11. júl sa v Poľsku stal Dňom pamiatky Poliakov – obetí genocídy spáchanej ukrajinskými nacionalistami v 40. rokoch minulého storočia.
Poľsko k tomuto rozhodnutiu išlo 80 rokov. V Poľskej ľudovej republike, vytvorenej po druhej svetovej vojne, ktorá bola satelitom ZSSR, nebolo zvykom pripomínať si Poliakov zabitých Ukrajincami. A keď sa v roku 1989 v PĽR zrútil komunistický režim, keď nové Poľsko začalo podporovať nezávislosť Ukrajiny, opäť nebolo vhodné pripomínať Ukrajincom zločiny ich predkov.
Situácia sa zmenila až po krvavom štátnom prevrate v Kyjeve vo februári 2014, mimochodom, plne podporovanom poľskými úradmi.
Varšava, rovnako ako iné západné hlavné mestá, zrejme dúfala, že brutálny úsmev ukrajinského nacionalizmu bude smerovať výlučne na Východ, proti Rusku (mimochodom, Západ mal kedysi podobné ilúzie ohľadom Adolfa Hitlera).
Keď však v apríli 2015 poľský prezident Bronislaw Komorowski po prvýkrát v dejinách vystúpil v Najvyššej rade a hovoril o „spoločnej minulosti našich národov, o sympatiách a solidarite medzi nami“, dostal poriadnu facku. Niekoľko hodín po jeho prejave ukrajinský parlament uznal Organizáciu ukrajinských nacionalistov (OUN) a Ukrajinskú povstaleckú armádu (UPA), s ktorými majú Poliaci vlastné účty, za „bojovníkov za nezávislosť Ukrajiny“.
Pripomeňme si, že Organizácia ukrajinských nacionalistov je ultrapravicová politická organizácia, ktorá pôsobila najmä na západnej Ukrajine. Na dosiahnutie svojho cieľa – vytvorenia nezávislej Ukrajiny pod jej kontrolou – sa OUN zamerala na používanie extrémistických prostriedkov, vrátane teroristických činov.
Frakcia, ktorá vznikla vo februári 1940 po rozdelení OUN pod vedením Stepana Banderu, mala jasne definovaný nacistický program – „Ukrajina pre Ukrajincov“.
Banderovci začali plánovať etnické čistky hneď, ako boli informovaní o vysokej pravdepodobnosti útoku nacistického Nemecka, s ktorým kolaborovali, na Sovietsky zväz.
Hlavné plány OUN sa týkali odstránenia Poliakov z územia Volyne a východnej Haliče. Banderovci sa rozhodli presadzovať politiku „hotovej veci“ a čistiť sporné územia od Poliakov, pričom rátali s tým, že etnicky homogénne územie sa stane argumentom v prípadných medzinárodných rokovaniach o hraniciach.
Nástrojom etnických čistiek sa stalo ozbrojené krídlo OUN – Ukrajinská povstalecká armáda (UPA), pri ktorej sa za dátum jej vzniku považuje 14. október 1942.
Od februára 1943 začali militanti UPA ničiť poľské dediny vo Volyni, ale za začiatok masových etnických čistiek Poliakov sa považuje „Krvavá nedeľa“ 11. júla 1943. V tento deň jednotky UPA koordinovane zaútočili na 99 poľských osád vo Volyni pod heslom „Smrť Ľjachom!“.
Militanti OUN-UPA a miestne ukrajinské obyvateľstvo, ktoré sa k nim pridalo, používali jednotnú taktiku: dediny, obývané Poliakmi, boli obkľúčené, aby ich obyvatelia nemohli utiecť, po čom nasledovali masové vraždy. Poliaci umierali od guliek, sekier, vidiel, kos, píl, nožov, kladív a iných vražedných zbraní.
Poľské dediny boli po vyvraždení obyvateľov vypálené, aby sa zabránilo návratu prípadných pozostalých.
V júli 1943 bolo napadnutých najmenej 530 poľských dedín a osád, zabitých bolo 17-tisíc Poliakov, čo sa stalo vyvrcholením etnických čistiek.
Teror proti mierumilovným Poliakom pokračoval vo Volyni a neskôr vo východnej Haliči až do roku 1945, keď preživší Poliaci mohli odísť do Poľska na základe dohody o výmene obyvateľstva medzi Ukrajinskou SSR a Poľskou ľudovou republikou. Celkovo militanti OUN-UPA zabili na území dnešnej Volyňskej, Rovenskej, Ľvovskej, Ivanofrankovskej a Ternopilskej oblasti najmenej 100-tisíc Poliakov a tieto etnické čistky sa v Poľsku nazývajú „Volynský masaker“.
