Otrasný prípad nového pracovného zošita vlastivedy pre piatu triedu v ČR.

Pred niekoľkými týždňami nám jedna z našich čitateliek poslala tento odkaz – pozri  https://www.vydavateľstvo. upol.sk/fileadmin/userdata/cm/ VUP/edícia/Malovana_vlastiveda_ II_klic.pdf

Ide o kľúč k pracovnému zošitu vlastivedy pre žiakov piatej triedy v ČR s názvom „Maľovaná vlastiveda od Bielej hory po súčasnosť“. Čitateľka nám odporučila, aby sme sa zaoberali najmä pasážami o najnovších dejinách.

Urobili sme tak a sme šokovaní! Považujeme za nutné podeliť sa o túto informáciu s čo najširšou vlasteneckou, pokrokovou a antifašistickou verejnosťou českých krajín, ale aj Slovenska.

Na tieto účely sme si pracovný zošit zaobstarali, príslušné stránky oskenovali, aby sme ich mohli poskytnúť nielen našim čitateľom, ale aj širokému okruhu ľudí.

Dovolíme si stručný komentár, aby sme upozornili na niektoré pasáže, slová a súvislosti, ktoré sme si pôvodne nevšimli, alebo sme si ich po prvotnom prečítaní neuvedomili.

Na s. 21 sa zdanlivo popisne hovorí o Mníchovskej dohode. Zdanlivo preto, že záujmy a postoje autora alebo autorov akéhokoľvek textu možno vypozorovať okrem iného z toho, čo nenapíše a napísať by mal. Podobné je to v tomto prípade.

O Mníchovskej dohode sa píše bez akejkoľvek predchádzajúcej zmienky o existujúcich zmluvných zväzkoch Československa so ZSSR a Francúzskom, o antifašistických aktivitách valnej časti československej verejnosti, vrátane vynikajúcich osobností vedy a kultúry.  Žiaci sa na s. 21 z ničoho nič dozvedajú, že sa v Mníchove zišli zástupcovia štyroch štátov vrátane A. Hitlera a podpísali zmluvu o odstúpení územia Hitlerovmu Nemecku. Ani slovo nezaznie o tom, že Československo sa na rokovaní nemohlo zúčastniť, nevidíme ani čiarku o tom, že bolo Československo s Francúzskom zmluvne zviazané. Trestuhodne sa o odstúpenom pohraničí píše iba ako o území, „v ktorom žili“ Nemci.

To je ale polopravda! V ukradnutom pohraničí žilo viac ako trištvrte milióna Čechov, z ktorých bola asi polovica vyhnaná, alebo sa musela odsťahovať. O postojoch druhého spojenca ČSR, ZSSR v tomto období sa nedozvedáme nič, o kritike mníchovského aktu násilia z radov československých i svetových osobností rovnako.

Aké dojmy môže v deťoch takýto text vyvolávať? To ale zďaleka nie je všetko.

Na s. 22 pojednáva pracovný zošit o vzniku Protektorátu Čechy a Morava. Dominuje opäť popisný jazyk, ale  šokujú najmä tri vety . Prvé citujme radšej v úplnosti: „Na dodržiavanie poriadku v protektoráte dohliadalo gestapo“.  Všimnime si – slovo poriadku nie je napísané v úvodzovkách. Autori teda hovoria podobne ako vtedajšia nacistická okupačná a voči väčšine obyvateľov Protektorátu genocídna správa – žiadne vysvetľovanie tohto nacistického žargónu potrebným zjednodušením pre deti tu nemôže byť výhovorkou, naopak, pôsobí ešte horšie. Šokujúce je tiež lakonické vyjadrenie, že „väčšina nacistov nenávidela Židov a Rómov, preto ich prenasledovali.“  

Naozaj väčšina nacistov? Nie, všetci nacisti? Na ďalšej strane sa síce našťastie píše o vyvražďovaní Židov a Rómov v plynových komorách, ale tá sa týka až kapitoly o 2. svetovej vojne.  Celý kontext môže pôsobiť dojmom, že tieto praktiky sa netýkali Židov a Rómov z Protektorátu, že to bolo až plodom vojny a vedľa toho slovo „prenasledovali“ zľahčuje celú širokú škálu brutálnej represie proti týmto občanom.

Tretia veta oznamuje deťom, že „nemecká správa nedodržiavala ľudské práva“. Takto nechutne zľahčovať genocídne praktiky nielen proti Židom a Rómom, ale aj plány nacistov na likvidáciu českého národa (teda nenávisť k Čechom a ďalším Slovanom), zatýkanie, mučenie, popravy odbojárov i ich rodín vrátane malých detí, vyhladzovanie obcí, posielanie detí do Nemecka, pracovné nasadenie, krádeže a lúpeže národných hodnôt, to všetko má nahradiť všeobecná fráza o ľudských právach? Prečo?  Odpovedzte si sami.

