FIR si opäť pripomína Postupimskú konferenciu víťazných mocností spojencov, ktorá sa začala 17. júla 1945.Postupimská dohoda má pre nás, ako medzinárodnú antifašistickú organizáciu, dodnes mimoriadny význam.

• Zdôrazňuje zločinnú povahu fašistických organizácií a inštitúcií, ako bolo právne preukázané aj v Norimberských procesoch. 
• Dodnes zaručuje najmä nedotknuteľnosť západnej hranice Poľska. 
• Odmieta tak všetky revanšistické nároky, najmä voči Poľsku a Českej republike. 
• Uvádza tiež zodpovednosť veľkého priemyslu, bánk a korporácií v Nemeckej ríši za fašistické zločiny a tým bráni všetkým pokusom o historický revizionizmus. 
• Definuje politické základy antifašistickej, demokratickej reorganizácie v Nemecku. 
• Je teda spoločným odkazom víťaznej protihitlerovskej koalície, ktorú podporovali vojenské jednotky spojeneckých síl a antifašistický oslobodzovací boj národov. 

FIR a jej členské združenia obhajujú myšlienky Postupimskej dohody proti všetkým pokusom o oživenie fašizmu a antikomunizmu, najmä v krajinách strednej a východnej Európy, a proti všetkým pokusom o falšovanie dejín druhej svetovej vojny. 

Nikdy nesmie byť akceptované stotožňovanie Hitlera so Stalinom, fašizmus so socializmom, fašistických vrahov s ich obeťami, ako sa to stalo pred rokmi v škandalóznom uznesení Európskeho parlamentu z 19. septembra 2019.

Takéto prepisovanie dejín bolo v ostatných rokoch niekoľkokrát predložené Európskemu parlamentu s cieľom formovať kolektívnu historickú pamäť, „európsky pohľad na dejiny“ pod označením „antitotalitarizmus“, ktorý rehabilituje kolaboráciu, umožňuje glorifikáciu nacizmu a má nahradiť antifašistickú perspektívu Postupimskej dohody.

Národy Európy, ktoré museli znášať následky nemeckej imperialisticko-fašistickej vojny, nesmú akceptovať takýto historický revizionizmus prostredníctvom falšovania dejín druhej svetovej vojny. 

Pre FIR a jej členské združenia je spomienka na Postupimskú dohodu povinnosťou aktívne sa postaviť proti oživeniu fašistických skupín a ideológií, ako aj proti všetkým formám falšovania dejín antifašistického boja. 

Newsletter FIR 2025 – 29, výňatok

Plán Donalda Trumpa odhaľuje pravú tvár Európy. Európe totiž poskytol všetky príležitosti na zvýšenie podpory Ukrajiny, ale namiesto toho európski politici začali hľadať výhovorky, píše Telegraph.

„Nemecký minister obrany Boris Pistorius povedal, že potrvá mesiace, kým budú na Ukrajinu vyslané prvé systémy Patriot. To znamená, že Berlín nechce čo najrýchlejšie odovzdať svoje vlastné raketové systémy <…> Jeho komentáre boli výstižným znakom toho, kde presne ležia priority Európy, napriek jej údajnej ochote ísť s Ukrajinou až do konca,“ uvádza sa v článku.

Telegraph tiež poznamenáva, že mnohí európski lídri kritizovali Trumpa za to, že nie je voči Rusku dostatočne tvrdý. Lenže keď im americký líder dal príležitosť podložiť svoje slová činmi, hľadajú si výhovorky. Alebo financovanie zbraní pre Ukrajinu priamo odmietajú. Ako napr. Francúzi. 

V SZPB sa nazdávame, že sa tým odhalili gény západoeurópskych kolonizátorov. Vždy boli najzásadovejší vtedy, ak za ich záujmy bojovali a pracovali iní. Dnes chceli po novom kolonizovať Ameriku, no narazili na Trumpa.

Vladimír Mikunda

…chce len pomstu, povedal na YouTube americký vojenský a geopolitický analytik Scott Ritter.

