Martin Krno, predseda OblV SZPB Bratislava

Hlavné mesto SR odstránilo 16. októbra pomník Mareka Čulena v hornej časti Námestia slobody. V tejto súvislosti hovorca Bratislavy Peter Bubla vyhlásil: „Históriu si ctíme, budúcnosť tvoríme. Sme presvedčení, že čestné miesto na Námestí slobody by nemal mať človek, ktorý sa stal jedným zo symbolov neslobody.“ Pripomenul, že pomník vznikol v roku 1978 ako pocta vplyvnému predstaviteľovi komunistického režimu.

Prečo zrazu až 36 rokov po „víťaznom novembri“ došlo k likvidácii diela akademického sochára Vladimíra Môťovského a architekta Štefana Ďurkoviča? Možno sa mestskí konšeli inšpirovali obdivovateľmi Hitlerovho kolaboranta Stepana Banderu, ktorí na západnej Ukrajine neodstraňovali iba plastiky V. I. Lenina, Kataríny Veľkej, ale aj Puškina, Lermontova a ďalších klasikov svetovej literatúry.

Táto kauza bola aktuálna presne pred štyrmi rokmi v súvislosti s pripravovaným zriadením Hrobu neznámeho vojaka v parčíku pri Úrade vlády SR, neskôr nešťastne situovaným z iniciatívy exministra obrany Jaroslava Naďa na Rázusovom nábreží. 

Vtedy nenávistnú kampaň proti Čulenovi a celému ľavicovému hnutiu viedli poslanci miestneho zastupiteľstva bratislavského Starého Mesta na čele so zúrivým antikomunistom Petrom Osuským a starostkou za vtedajšiu vládnu koalíciu Zuzanou Aufrichtovou, ktorí sa krátko predtým výrazne angažovali na premenovaní časti Námestia SNP na Námestie Nežnej revolúcie. Primátor Matúš Vallo sa im vtedy, ako i dnes, veľmi ochotne podriadil. 

Pred štyrmi rokmi komunálni poslanci, takmer napospol z pravicových strán a Progresívneho Slovenska, žiadali magistrát, aby odstránil pomník „zakladateľa zločineckej organizácie“ v nadživotnej veľkosti, lebo „pamätníky velebiace osobnosti fašistického a komunistického režimu nemajú na verejných priestranstvách čo hľadať“.

Podľa novodobých sochoborcov bol Čulen (za aplauzu liberálnych médií) „oddaný boľševik, ktorý sa po komunistickom puči dostal do najvyšších orgánov KSČ a ako povereník poľnohospodárstva v 50. rokoch nesie zodpovednosť za osudy desaťtisíce roľníkov počas násilnej kolektivizácie“.

Marek Čulen sa narodil v chudobnej katolíckej roľníckej rodine 8. marca 1887 na Záhorí v Brodskom. Pred prvou svetovou vojnou dvakrát odišiel za prácou do USA, „odkiaľ si priniesol socializmus“. Dnes to znie paradoxne, no logicky na sklonku 19. storočia boli rozvinuté priemyselné oblasti Severnej Ameriky centrami robotníckeho hnutia. Mladý Čulen sa v Chicagu angažoval v socialistických spolkoch a pokrokové myšlienky preniesol i na sociálne zaspaté Slovensko. To je zrejme pre našu pravicu zločin číslo jeden. 

Do vlasti sa vrátil v roku 1920 a už v januári nasledujúceho roka kultivovane viedol rokovanie zjazdu slovenských, maďarských a nemeckých zástupcov sociálnodemokratickej ľavice v Ľubochni, čo prispelo k založeniu KSČ. V nasledujúcich rokoch bol krajským tajomníkom KSČ v Bratislave a stal sa predsedom Zväzu maloroľníkov a domkárov. Zastával sa najmä chudobnejších pracovníkov v poľnohospodárstve, na ktorých tvrdo dopadali hospodárske krízy. 