Vyvrcholením tohto primitívneho, ale nebezpečného prepisovania dejín a vymývania mozgov detí je s. 23.  Tá pojednáva o 2. svetovej vojne.

Presvedčte sa sami. Začína zmienkou o začiatku vojny a prepadnutí Poľska. Nasleduje veta o tom, že sa do vojny postupne pridávali štáty z celého sveta. Vrcholom prekrúcania dejín najhrubšieho zrna je nadväzujúce tvrdenie, že na strane Nemecka bolo hlavne Taliansko a ZSSR!

Čo táto pasáž evokuje? Že ZSSR bojoval spoločne s Nemeckom a Talianskom proti ostatným. Teraz nám musí byť jasné, prečo sme na predchádzajúcich stranách nečítali o antifašistických krokoch a snahách ZSSR a prečo nebola predstavená zrada západných mocností v Mníchove. S týmto kontextom by sa totiž ťažko verilo takému nehoráznemu klamstvu. Preto je možné hovoriť o ZSSR, ako o spojencovi Nemecka, hoci zmluvu, ktorú podpísal v auguste 1939, malo v danom čase podpísanú s nacistickou ríšou vyše 10 štátov, hoci sa snažil spojiť sa s Francúzskom a Veľkou Britániou a ďalšími štátmi (vrátane Československa) proti agresívnemu nacizmu minimálne od r. 1934, hoci aj po vypuknutí vojny podporoval protinacistický odboj, bol v kontakte s vládami okupovaných krajín a vojensky vystupoval proti nacistickým spojencom (Fínsko, Rumunsko, Pobaltie). Na prekrúcanie zmluvy o neútočení (tzv. Pakt Ribbentrop-Molotov) a vývoji, ktorý k nej viedol, sme si zvykli, ale vydávanie ZSSR za jedného z hlavných vinníkov 2. sv. vojny je presne v intenciách uznesenia protiľudovej a protinárodnej EÚ a západných monopolov, ktoré ju zriadili a riadia. Zhodou okolností tých, ktoré vydláždili nacistom cestu k moci ako nástroju proti väčšine ľudí, ľudovému a robotníckemu hnutiu, a predovšetkým proti ZSSR.

Na ilustráciu záujmov autorov odporúčame prezrieť si aj strany 24-25. Symbolicky sú podobné ako predchádzajúce dve strany, ak nie horšie, pretože môžu pôsobiť tak, že počas vojny bola určitá represia pochopiteľná, najmä keď sa týkala „len“ Židov a Rómov, ale po vojne, za „komunizmu“ sa týkala všetkých.  Upozorňujeme tiež na vetu o tom, že boli po vojne z ČSR násilne odsunutí všetci Nemci. Kniha má určite na mysli súčasné režimové, primitívne chápanie násilia ako iba otvoreného fyzického násilia (rozsah pojmu násilie je v skutočnosti oveľa širší). A v tomto zmysle nielen všetci Nemci, ale dokonca ani ich väčšina z ČSR násilne vyhnaná nebola. Čitateľa tiež upozorňujeme na to, že sa o „komunistickom“ Československu píše ako o totalitnom štáte, avšak o nacistickom Protektoráte nie. Ide o náhodu?

Je hanebné, ale pre súčasný hnijúci režim typické, že sa neštíti akéhokoľvek prepisovania dejín, a to aj takto očividného. Zvlášť odporné je, keď sa objektom takej indoktrinácie a vymývania mozgov stávajú žiaci 1. stupňa základnej školy. Nejde o náhodu. Už sme spomenuli uznesenie Európskeho parlamentu z r. 2019 „O význame európskej pamäte pre budúcnosť Európy“, ktoré za vinníkov 2. sv. vojny označuje nielen nacistické Nemecko, ale aj ZSSR. Že má byť vina za najkrvavejší konflikt najnovších dejín zmytá zo skutočných pôvodcov, západoeurópskych a amerických monopolov, t.j. zakladateľov a hlavných spolupracovníkov súčasnej EÚ, je o to horšie, že naše národy priviedlo ich počínanie na pokraj fyzickej likvidácie. A že nielen nás zachránil ZSSR.

V súčasnom medzinárodnom dianí, ktoré stále viac odborníkov a komentátorov rôzneho politického zamerania označuje za svetovú vojnu, môžeme skôr alebo neskôr stáť pred podobným ohrozením. A práve v tomto má pre nás, vlastencov, zmysel čerpať poučenie z minulosti, ktoré sa najmä v ohrození národnej a štátnej existencie SR, ČR a ďalších podobných štátov a národov podobá 30. rokom 20. storočia.