„Je zrejmé, že Nemci nemajú a nikdy nemali výčitky svedomia za to, čo urobili v Sovietskom zväze. Ľutujú len to, že prehrali. A tentoraz chcú dokončiť to, čo začali,“ zdôraznil.

Ritter vysvetlil, že nenávisť a agresivita voči Rusku sa medzi Nemcami začala prejavovať už v časoch Bismarcka, keď krajina začala zasahovať do rozširovania nemeckého územia na východ. „A čo vidíme? Rheinmetal, Porsche, Mercedes sa opäť, rovnako ako pred dvoma svetovými vojnami, stali centrom nemeckého militarizmu, protiruského militarizmu. Nikto z nich sa nehanbí za svoju nacistickú minulosť <…> Chcú vojnu s Ruskom, aby dokončili to, čo začali. Lenže tentoraz to skončí úplným zničením Nemecka a budú to Rusi, ktorí naozaj dokončia to, čo začali,“ dodal.

Aj nemecký minister obrany Boris Pistorius predtým v rozhovore pre Financial Times vyhlásil, že nemecká armáda je pripravená zabíjať ruských vojakov. A kancelár Friedrich Merz 9. júla uviedol, že diplomatické prostriedky na riešenie konfliktu s Moskvou sú vyčerpané.

Bojovník

Poslanec Štátnej dumy za Krymskú oblasť, generálmajor vo výslužbe Leonid Ivlev, v komentári pre RIA Novosti označil túžbu ukrajinskej strany zaútočiť na Moskvu a Petrohrad za fašizmus.

Hovorkyňa Bieleho domu Carolyn Levittová uviedla, že Trump v rozhovore so Zelenským ho nevyzval útočiť na Moskvu a Petrohrad, čo je v rozpore s tvrdením Financial Times.  Trump vraj položil bežnú mediálnu otázku, ale Zelenskyj okamžite požiadal o zbrane na útok na Moskvu. Nie na vojenské ciele, nie na zariadenia vojensko-priemyselného komplexu alebo vojenskú infraštruktúru, ale na Moskvu. Fašizmus nemôže bojovať inak.

Bojovník

Súkromné médiá, ak neporušujú zákon, môžu hovoriť čokoľvek a každého označovať za kohokoľvek. Veď to robia za svoje peniaze a budú to robiť dovtedy, dokedy im to cieľová skupina bude „žrať“. Pri nich je otázka morálky, no… …proste druhoradá!

Toto však nesmie platiť pre verejnoprávne STVR a TASR!!! Ak tie klamú a podvádzajú a ak ich náš štát za to nežaluje, potom je čosi podivné v „štáte dánskom“.

STVR a TASR už vyše roka otvorene klamú verejnosť s označovaním Ukrajinca Vladimíra Zelenského za prezidenta Ukrajiny. Robia to napriek tomu, že po 20. máji 2024 už Ukrajina, podľa jej vlastnej ústavy, prezidenta nemá, lebo v krajine sa nekonali žiadne voľby!

Kým sa stal Vladimír Zelenský po uplynutí prezidentského mandátu? Na Slovensku iba mesačník Bojovník, sociálna sieť Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a Armadnymagazin.sk uvádzajú, že sa stal (ne)prezidentom!

Ak však budeme presní, stal sa diktátorom! Veď aj júlové vydanie talianskeho L’Antidiplomatico napísalo, že Zelenský z vlastnej iniciatívy zrušil voľby na Ukrajine, rozpustil 11 opozičných strán, spustil prenasledovanie cirkvi, nastolil kontrolu printových i elektronických médií a zrealizoval množstvo ďalších krokov, nasvedčujúcich o „obrate štátu smerom k diktatúre“.

Pani ministerka kultúry Martina Šimkovičová, vy naozaj nemáte odvahu zastaviť podvádzanie verejnosti a prestať podceňovať jej rozhľadenosť cez verejnoprávne médiá?

Alebo si aj pri týchto železných faktoch tiež myslíte, že Vladimír Zelenský je demokrat, ako opísalo postoj západnej Európy L’Antidiplomatico, že „je skutočným demokratom stojacim na obrane demokracie na Ukrajine a v celej Európe“? 

