrightovej s tou najvyššou úctou. Ten Ivan Korčok, ktorý už ako štátny tajomník rezortu diplomacie v druhej Dzurindovej vláde v roku 2003 pripravil stanovisko, ktoré podporilo nezákonnú americkú inváziu do Iraku bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN. Ten Ivan Korčok, ktorý podporoval a obhajoval všetky vojnové zločiny Spojených štátov. Prosím, spomeňte si na to, keď sa vás bude snažiť nasledujúce dva týždne Ivan Korčok obalamutiť, že je za mier. Nikdy pre mier nepracoval. Vždy stál na strane vojny a aj teraz podporuje jej predlžovanie.

Maďarský premiér Viktor Orbán v piatok upozornil, že rozhodujúce v politike EÚ už nie je to, kto je napravo a kto naľavo, ale kto je za mier a kto je za vojnu. Povedal to veľmi zjednodušene, ale trafil klinec po hlavičke. Prosím vás, dobre si uvedomte, o čo ide v druhom kole prezidentských volieb. Zahoďte osobné mindráky a márnomyseľné výhrady. Spomeňte si, čo tu bolo za Čaputovej a čo hrozí teraz, keď sa svet nachádza v geopolitickom zlome a niektorí ľudia chcú napriek tomu zopakovať tú istú chybu a voliť pokračovanie čaputovskej politiky inými prostriedkami. Vo vašich rukách nie je nič menšie ako rozhodovanie o zásadných otázkach vojny a mieru. Možno to tak dnes nevyzerá a Ivan Korčok sa tvári, že nič nám nehrozí. Ale situácia sa mení tak rýchlo, tak dramaticky, a tento „slovenský Joseph Fouché“ je tak vierolomný človek, že len niekto nezodpovedný alebo vyslovený hlúpy môže znovu dôverovať politike, ktorá už toľkokrát oslabila suverenitu Slovenska. Je to vo vašich rukách, ale toto by ste mali vedieť: je to človek vojny a začalo sa to presne pred štvrťstoročím.

https://www.extraplus.sk/clanok/chmelar-slovensko-sa-vedome-podielalo-na-najvacsom-zlocine-nato (zvýraznený text SZPB)

Vyjadrenie sústrasti občanom Ruskej federácie od SZPB

Vážený pán veľvyslanec RF v SR, excelencia Igor Bratčikov

Slovenský zväz protifašistických bojovníkov veľmi ostro a jednoznačne odsudzuje teroristický čin, ktorý bol spáchaný voči Vašim spoluobčanom, potomkom bojových druhov našich otcov a dedov v Druhej svetovej vojne v koncertnej sále Crocus City Hall na predmestí Moskvy.

SZPB tento teror vníma aj ako útok na hodnoty, za ktoré naše národy spoločne bojovali nielen na bojiskách Druhej svetovej vojny, ale ktoré aj dnes obhajujeme. Preto Vám držíme palce pri nájdení a potrestaní jeho páchateľov a organizátorov.

V mene 18-tisícovej členskej základne SZPB vyjadrujeme hlbokú sústrasť všetkým pozostalým a blízkym obetí a želáme skoré uzdravenie a zotavenie sa raneným.  

Predseda SZPB Viliam Longauer
V zastúpení hovorca SZPB Vladimír Mikunda

V Bratislave dňa 23. 3. 2024

81. výročie bojov o Sokolovo

Dňa 8. marca 2024 sme si pripomenuli 81. výročie prvého bojového vystúpenia československého vojska na východnom fronte – 1. čs. samostatného poľného práporu v ZSSR pri Sokolove. 

Prvá čs. vojenská jednotka v ZSSR bola sformovaná v priuralskom mestečku Buzuluk, nachádzajúcom sa asi 150 km na východ od Kujbyševa (dnes Samara). Personálnym základom jej výstavby sa stala skupina 88 československých vojakov, bývalých príslušníkov českej a slovenskej légie zorganizovanej v Poľsku, ktorá prišla do Buzuluku 5. februára 1942. O týždeň neskoršie, 12. februára, došlo k oficiálnemu vyhláseniu vzniku 1. pešieho práporu, ktorý bol po dosiahnutí predpísaného početného stavu 15. júla 1942 oficiálne premenovaný na 1. čs. samostatný poľný prápor v ZSSR.