Vládnuca moc, ktorá tomu pripravuje pôdu, a jej služobníci z rôznych inštitúcií, majú presne opačný záujem – odstrániť z našich ľudí akékoľvek prvky kolektívneho vedomia vrátane vlastenectva a zmeniť náš ľud na atomizovaný, ľahko ovládateľný dav, idúci slepo na porážku. Taký perverzný záujem velí, aby sa pôsobilo v prvom rade na deti. Preto vznikajú podobné učebnice a pracovné zošity.

Autorkou pracovného zošita je pani Veronika Krejčí – viď. https://veronikakrejci.cz/. Podľa svojho webu pôsobila na Pedagogickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci, ktorá učebnicu vydala. Autorka pochopiteľne nevyštudovala históriu ani žiadne iné príbuzné odbory. V iných zdrojoch sa o pracovnom zošite hovorí ako o kolektívnom diele. Tak či onak ide o príklad nevedeckej, indoktrinačnej, sluhovskej a vlastizradnej dekadencie jednej z najvýznamnejších vysokých škôl v ČR. Nejedná sa, žiaľ, o príklad zďaleka jediný.

Vyzývame vlasteneckú verejnosť, ľudové vrstvy, predstaviteľov pokrokových politických strán, hnutí, odborov, kultúrnych a iných záujmových organizácií, ale aj poctivých predstaviteľov akademickej sféry, aby spoločne s nami proti tejto praxi vystúpili, vymedzili sa a bojovali. Redakcia Kominternet Dialógu

Čas od času opätovne vypláva na povrch diskusia o vzťahu členov SZPB voči renegátom zo Slovenského protifašistického hnutia (SPH), ktorí sú, možno, už aj jeho skrytými členmi, hoci sa pritom nevzdali členstva v našom Zväze. (Opomeňme teraz nedokonalosť Stanov SZPB.)

Všetci títo renegáti sa síce tvária, že sú za rovnaké protifašistické idei, vraj majú len iný názor na naše súčasné vedenie. Lenže NAŠE protifašistické idei sú aj ideami priamych účastníkov boja s fašizmom, nacizmom, ľudáctvom i banderizmom. ICH nie!!!

Kto neverí, nech použije „lakmusový papier“!

No a tým bol 18. zjazd SZPB. Pre väčšinu delegátov bol v poriadku a hlavne, v poriadku bol aj pre najčestnejších hostí – pre priamych účastníkov boja s fašizmom, nacizmom, ľudáctvom a banderizmom Annu Bergerovú a Karola Kunu, ktorých názory na zjazd sme už neraz prezentovali.

Ak sa teda oni so závermi 18. zjazdu SZPB stotožnili, ako nazvať tých, ktorí sa rozhodli postupovať proti zjazdu a teda aj proti nim?

Oblastný predseda SZPB z Banskej Bystrice Ján Pacek napísal, že „pripadá mi to ako boj dvoch kohútov na jednom smetisku“. Lenže ak sa na to pozrieme principiálne, tak ideovo tu nie je ani spoločné „smetisko“ a ani dvaja rovnako protifašisticky zásadoví „kohúti“. 

Vladimír Mikunda, hovorca SZPB

https://youtube.com/shorts/ZBbpD21c9kE?si=rV6xjSTfObQto1PI

Počas aprílového stretnutia ministra zahraničných vecí RF Sergeja Lavrova so šéfredaktormi troch najväčších ruských rádií (Rádio Komsomoľská pravda, Sputnik a „Hovorí Moskva“) bola zodpovedaná aj táto otázka. 

Denacifikácia znamená zrušenie diskriminačných a neonacistických ukrajinských zákonov, ktoré umožňujú existovať toto vyznávajúcim hnutiam.  

Preto treba v  ŠVO pokračovať. 

O čom boli Istanbulské dohody?  

Tie, ktoré už neplatia, pretože Západ ich hodil do koša!  

Že na Ukrajine nebudú nijaké vojenské základne, nebudú tam prebiehať vojenské cvičenia a manévre za účasti tretích strán 

O čom bol mierový návrh Švajčiarska?  

Odpoveď Lavrova švajčiarskemu ministrovi zahraničia Ignazio Cassisovi:  

„Povedal som mu čestne – sú tam tri veci, ktoré potrebuje Zelenský i Západ. Kapitulácia Ruska a odstúpenie do hranice z roku 1991; vedenia Ruska pod súd; tribunál a reparácie v plnom rozsahu.“  

Úplne iný je čínsky návrh, ktorý vychádza z chápania prvotných príčin konfliktu a s rovnováhou záujmov všetkých strán. „No a „formulu Zelenského“ treba „vôbec dať nabok“.  

Nanesenie „existenčnej porážky“ Rusku 

Lavrov radí nazerať na tieto slová západných politikov ako na prejav ich hystérie a agónie.  