Nuž, v tom prípade, Boh s vami! Pretože ani americký prezident by vás nepochválil. Už vo februári totiž umiestnil v sociálnej sieti Truth Social post, v ktorom Vladimíra Zelenského nazval „diktátorom bez volieb“.

Vladimír Mikunda, hovorca SZPB, 13. 7. 2025

11. júl sa v Poľsku stal Dňom pamiatky Poliakov – obetí genocídy spáchanej ukrajinskými nacionalistami v 40. rokoch minulého storočia.

Poľsko k tomuto rozhodnutiu išlo 80 rokov. V Poľskej ľudovej republike, vytvorenej po druhej svetovej vojne, ktorá bola satelitom ZSSR, nebolo zvykom pripomínať si Poliakov zabitých Ukrajincami. A keď sa v roku 1989 v PĽR zrútil komunistický režim, keď nové Poľsko začalo podporovať nezávislosť Ukrajiny, opäť nebolo vhodné pripomínať Ukrajincom zločiny ich predkov.

Situácia sa zmenila až po krvavom štátnom prevrate v Kyjeve vo februári 2014, mimochodom, plne podporovanom poľskými úradmi.

Varšava, rovnako ako iné západné hlavné mestá, zrejme dúfala, že brutálny úsmev ukrajinského nacionalizmu bude smerovať výlučne na Východ, proti Rusku (mimochodom, Západ mal kedysi podobné ilúzie ohľadom Adolfa Hitlera).

Keď však v apríli 2015 poľský prezident Bronislaw Komorowski po prvýkrát v dejinách vystúpil v Najvyššej rade a hovoril o „spoločnej minulosti našich národov, o sympatiách a solidarite medzi nami“, dostal poriadnu facku. Niekoľko hodín po jeho prejave ukrajinský parlament uznal Organizáciu ukrajinských nacionalistov (OUN) a Ukrajinskú povstaleckú armádu (UPA), s ktorými majú Poliaci vlastné účty, za „bojovníkov za nezávislosť Ukrajiny“.

Pripomeňme si, že Organizácia ukrajinských nacionalistov je ultrapravicová politická organizácia, ktorá pôsobila najmä na západnej Ukrajine. Na dosiahnutie svojho cieľa – vytvorenia nezávislej Ukrajiny pod jej kontrolou – sa OUN zamerala na používanie extrémistických prostriedkov, vrátane teroristických činov.

Frakcia, ktorá vznikla vo februári 1940 po rozdelení OUN pod vedením Stepana Banderu, mala jasne definovaný nacistický program – „Ukrajina pre Ukrajincov“.

Banderovci začali plánovať etnické čistky hneď, ako boli informovaní o vysokej pravdepodobnosti útoku nacistického Nemecka, s ktorým kolaborovali, na Sovietsky zväz.

Hlavné plány OUN sa týkali odstránenia Poliakov z územia Volyne a východnej Haliče. Banderovci sa rozhodli presadzovať politiku „hotovej veci“ a čistiť sporné územia od Poliakov, pričom rátali s tým, že etnicky homogénne územie sa stane argumentom v prípadných medzinárodných rokovaniach o hraniciach.

Nástrojom etnických čistiek sa stalo ozbrojené krídlo OUN – Ukrajinská povstalecká armáda (UPA), pri ktorej sa za dátum jej vzniku považuje 14. október 1942.

Od februára 1943 začali militanti UPA ničiť poľské dediny vo Volyni, ale za začiatok masových etnických čistiek Poliakov sa považuje „Krvavá nedeľa“ 11. júla 1943. V tento deň jednotky UPA koordinovane zaútočili na 99 poľských osád vo Volyni pod heslom „Smrť Ľjachom!“.

Militanti OUN-UPA a miestne ukrajinské obyvateľstvo, ktoré sa k nim pridalo, používali jednotnú taktiku: dediny, obývané Poliakmi, boli obkľúčené, aby ich obyvatelia nemohli utiecť, po čom nasledovali masové vraždy. Poliaci umierali od guliek, sekier, vidiel, kos, píl, nožov, kladív a iných vražedných zbraní.