Presun práporu na front sa začal 30. januára 1943. V tom čase mal 974 príslušníkov, medzi nimi aj 38 žien (sedem z nich v poddôstojníckej hodnosti). Tento prápor sa tak stal prvou jednotkou v histórii československej armády, v ktorej vojenskú službu vykonávali aj ženy. A to napriek tomu, že československý branný zákon, ktorým sa počas druhej svetovej vojny riadila výstavba československého vojska v zahraničí, službu žien v armáde nepripúšťal.

Preto do jednotiek, vytvorených vo Francúzsku, na Blízkom východe a vo Veľkej Británii, nebola počas celej ich existencie prijatá žiadna žena. V noci z 2. na 3. marca dostal plk. L. Svoboda rozkaz presunúť prápor do obranného postavenia budovaného južne od mesta pri rieke Mža. Zaradením do zostavy vojsk 3. gardovej tankovej armády genpor. P. S. Rybalka, brániacich prístupy k Charkovu z juhu, sa 1. čs. samostatný poľný prápor v ZSSR stal prvou zahraničnou jednotkou, ktorá vstúpila do bojov na východnom fronte po boku Červenej armády.

Vhu.sk zo 7. 3. 2024, krátené

Nemecko dostalo v Moskve vojnový demarš!

Rusko žiada vysvetlenie, prečo Luftwaffe chcela zaútočiť na Ruskú federáciu raketami jadrového určenia! Svet tancuje na hrane 3. sv. vojny.

Škandál z odpočúvania špičiek nemeckej Luftwaffe, podľa ktorých generáli a členovia nemeckého generálneho štábu plánovali raketové údery proti Krymskému mostu a proti muničným skladom ruskej armády v Rostove na Done, má dramatické pokračovanie. 

Podľa nemeckých médií dostal nemecký veľvyslanec Alexander Lambsdorffv Moskve už v pondelok 4. marca vojnový demarš s ultimátom, ktoré požaduje po Nemecku ako po porazenej vojnovej mocnosti v 2. sv. vojne vysvetlenie nepriateľského aktu plánovania vojenského útoku raketami Taurus proti ruskému územiu, a to raketami, ktorú sú schopné jadrového nasadenia a nesenia jadrových hlavíc.

Demarš požaduje odpoveď do 12.00 hodín napoludnie 11. marca 2024.

Ruská štátna Duma bude v pondelok zasadať a zvažovať odvety a reakciu na pokus nemeckej Luftwaffe zaútočiť proti ruskému územiu, pričom v tejto chvíli už nejde o Krymský most, ale o podozrenie, že Berlín chcel proti Ruskej federácii rozpútať vojnový útok a zamaskovať ho pod farby ukrajinskej armády. 

Ukázalo sa, že Hlavná ruská spravodajská správa (GRU) minulý týždeň nezverejnila všetko, že generáli sa zhovárali ešte o niečom ďalšom a to zrejme o riadení útoku na ruské letiská hlboko v ruskom vnútrozemí.

Nemecko sa podľa všetkého dopustilo vojnového aktu a preto všetky západné ambasády v Rusku vydali vartovanie pred možnými útokmi v Moskve, destabilizáciou v Rusku a aby ľudia do Ruska necestovali.

Na doplnenie

Na širšie pochopenie situácie našimi čitateľmi uvádzame aj náznak, prečo bola odvolaná z funkcie námestníčka ministra zahraničia USA Victoria Nulandová.

Novinári to vnímajú ako výhadzov za neschopnosť a nezabezpečenie komunikačnej bezpečnosti nemeckých generálov, pretože tí boli prichytení so špinavými rukami, ako chceli strieľať a riadiť z Nemecka svoje rakety na ciele v Rusku. 

Zrejme je to totiž Victoria Nulandová, ktorá má na svedomí plán dodávok Taurusov za chrbtom kancelára Olafa Scholza a let rakiet proti Rusku mal byť riadený z územia Nemecka, konkrétne z výrobného strediska výrobcu rakiet Taurus v Schrobenhausene.   