Hystéria je dokonca taká, že Estónci sa už „vyhrážajú zničiť jazero Bajkal alebo zasypať ho skalami“ pomocou svojich dronov.  

Čo bolo kedysi, čo je dnes?  

Keď sa začala ŠVO, tak z USA a Európy sa ozývalo: keby sme boli prijali Ukrajinu do NATO, Putin by sa neodvážil napadnúť člena aliancie.  

A čo hovoria dnes? Nesmie sa dopustiť aby Ukrajina prehrala. A to preto, lebo ak prehrá, Putin hneď napadne NATO. 

Úplne logické, že? Potrebujú len strašiť a strašiť, zdôraznil minister a podtrhol, že Západ svojimi vyhrážkami Rusku nechce pochopiť, že „my sa nezľakneme“!  

Dostalo Rusko pozvánku do Normandie na 80. výročie otvorenia 2. frontu?  

Nie, žiadne pozvánky nám neprišli, uviedol Lavrov a ďalej zdôraznil:  

„Bez hrdinstva a obetavosti desiatok miliónov sovietskych občanov by nebolo žiadneho druhého frontu!“  

Záverečná otázka 

Ako sa Lavrov stavia voči fráze: „Kto nechce hovoriť s Lavrovom, bude sa zhovárať so Šojgu“?  

„Nuž, táto fráza je už na tričkách!“, hovorí minister. Okrídlené slová si osvojil aj národ.  

Vladimír Mikunda  

Slovenský zväz protifašistických bojovníkov sa oboznámil so stanoviskom Slovenského protifašistického hnutia (SPH) voči návrhu poslanca Juraja Krúpu na zmenu zákona „o protifašistickom odboji a pôsobnosti SZPB…“.

Konštatujeme, že keby nás nebolo, ani poslanec Krúpa, ani SPH by sa nemali kým a čím zaoberať.

Na začiatok však treba predovšetkým odhaliť faloš, ktorú SPH šíri. Vraj „vzniklo ako reakcia a odmietnutie politicky a ideologicky chybných krokov terajšieho vedenia SZPB“.

Nie je to pravda! SPH vytvorili renegáti, ktorí odmietli akceptovať a podriadiť sa rozhodnutiam 18. zjazdu SZPB. Ten im totiž zrušil ich zámery s obsadením funkcií, ako ich mali vymyslené. Počujte renegáti, chcete povedať, že to nie je pravda? V tom prípade môžeme konkretizovať kto z vás mal akú funkciu v SZPB vyhliadnutú, ak by sa bol do čela Zväzu dostal vami preferovaný kandidát Jozef Ťažký.

Voči špinavému klamstvu týchto renegátov, že „dnešné vedenie SZPB zneužíva historické zásluhy Červenej armády pri oslobodzovaní Česko-Slovenska od nacistickej nadvlády a od klérofašizmu na Slovensku, na obhajobu Putinových imperiálnych ambícií,“ sa SZPB ohradzuje s maximálnou ostrosťou a vyzýva podpísaných tvorcov tohto stanoviska, aby svoje slová dokázali!!!

Rovnako tak, aby dokázali „spájanie sa dnešného vedenia SZPB s extrémnou pravicou a profašistickými politickými hnutiami či osobami“.

Autori stanoviska by vraj potrebovali „zrušenie monopolu SZPB reprezentovať protifašistické hnutie na Slovensku“. Nuž k tomu treba dodať len dejinnú objektivitu. Že Slovenský zväz protifašistických bojovníkov nezaložili nejakí renegátski odpadlíci, ale priami bojovníci s nemeckým nacizmom a fašizmom a jeho spojencami, zoskupení v piatich historických odbojových skupinách: Vojaci 1. čs. armády na Slovensku; Vojaci zahraničných a spojeneckých armád; Partizáni v SNP a v zahraničí; Letci, bojovníci v SNP a v zahraničí; Väzni nacistických zajateckých a koncentračných táborov.

SZPB aj dnes neochvejne reprezentuje a ctí si pamiatku práve týchto našich predkov. O čo nás chce SPH pripraviť, keď požaduje „zrušenie monopolu SZPB reprezentovať protifašistické hnutie na Slovensku“? O toto dedičstvo?

Nemalo by Slovenské protifašistické hnutie, ak chce byť reálnym protifašistickým hnutím, radšej začať od piky? Čiže prakticky dokázať, že nepozostáva len z renegátskych karieristov, ale aj z ľudí, ktorí vedia nielen tárať a osočovať, ale aj protifašisticky pracovať. Zatiaľ boli totiž videní len na nami organizovaných podujatiach.

Hovorca SZPB Vladimír Mikunda

V Bratislave, 18. apríla 2024