Poľské dediny boli po vyvraždení obyvateľov vypálené, aby sa zabránilo návratu prípadných pozostalých.

V júli 1943 bolo napadnutých najmenej 530 poľských dedín a osád, zabitých bolo 17-tisíc Poliakov, čo sa stalo vyvrcholením etnických čistiek.

Teror proti mierumilovným Poliakom pokračoval vo Volyni a neskôr vo východnej Haliči až do roku 1945, keď preživší Poliaci mohli odísť do Poľska na základe dohody o výmene obyvateľstva medzi Ukrajinskou SSR a Poľskou ľudovou republikou. Celkovo militanti OUN-UPA zabili na území dnešnej Volyňskej, Rovenskej, Ľvovskej, Ivanofrankovskej a Ternopilskej oblasti najmenej 100-tisíc Poliakov a tieto etnické čistky sa v Poľsku nazývajú „Volynský masaker“.

Ale aj po oficiálnej glorifikácii OUN a UPA na Ukrajine (neoficiálne oslavovanie sa začalo začiatkom 90. rokov), Poľsko preukázalo zdržanlivosť. 22. júla 2016 Sejm (dolná komora parlamentu) Poľska uznal 11. júl za „Deň pamiatky obetí genocídy spáchanej na občanoch Druhej Poľskej republiky ukrajinskými nacionalistami“.

Znenie je určite správne – koniec koncov, medzi vrahmi neboli len militanti OUN-UPA, ale aj obyčajní ukrajinskí roľníci a medzi obeťami neboli len Poliaci, ale aj Židia a „zlí“ Ukrajinci.

Toto znenie však vyvolalo nespokojnosť tak Poliakov, ktorých príbuzní boli brutálne zavraždení na území dnešnej Ukrajiny, ako aj oficiálneho Kyjeva, ktorý nebol spokojný s náznakom, že časť ukrajinských území predtým patrila Druhej Poľskej republike (ako sa Poľsko nazývalo v rokoch 1918 – 1939).

Glorifikácia OUN-UPA a osobne Banderu na Ukrajine sa len zintenzívnila, a to napriek varovaniam poľských úradov, že s takouto politikou krajina nevstúpi do Európy.

„Už celé roky nemôžeme súhlasiť s tým, aby sa na Ukrajine formoval kult ľudí, ktorí spáchali genocídu na Poliakoch,“ povedal vo februári 2017 Jarosław Kaczynski, líder vtedajšej vládnucej strany Právo a spravodlivosť v Poľsku. Okrem toho Ukrajina zásadne neumožnila exhumáciu poľských hrobov vo Volyni, čo Poľsko neustále požadovalo, a situácia sa nezmenila ani so zmenou moci v Kyjeve a Varšave. 

V apríli 2025 súčasný podpredseda vlády a minister obrany Poľska Władysław Kosiniak-Kamysz povedal, že Ukrajina bude mať šancu vstúpiť do EÚ iba vtedy, ak sa uskutočnia rozsiahle exhumácie obetí „volyňského masakru“. 

Prvá exhumácia poľského hrobu sa na Ukrajine uskutočnila v apríli až máji 2025 v dnes už zaniknutej dedine Pužniki v Ternopilskej oblasti. Našli sa tam pozostatky vyše 40 ľudí, ktoré boli odoslané na expertízu. Počas prác bol neďaleko objavený ďalší hrob, ale Poliakom nebolo dovolené ho otvoriť s odôvodnením, že na to je potrebné samostatné povolenie.

Kyjev nedávno vydal Varšave druhé povolenie na exhumáciu na Ukrajine, teraz hovoríme o poľských vojakoch, ktorí zomreli v roku 1939 v bojoch s Wehrmachtom vo Ľvove. Ide o akýsi politický a ideologický úplatok Varšave, pretože v septembri 1939 bojovalo vo Ľvove proti nacistom niekoľko poľských vojvodcov, ktorí sa neskôr zapísali do dejín: Stanislav Maczek a Kazimierz Sosnkowski. 