Vari pravičiari v Bratislave pokladajú za zločin i to, že sa Čulen podieľal na protifašistických mítingoch na obranu ČSR pred agresívnymi požiadavkami hitlerovského Nemecka? Iste nie náhodou ho po rozbití republiky Gestapo odvlieklo do Hodonína, neskôr väznili v Ilave. Keď sa dostal na slobodu, ilegálne vedenie strany ho poslalo do ZSSR. 

Po prepadnutí nacistickým Nemeckom sa stal členom predsedníctva Všeslovanského výboru, v slovenskom vysielaní Moskovského rozhlasu burcoval rodákov do boja proti okupantom, nabádal slovenských vojakov k prechodu k Červenej armáde a sovietskym partizánom, v zajateckých táboroch agitoval, aby vstúpili do nového čs. vojska Ludvíka Svobodu. 

V septembri 1944 s Janom Švermom a Rudolfom Slánským na vlastnú žiadosť priletel na povstalecké územie, kde ho zvolili za člena SNR. Po oslobodení ho kooptovali do ÚV KSS, neskôr zvolili za člena ÚV KSČ. Stal sa na krátko predsedom Jednotného zväzu slovenských roľníkov. 

Na čele povereníctva poľnohospodárstva bol „až“ dva roky – 1952 a 1953. V rodnej obci po ťažkej a dlhej chorobe zomrel 26. decembra 1957. Bol teda naozaj „vplyvným predstaviteľom komunistického režimu“ a jeho socha „pamätníkom zločineckého režimu“? 

Čo teraz s uvoľneným priestorom pri sídle slovenskej vlády? Možno tam bratislavský magistrát presadí na truc sochu jeho mladšieho príbuzného Konštantína Čulena. Poslanca Slovenského snemu, šéfa neslávneho Úradu propagandy, ľudáckeho novinára a historika, sláviaceho Jozefa Tisu v „diele“ Po Svätoplukovi druhá naša hlava. 

Súd ho po vojne v neprítomnosti odsúdil na 30 rokov väzenia, 15 rokov straty občianskych práv a konfiškáciu majetku. Dosiaľ verdikt nik nezrušil, no po novembri 1989 vyšli o ňom oslavné články. V roku 2003 jeho telesné pozostatky „slávnostne uložili na Národnom cintoríne v Martine medzi ľuďmi, ktorí sa zaslúžili o slovenský národ“. Veď spĺňa základnú podmienku – bol mimoriadne aktívny antikomunista.

Ak počas osláv 81. výročia SNP ani raz nespomenuli, že slovenskí povstalci sa pustili do boja proti nemeckým nacistom, v prejavoch pri príležitosti 81. výročia Dňa hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie už každý jedenkrát spomenuli, že to bola Červená, resp. sovietska armáda, kto niesol hlavnú ťarchu bojov na tomto bojisku, vďaka ktorej sme si aj sami mohli začať oslobodzovať svoju vlasť.

Čím ďalším boli charakteristické tieto oslavy?Napríklad obrovskou pestrosťou údajov o počtoch padlých v Karpatsko-duklianskej operácii. Zaznelo ich toľko, až sa z toho krútila hlava. Presné čísla však uviedli historici Jozef Bystrický a Andrej Žiarovský v priamom televíznom vstupe.

Podľa televíznych moderátorov (napr. Andreja Bálinta) i moderátora podujatia pri duklianskom pomníku Viliama Stankaya Karpatsko-duklianska operácia vraj patrila medzi najväčšie horské bitky 2. sv. vojny. Prečo nie sú konkrétni? Že po bitke v Ardenách bola druhou najväčšou horskou bitkou?

Moderátor Viliam Stankay tiež pochybil s vyhlásením, že na Dukle sme mali prvé metre oslobodeného územia. Dokonca aj v hlavnom prejave predsedu parlamentu zaznelo, že „tu sa začalo oslobodzovanie Slovenska spod fašistického režimu“.