Ukrajinci by tak vlastne neriadili vôbec nič, len by raketu fyzicky odpálili zo svojho územia, ale jej let by riadila priamo Luftwaffe v Nemecku. 

Podľa cz24.news z 9. 3. 2024

Poznámka SZPB

Nebolo by dobré keby sme podcenili tento ruský vojnový demarš, pretože reakcia naň môže rozhodnúť o celosvetovom mieri i celosvetovej vojne.

Veď si len spomeňme, akú filozofiu vyznáva Vladimír Putin v súvislosti s nemeckým prepadom ZSSR 22. júna 1941! 

Čo povedal pred pár rokmi? Ak to budem parafrázovať, tak to znie nasledovne: Leningradská ulica ma naučila, že ak je bitka neodvrátiteľná, treba udrieť prvý! 

Takže kto ani teraz nevidí nebezpečenstvo svetovej vojny? 

Vladimír Mikunda, hovorca SZPB

V Kanade odstránili pamätník ukrajinskej SS divízie

V Oakville odstránili pamätník na vojakov 1. ukrajinskej Waffen SS divízie Halič.

Pamätník sa nachádzal na cintoríne v meste od roku 1988, no neraz bolo naň vandalsky zaútočené s požiadavkou jeho odstránenia. O jeho odstránenie sa usilovali aj miestni aktivisti a novinári. Prečo však pamätník odstránili práve teraz, nie je celkom jasné. 

Možno sa dá predpokladať, že to má súvis s rozhorčením verejnosti, keď sa v parlamente predstavil bývalý ukrajinský esesák 98-ročný Jaroslav Hunka pri návšteve Vladimíra Zelenského. Potlesk, ktorý mu vtedy kanadský parlament prejavil, je dodnes medzinárodnou hanbou pre celú Kanadu. 

Nevzdelaní kanadskí poslanci totiž SS-áka Hunku predstavili za jeho zverstvá ako veterána „boja proti Rusom“.


Lenže ešte v ten istý deň večer (piatok 8. 3.) vyšla správa, že úrady v Oakville nemajú s odstránením pamätníka SS na území cintorína svätého Vladimíra nič spoločné, pretože ide o súkromný pozemok.

V. Mikunda

Smútočný oznam

Vážené kolegyne, kolegovia, milí priatelia,

s hlbokým zármutkom vám oznamujeme, že dnes, v pondelok 19. februára, nás
opustila posledná príslušníčka partizánskej brigády Čapajev a nesmierne
zásadová protifašistická bojovníčka Anna Bergerová.
Česť jej pamiatke

Takto sme ju poznali a takto si ju zapamätáme. Vždy zásadovú, ale aj veselú.
Ako v tomto prípade na oslavách Výročia SNP v Banskej Bystrici v spoločnosti
bývalého ministra obrany SR Petra Gajdoša.

Informácia o rozlúčke
Posledná rozlúčka s Annou Bergerovou bude v piatok 23. februára o 12.00 hod.
na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave.

Český exulant

Na internete sa objavilo video, na ktorom M. M. Šimečka neobyčajne hrubým
spôsobom znevažuje príslušníkov slovenského národa. Doslova hovorí, že Fico je
premiérom “malého zbabelého národa, ktorý nikdy poriadne nebojoval”. Zároveň v
opozite tomu vychvaľuje Ukrajincov, ktorí vraj “umierajú za svoju suverenitu”.
Na slová liberálneho komentátora reaguje uznávaný slovenský historik Anton
Hrnko.

Určite Šimečka počul o Slovenskom národnom povstaní. V čase, keď v Protektoráte s
plným nasadením pracovali tamojší občania pre víťazstvo tretej ríše, Slováci povstali v
hlbokom tyle nacistických armád a vydržali v tomto boji až do oslobodenia. Ale aj
predtým, keď Beneš a jeho kamarila zbabelo podriadili svoj štát rozhodnutiu
mníchovských mocností, Slováci po napadnutí Slovenska Maďarskom v marci 1939
svoju vlasť bránili.