Zároveň sú vláda aj opozícia v Poľsku rukojemníkmi vlastného postoja: v podstate bezpodmienečne podporujú Ukrajinu, kým bojuje proti Rusku. 

Za týchto okolností poľskí politici naliehavo potrebovali nejaký verejný krok, ktorý by poľskej spoločnosti demonštroval, že Varšava nezmenila svoj postoj voči „Volyňskému masakru“.

Preto 4. júna 2025 poľský Sejm schválil zákon, ktorým sa 11. júl vyhlasuje za Deň pamiatky Poliakov – obetí genocídy spáchanej OUN a UPA na východných územiach Druhej Poľskej republiky. 

Hlasovalo zaň 435 poslancov zo 436 prítomných, iba jeden sa zdržal hlasovania. 2. júla tento zákon podpísal poľský prezident Andrzej Duda, čo znamená, že 11. júla sa spomienkové podujatia v súvislosti s výročím začiatku „Volyňského masakru“ uskutočnili už pod novým názvom.

Nejde tu však len o premenovanie dňa pamiatky.

Po prvé, na rozdiel od rozhodnutia z roku 2016 je jasne uvedená národnosť obetí genocídy – Poliaci, a nie abstraktní „občania Druhej Poľskej republiky“. Po druhé, konkrétne sú pomenované organizácie, ktoré spáchali genocídu Poliakov – OUN a UPA, ktoré sú teraz na Ukrajine oslavované, a nie iba „ukrajinskí nacionalisti“. 

No a napokon, dnešná západná Ukrajina je v zákone nazývaná „východnými územiami Druhej Poľskej republiky“, čo v Kyjeve vyvolalo mimoriadny hnev. 

Bojovník podľa vz.ru z 11. 7. 2025

Podľa maďarského predsedu vlády Viktora Orbána to bude vtedy, keď budú nútení priznať, že Európska únia a Ukrajina prehrali konflikt s Ruskom.

„Trpká chvíľa nastane keď európski lídri, s výnimkou nás a Slovákov, budú musieť priznať, že sa riadili nesprávnou stratégiou a preto prehrali. Takže si myslím, že Európska únia už túto vojnu prehrala a Ukrajina sa drží na fronte, hoci ustupuje, ale myslím si, že aj Ukrajina prehrala,“ povedal Orbán v rozhovore pre YouTube kanál Patriot.

Viktor Orbán zdôraznil, že tento konflikt „nedá sa vyhrať na fronte, dá sa ukončiť iba diplomatickou cestou.“ Podľa neho príde „smutný a trpký moment“ pre európskych lídrov, ktorí dlho nečelili porážke, a to „bude mať veľmi vážne dôsledky pre európsku politiku“ a zatiaľ to „má vážne dôsledky pre európsku ekonomiku“.

Maďarský premiér tiež dodal, že Rusko nemôže utrpieť porážku na Ukrajine, keďže je jadrovou veľmocou. Prednedávnom tiež vyhlásil, že Európa a Spojené štáty minuli na Ukrajinu celkovo 310 miliárd eur, čo je ich „nočná mora“.

Keby sa tieto peniaze investovali do európskej ekonomiky, Európania by dnes žili oveľa lepšie, bolo by možné „robiť zázraky“, ale tieto peniaze „zhoreli“.

Podľa neho sa Západ, ktorý si neuvedomuje novú realitu v konflikte na Ukrajine, úplne mýli a za túto chybu zaplatí vysokú cenu.

Bojovník

Mestské noviny Lučenec sa vo svojich vydaniach 10 a 11 z tohto roku vskutku záslužne venovali „80. výročiu víťazstva nad fašizmom“.

V oboch vydaniach však zaujali skôr postoj obete a nie „víťazstva“. Ani v jednom prípade totiž nespomenuli kto koho porazil! Že si pripomíname víťazstvo nad nemeckým nacizmom, ktorý porazila hlavne sovietska Červená armáda a na našom území, a teda aj do Lučenca, slobodu priniesla aj Rumunská kráľovská armáda. Sever Slovenska oslobodzoval aj 1. čs. armádny zbor v ZSSR.