Objektívna historická pravda je však iná! Prvé metre oslobodeného územia súčasného Slovenska pocítili obyvatelia obce Kalinov už pol mesiaca predtým (a obyvatelia Podkarpatskej Rusi, ktorá vtedy ešte patrila ČSR, to pocítili dokonca o niekoľko mesiacov skôr).

Ťažko sa chápe prečo to osobitne Richard Raši takto nesprávne uviedol, pretože práve on v prejave žiadal aby sme neprepisovali dejiny len preto, že sa nám to hodí.

Jednoznačne historicky najobjektívnejší prejav mal predseda vlády SR Robert Fico. Poukázal na zásluhy Červenej armády tak pri Karpatsko-duklianskej operácii, ako aj pri celkovom oslobodzovaní Slovenska.

Spomenul to aj pri pomenovaní motívu ísť bojovať za slobodu. „Motív bojovať je absolútnym základom spravodlivej vojny. 1. československý armádny zbor, ale aj vojaci Červenej armády presne vedeli za čo bojujú! (…) Títo ľudia boli motivovaní tým, že vedeli o zverstvách nacizmu, títo ľudia boli motivovaní tým, čo počuli nielen o Slovensku, ale aj tým, čo videli nielen na území bývalého Sovietskeho zväzu. (…) Títo ľudia vedeli veľmi presne o čom bola Druhá svetová vojna! (…) Toto je motív. Ak máte takýto motív, potom rozumieme tomu, že nemali problém prísť z druhej strany a ísť do pekla.“

Na záver, po poukázaní na súčasnú situáciu v Európe a na snahu EÚ zatiahnuť nás do vojny, vyhlásil: „Ak chcete na Slovensku vojnového premiéra, musíte ma vymeniť. Ja Slovensko nikdy nezatiahnem do žiadneho vojenského dobrodružstva! (…) …a budem všetko robiť, aby nikto Slovensko, mierumilovnú krajinu, nenahovoril na vojenské dobrodružstvo s ďalekosiahlymi dôsledkami.

Slovensko je mierová krajina. Nech žije mier! A vďaka, vďaka všetci hrdinovia, čo ste dokázali v októbri a predtým v roku 1944.“

Pri týchto slovách sa priamy prenos RTVS ukázal byť aj lakmusovým papierikom skutočného názoru na vojnu a účasť Slovenska v nej. Tí, ktorí s podstatou Ficových slov súhlasili, mu neraz zatlieskali. S jedinou výnimkou. Nezatlieskal mu podpredseda NR SR Martin Dubéci. Prečo? Nuž preto, vážení protifašistickí bojovníci, lebo…

Na záver sa treba vyjadriť aj k spôsobu osláv dní, spojených s naším oslobodzovaním spod jarma nemeckého nacizmu. Je totiž presným zrkadlom našej vlastnej neúcty samých voči sebe. Veď ani presný názov Svobodových osloboditeľov veľakrát nevyslovíme. A preto si oddnes sľúbme, že pre nás to bude do konca našich dní „1. československý armády zbor v ZSSR“. Všetci si buďme vedomí, že ak z tohto oficiálneho názvu čosi vyhodíme, tak falzifikujeme vlastné dejiny protifašistického odboja!

Ku všetkým minulým, súčasným i budúcim rečníkom chcem prehovoriť, že ak pri oslobodzovaní Slovenska nespomenieme hrdinstvo sovietskej Červenej armády a rovnako aj hrdinstvo Rumunskej kráľovskej armády, tak ani to naše, československé hrdinstvo, nebude ani úplné a ani úprimné.

Na záver musím opätovne nastoliť tému, ktorá členov Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov trápi od novembra 1989. Je to neexistencia záväzného štátneho protokolu osláv Dňa víťazstva nad fašizmom, Výročia SNP a Dňa hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie.

Ak by sme ho mali, asi by sme sa hanbili za to, že predstaviteľa RF veľakrát zaradíme pri kladení vencov až za predstaviteľov krajín, ktoré boli vo vojne porazené. A to, že delegáciu SZPB radia organizátori až na samý koniec, to už ani nespomínam.