Možno je pánovi Šimečkovi málo známe hrdinstvo slovenských vojakov v c. a k.
armáde počas prvej svetovej vojny. Na začiatku vojny roku 1914 patrili k elite
rakúsko-uhorskej armády. Chvály slovenských vojakov boli také veľké (v
rozkazoch, v dobovej tlači), že si niektorí slovenskí politici mysleli, že by sa to malo
kapitalizovať na zmenu postavenia Slovákov v monarchii. Ale bola to opäť
“zbabelosť” slovenských vojakov, ktorí mnohých z týchto ilúzií vyliečili. Na konci
vojny Slováci, ktorí predstavovali len 4% mužstva c. a k. armády, vyvolali dvadsať
percent vzbúr vo vojsku, ktoré uľahčili rozpad monarchie.

Nebudem hovoriť o hrdinstve slovenských dobrovoľníkov, hurbanovcov, ktorí v
meruôsmych rokoch povstali za suverenitu Slovenska. Spomeniem len zimnú výpravu na
prelome rokov 1848 – 1849, keď slovenskí dobrovoľníci pod Hurbanovým vedením hnali
maďarské gardy pod vedením prapredka dnešného predsedu SNS A. Gorgoja od Budatína
až po Košice a ešte mu pod Braniskom nakládli, koľko uniesol. Áno, je to ten Gorgoj,
ktorý podpísal kapituláciu košútovcov pri Világoši 13. augusta 1849. Veru tak, odvtedy v
slovenskom jazyku slovo világoš znamená neskutočnú bitku, výprask.
Predpokladám, že český exulant Šimečka nikdy nepočul o druhom cisársko-kráľovskom
pluku Alexandrovci. Patril k elite habsburskej obrany. Roku 1805 kryl ústup ruského cára
Alexandra I. zo slavkovského bojiska, roku 1809 bránil Bratislavu pred Napoleonom. Za
svoje zásluhy bol ako jediný rakúsky vojenský oddiel zúčastnený na víťaznej prehliadke v
Paríži po porážke Napoleona. A pripadla mu tiež úloha chrániť Viedenský kongres.
Zloženie mužstva? Čisto slovenské. Ale pravda, Slováci boli zbabelci, ktorí nikdy
nebojovali.

Som presvedčený, že pán Šimečka počul niekedy termín husársky kúsok.
Pravdepodobne nemá ani šajnu, kto ho vykonal, lebo jeho žlčové reči tomu
nasvedčujú. Počas sedemročnej vojny (1757 – 1763) pod vedením Slováka A. Hadika
dobyl husársky pluk zložený takmer výlučne zo Slovákov Berlín, čo sa v histórii
okrem nich podarilo iba Stalinovi.

Mohli by sme ísť hlbšie a hlbšie do dejín, aby sme ukázali na šovinistickú, na neznalosti
dejín založenú Šimečkovu rétoriku. Ale skončím pri tureckých vojnách.

Kdeže sa to zastavila turecká expanzia do strednej Európy? Nebola to náhodou
slovensko-maďarská etnická hranica? Nezorganizoval a čiastočne aj nezaplatil roku 1683
obranu Viedne Slovák, ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni-Pohronec?
Slabosťou Slovákov nebolo to, že nevedeli hrdinský bojovať. Tragédiou Slovákov bolo,
že tie víťazstvá nevedeli zužitkovať, resp. využiť. Čo mali z toho, že zastavili Turkov a
podieľali sa na oslobodení okupovaných častí Uhorska? Nuž, z oslobodeného
Sedmohradska sa nahrnula do Uhorska maďarská kalvínska šľachta, ktorá totálne
rozmetala dovtedajšie vzťahy v “natio hungarika” a premenila ho na “natio magyarika” so
všetkými dôsledkami. Hadik v rámci výpalného za opustenie Berlína zobral aj množstvo
luxusných rukavičiek. Ale čo s nimi, keď všetky boli len na jednu ruku.

Slovenskí dobrovoľníci síce patrili v uhorskej revolúcii medzi víťazov, ale ich politici
to nedokázali zužitkovať. A SNP? Namiesto toho, aby slovenskí politici bránili
záujmy Slovákov, sa rozdelili na nezmieriteľné strany a jedna z nich na Slovensko
prizvala z Čiech “odborníkov”, akým bol aj starý M. Šimečka.
Keď sa človek započúva do šovinistickej rétoriky M. Šimečku a vidí tie davy na
námestí, ktoré velebia jeho syna umieseného z rovnakého cesta, musí si dať otázku:
Sú v tomto národe postihnutí len Matovič, Danko a im podobní?