Ale aj po oficiálnej glorifikácii OUN a UPA na Ukrajine (neoficiálne oslavovanie sa začalo začiatkom 90. rokov), Poľsko preukázalo zdržanlivosť. 22. júla 2016 Sejm (dolná komora parlamentu) Poľska uznal 11. júl za „Deň pamiatky obetí genocídy spáchanej na občanoch Druhej Poľskej republiky ukrajinskými nacionalistami“.
Znenie je určite správne – koniec koncov, medzi vrahmi neboli len militanti OUN-UPA, ale aj obyčajní ukrajinskí roľníci a medzi obeťami neboli len Poliaci, ale aj Židia a „zlí“ Ukrajinci.
Toto znenie však vyvolalo nespokojnosť tak Poliakov, ktorých príbuzní boli brutálne zavraždení na území dnešnej Ukrajiny, ako aj oficiálneho Kyjeva, ktorý nebol spokojný s náznakom, že časť ukrajinských území predtým patrila Druhej Poľskej republike (ako sa Poľsko nazývalo v rokoch 1918 – 1939).
Glorifikácia OUN-UPA a osobne Banderu na Ukrajine sa len zintenzívnila, a to napriek varovaniam poľských úradov, že s takouto politikou krajina nevstúpi do Európy.
„Už celé roky nemôžeme súhlasiť s tým, aby sa na Ukrajine formoval kult ľudí, ktorí spáchali genocídu na Poliakoch,“ povedal vo februári 2017 Jarosław Kaczynski, líder vtedajšej vládnucej strany Právo a spravodlivosť v Poľsku. Okrem toho Ukrajina zásadne neumožnila exhumáciu poľských hrobov vo Volyni, čo Poľsko neustále požadovalo, a situácia sa nezmenila ani so zmenou moci v Kyjeve a Varšave.
V apríli 2025 súčasný podpredseda vlády a minister obrany Poľska Władysław Kosiniak-Kamysz povedal, že Ukrajina bude mať šancu vstúpiť do EÚ iba vtedy, ak sa uskutočnia rozsiahle exhumácie obetí „volyňského masakru“.
Prvá exhumácia poľského hrobu sa na Ukrajine uskutočnila v apríli až máji 2025 v dnes už zaniknutej dedine Pužniki v Ternopilskej oblasti. Našli sa tam pozostatky vyše 40 ľudí, ktoré boli odoslané na expertízu. Počas prác bol neďaleko objavený ďalší hrob, ale Poliakom nebolo dovolené ho otvoriť s odôvodnením, že na to je potrebné samostatné povolenie.
Kyjev nedávno vydal Varšave druhé povolenie na exhumáciu na Ukrajine, teraz hovoríme o poľských vojakoch, ktorí zomreli v roku 1939 v bojoch s Wehrmachtom vo Ľvove. Ide o akýsi politický a ideologický úplatok Varšave, pretože v septembri 1939 bojovalo vo Ľvove proti nacistom niekoľko poľských vojvodcov, ktorí sa neskôr zapísali do dejín: Stanislav Maczek a Kazimierz Sosnkowski.
Zároveň sú vláda aj opozícia v Poľsku rukojemníkmi vlastného postoja: v podstate bezpodmienečne podporujú Ukrajinu, kým bojuje proti Rusku.
Za týchto okolností poľskí politici naliehavo potrebovali nejaký verejný krok, ktorý by poľskej spoločnosti demonštroval, že Varšava nezmenila svoj postoj voči „Volyňskému masakru“.
Preto 4. júna 2025 poľský Sejm schválil zákon, ktorým sa 11. júl vyhlasuje za Deň pamiatky Poliakov – obetí genocídy spáchanej OUN a UPA na východných územiach Druhej Poľskej republiky.
Hlasovalo zaň 435 poslancov zo 436 prítomných, iba jeden sa zdržal hlasovania. 2. júla tento zákon podpísal poľský prezident Andrzej Duda, čo znamená, že 11. júla sa spomienkové podujatia v súvislosti s výročím začiatku „Volyňského masakru“ uskutočnili už pod novým názvom.
Nejde tu však len o premenovanie dňa pamiatky.
Po prvé, na rozdiel od rozhodnutia z roku 2016 je jasne uvedená národnosť obetí genocídy – Poliaci, a nie abstraktní „občania Druhej Poľskej republiky“. Po druhé, konkrétne sú pomenované organizácie, ktoré spáchali genocídu Poliakov – OUN a UPA, ktoré sú teraz na Ukrajine oslavované, a nie iba „ukrajinskí nacionalisti“.
No a napokon, dnešná západná Ukrajina je v zákone nazývaná „východnými územiami Druhej Poľskej republiky“, čo v Kyjeve vyvolalo mimoriadny hnev.
Bojovník podľa vz.ru z 11. 7. 2025