Uvedomme si, že kladenie vencov k pamätníkom nie je o úcte Slovákov ku svojim osloboditeľom, je to obraz o nás, o tom, akí naozaj sme, ako národ.

Vladimír Mikunda, snímky Jozef Žižák

Tohtoročných osláv Dňa hrdinov KDO sa zúčastnili len dvaja vojnoví veteráni, bojovníci SNP, plukovníci Vladimír Strmeň a Branislav Tvarožek. Na snímke sú medzi členmi oblastnej organizácie SZPB vo Svidníku. 

Delegácia SZPB kladie veniec padlým príslušníkom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR v meste Dukla. 

Najskôr odstráňme chybu, ktorú šíria mnohé médiá a politici. Vrátane niektorých predstaviteľov SZPB. Kalinov nie je a nikdy ani nebol prvou oslobodenou obcou ČSR!

Prečo? Pretože v čase, ako ho oslobodili vojaci Červenej armády ešte k ČSR vyše roka právne patrila aj Podkarpatská Rus a preto prvá obec bývalej ČSR bola oslobodená už omnoho skôr pred aprílom 1945. Aj keď jej názov nepoznáme.

My si však každoročne pripomíname dva dátumy, 20. a 21. september. 20. septembra 1944 červenoarmejci natrvalo prekročili hranicu súčasného Slovenska a 21. septembra 1944 oslobodili našu prvú obec Kalinov.

Tohtoročného 20. septembra si občania Kalinova, honorácia, členovia SZPB z Medzilaboriec a Stropkova, príslušníci OS SR a hostia pripomenuli už 81. výročie prvej oslobodenej obce súčasného Slovenska. Po tradičnej pobožnosti v kalinovskom chráme pokračovalo spomienkové zhromaždenie panychídou pri pamätníku osloboditeľov. 

Po položení vencov vďaky sa prítomným občanom a hosťom prihovoril štátny tajomník MV SR Michal Kaliňák, ktorý vyzdvihol význam mieru v súčasných časoch. O osloboditeľskej misii Červenej armády a priateľstve ruského a slovenského národa pohovoril radca veľvyslanectva RF v SR Konstantin Nefjodov.

Za SZPB sa prítomným prihovoril člen ÚR SZPB Ján Uhrík, ktorý pripomenul nedávne oslavy 80. výročia ukončenia 2. sv. vojny v Číne. Uviedol, že Čína v nej mala najviac obetí a to až 35 miliónov.

Oproti vlaňajším oslavám boli tohtoročné menej pompézne, boli však rovnako úprimné. Predovšetkým v prejavoch vďaky našim osloboditeľom a aj voči organizátorom tohto stretnutia. Vďaka bola konkrétne vyjadrená starostovi Kalinova Ivanovi Sivákovi a MO SR.

Čo ma však zarazilo? Fakt, že na plagáte – pozvánke už druhý rok nefiguroval SZPB, akoby organizátori osláv zabúdali kto sme a čo je našou hlavnou úlohou!  Že sme to práve my, ktorí sme bytostne spätí s protifašistickým odbojom a že práve naše rady zakladali priami účastníci protifašistického a protinacistického odboja a že práve my máme ako prví právo i povinnosť udržiavať a zveľaďovať odkaz boja proti fašizmu a nacizmu a hlásať vďaku osloboditeľom našej krajiny – Červenej armáde, Rumunskej kráľovskej armáde a 1. čs. armádnemu zboru v ZSSR.

– JU -, foto Jozef Kušnír

Veniec kladie delegácia SZPB.

Pietnemu zhromaždeniu sa prihovára Ján Uhrík.