Hlavnespravy.sk z 3. 1. 2024, výňatok

Tlačové vyhlásenie SZPB

V mediálnom a informačnom priestore SR sa objavili správy, že „niekto z vedenia SZPB si dovolil rozoslať e-mailom výzvy pre členov organizácie k účasti na demonštráciách proti súčasnej vláde Roberta Fica na podporu zvrhlých a šialených hlupákov, kde si proamerický kandidát na prezidenta, zapredaná podržtaška všetkých politických strán Ivan Korčok robí špinavú predvolebnú kampaň zneužívajúc mladých ľudí, vrátane detí od škôlok… podporujúcich fašistov…“

V mene SZPB vyhlasujem, že takéto správy sa nezakladajú na pravde! SZPB sa takýmto znevažujúcim spôsobom nemieni zapojiť do predvolebného boja a už vôbec nie radiť svojim členom, či sa majú (ne)zúčastniť akýchkoľvek predvolebných zhromaždení.

Hovorca SZPB Vladimír Mikunda, v. r.

V Bratislave 15. februára 2024

U predsedu NR SR máme jednoznačnú podporu
alebo
Čaká nás niekoľko “osemdesiatok”

V pondelok 12. februára prijal predseda NR SR Peter Pellegrini predsedu SZPB Viliama Longauera a tajomníka ÚR SZPB Zdenka Martona.

Naši predstavitelia hodnotia toto prijatie veľmi vysoko, pretože ním dosiahli všetko, čo si zaumienili. Predovšetkým informovali predsedu parlamentu o 18. zjazde SZPB a o úsilí uvádzania do života jeho uznesenia a programového zamerania.   

Keďže Peter Pellegrini okamžite vytvoril pozitívnu atmosféru, naši predstavitelia sa mu s dôverou zverili o všetkom, čo na poli protifašistického vlastenectva musíme prekonávať, hlavne však na čom chceme pracovať a čo chceme dosiahnuť.

V tomto a v najbližších rokoch nás totiž čaká niekoľko významných „osemdesiatok“. V tomto sa nám blíži 80. výročie SNP a Karpatsko-duklianskej operácie, na budúci rok 80. výročie Dňa víťazstva nad fašizmom a konca 2. svetovej vojny. No a v roku 2026 to bude naše zväzové 80. výročie založenia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.   

Na všetky tieto výročia môžeme naozaj nazerať s racionálnym optimizmom, pretože naši predstavitelia odišli od Petra Pellegriniho s tým, že ideme naprávať aj príkoria, ktoré sme zažili za ostatné tri roky.

My tomuto zámeru veríme, a preto už dnes začneme s mohutným entuziazmom spoluorganizovať ústredné oslavy 80. výročia SNP v Banskej Bystrici! 

Pri všetkom totiž ideme mať podporu predsedu Národnej rady SR Petra Pellegriniho, ktorý trvá na tom, že oslavy 80. výročia SNP budú zodpovedať ich historickému významu. A aby tomu dal skutočnú váhu, prevzal nad nimi záštitu.

Vladimír Mikunda   

Foto: NR SR


Čo o stretnutí napísal na facebooku Peter Pellegrini?

SME HRDÝ NÁROD, KTORÝ NIKDY NEZABUDNE NA SKUTOČNÝCH HRDINOV SLOVENSKA!

Tento rok si pripomíname už 80. výročie SNP.

Veľmi rád som na stretnutí so zástupcami Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov prevzal záštitu nad všetkými spomienkovými akciami a oslavami, ktoré počas roka organizujú. SNP a boj proti fašizmu patrí medzi najdôležitejšie momenty našej histórie a tak si ich musíme stále pripomínať. Za seba garantujem, že po troch rokoch bojkotu zo strany opozície, budú tohtoročné oslavy opäť veľkolepé a dôstojné, ako sa patrí.

Návrat hore