On prijal „len“ delegáciu členov SZPB, resp. delegáciu zo SZPB, ktorí sa zmocnili témy ochrany košického Pamätníka vojakov Sovietskej armády a na jej základe, v spolupráci s poslancami za vládnu koalíciu zo strán Smer SSD, Hlas SD, SNS a Strany vidieka presadzujú, vraj spoločný, návrh novely Trestného zákona, ktorým sa má zaviesť nový trestný čin poškodzovania vojnových pamätníkov, vojnových hrobov a vojnových kultúrnych pamiatok.
Prečo hovoríme, že Richard Raši neprijal delegáciu SZPB? Jednoducho preto, lebo žiadny orgán Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov takúto delegáciu neustanovil. Neurobil tak ani najvyšší kompetentný orgán SZPB medzi zjazdami – Ústredná rada SZPB a ani jej predsedníctvo. Preto si povedzme otvorene: SZPB, akože, v tomto zastupuje partia samozvancov, ktorá má vo Zväze už dlhý čas prezývku renegáti.  

O koho sa títo renegáti de iure opierajú? Právne o SZPB určite nie! O oblastnú organizáciu SZPB v Košiciach? Taktiež nie, pretože nemajú vo svojom strede ani oblastného predsedu SZPB Jána Dianišku a nedisponujú ani poverovacím uznesením oblastného výboru SZPB v Košiciach. Alebo sa opierajú o hlavného bojovníka za zachovanie košického pamätníka a organizátora petičnej akcie Alexandra Riabova? Taktiež nie!

Takže, o ktorý orgán Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov sa títo renegáti opierajú? O žiadny! Ba neopierajú sa ani o iniciátorov rozpútania boja o zachovanie košického pamätníka! Nie renegáti totiž mobilizovali národ a Slovensko za jeho záchranu.

Nalejme si čisté víno. Renegáti zo SZPB sa na tejto téme len umne zviezli ako súkromné osoby! A že im to prechádza? Nuž bodaj by nie, veď kto by tento ich fakticky správny, i keď trochu podivný, boj nepodporil?   

Avšak s touto podivnosťou by sa už mal vysporiadať predseda SZPB a Ústredná rada SZPB.

Vladimír Mikunda, hovorca SZPB

V Bratislave 4. októbra 2025

V stredu 1. októbra 2025 som sa počas stretnutia Únie slovenských novinárov s ministrom zahraničných vecí SR opýtal Juraja Blanára, či ani tento rok slovenská diplomacia nepodporí rezolúciu VZ OSN o boji proti fašizmu a nacizmu.

Odpoveď ministra bola, že SR ju nemôže v navrhovanej podobe podporiť, pretože by hlasovala sama proti sebe. A tento postoj vysvetlil tak, že aj SZPB a jeho mesačník Bojovník sa už stavia na jeho stranu.

Čo nám, Slovensku a aj Slovenskému zväzu protifašistických bojovníkov, vadí na texte tejto rezolúcie? Je to konštatovanie, že EÚ dnes podporuje nacizmus a fašizmus.

„Ale veď EÚ, to sme aj my,“ zdôraznil pred novinármi Juraj Blanár a v ďalšom ozrejmil, že ak by v rezolúcii nebolo toto konštatovanie, resp. ak by tam boli konkretizované len tie štáty únie, ktoré fašizmus a nacizmus naozaj podporujú, tak Slovenská republika by túto rezolúciu vedela podporiť.

SZPB a aj redakcia mesačníka Bojovník toto vysvetlenie prijíma a tento postoj slovenskej diplomacie bude tiež podporovať, pretože aj pre nás je urážkou, ak nás niekto radí medzi podporovateľov fašizmu a nacizmu.

Juraj Blanár nás informoval aj svojom o rozhovore s ministrom zahraničia RF Sergejom Lavrovom, ktorému postoj SR vysvetlil rovnako. A požiadal ho, aby ako navrhovatelia rezolúcie, stiahli túto vetu, resp. aby ju presnejšie naformulovali. Lenže? Zatiaľ sa to nedeje.

Preto ani Slovenský zväz protifašistických bojovníkov a mesačník Bojovník nebude môcť podporiť rezolúciu VZ OSN o boji s nacizmom, fašizmom a ich novotvarmi, ak v nej bude čo i len náznak toho, že ich aj my podporujeme.

Vladimír Mikunda, hovorca SZPB

V Bratislave 2. októbra 2025