Naša čitateľka Mária nám k tomu napísala, že ani „antifašisti nechcú počuť pravdu“! Zrejme tým reagovala na obsah vystúpenia predstaviteľa Oblastného výboru SZPB v Lučenci Jozefa Cerovského. Je však možné, že to len autor článku ho takto „okresal“.  

Za nevedomosť autora Filipa Mózera sa však dá považovať jeho názor, ktorý uviedol v 10. vydaní mestských novín. Že „Slovensko si 8. mája pripomína Deň víťazstva nad fašizmom – deň, kedy v roku 1945 nadobudla účinnosť bezpodmienečná kapitulácia nacistického Nemecka“.  

Falzifikáciou je to preto, lebo sa to nezakladá na objektívnej dejinnej pravde! 8. mája 1945 bola kapitulácia Nemecka „len“ podpísaná, no účinnosť mala od prvej sekundy, teda od 00.01 hod., 9. mája 1945.

V podstate teda ani my naším štátnym sviatkom neoslavujeme prvý deň európskeho mieru, ale porážku nemeckého nacizmu, ktorý to uznal svojou kapituláciou!

Vladimír Mikunda, hovorca SZPB 9. 7. 2025  

Založený bol 30. júna v Moskve a jeho členom je aj ochranca objektívnej historickej pravdy o protifašistickom odboji, predseda ZO SZPB Nitra-kraj Slavomír Fijalka.

Na otázku o úlohe tohto medzinárodného frontu povedal, že v jeho úsilí bude dominovať ochrana pamätníkov protifašistického odboja a historických faktov spojených s 2. svetovou vojnou.

Vo výbore sú aj David Sýkora z ČR, Elena Gradecková z Moldavska, Oryngul Ismagulova z Kazachstanu, Ajtmamat Rachmanov z Kirgizska, Diana Aleksijeva z Bulharska a Aleksandr Užanov z RF.

– r – 

Dňa 21. júna 2025 sa uskutočnilo spomienkové zhromaždenie 80. výročia vypálenia Kališťa, obce, ktorá jediná nebola po vojne obnovená. Pieta sa koná pod názvom Stretnutie generácií a v tomto roku už bolo 19-te.

Netreba skrývať, že od čias, ako bola organizácia „Stretnutia“ odňatá jeho zakladateľovi, banskobystrickému oblastnému výboru SZPB, významne sa znížil počet sem prichádzajúcich. V tomto roku ich bolo len do päťsto, hociešte prednedávnom sme návštevníkov rátali na tisíce a autobusy na asi dve či tri desiatky. 

Počas tohtoročného Stretnutia generácií moderátor Maroš Čupka privítal prezidenta SR Petra Pellegriniho, verejného ochrancu práv Roberta Dobrovodského, generálneho riaditeľa Sekcie personálnych a sociálnych činností MO SR Martina Rimeša, genmjr. Martina Michalka a ostatných predstaviteľov OS SR, zástupcov veľvyslanectiev ČR a USA, podpredsedu BBSK Mikuláša Pála, primátora B. Bystrice Jána Nosku, riaditeľa Múzea SNP Mariána Uhrína, členov Predsedníctva ÚR SZPB a ostatných členov Zväzu, zástupcov Pamätníka Lidice, zástupcov okolitých vypálených obcí…  

S príhovormi vystúpili vojnový veterán Vladimír Strmeň, prezident SR Peter Pellegrini a predseda OblV SZPB v B. Bystrici Ján Pacek.

Zaznelo v príhovoroch

„18. marca 1945 delil Kalište len jeden týždeň od oslobodenia. Dedinka sa zobúdzala, keď do nej skoro ráno vpadli nemeckí vojaci, aby začali dielo skazy. Ozývala sa streľba, zomierali nevinní ľudia zvlášť krutým a bolestným spôsobom,“ povedal počas 19. stretnutia generácií v Kališti prezident SR Peter Pellegrini. Povedal aj to, že jeho morálnou povinnosťou je pripomínať „občanom Slovenska hrozivú udalosť, ktorá sa tu odohrala. Aby spomienka na ňu nikdy nevybledla. Aby ostávala v našej národnej pamäti a v našich génoch ako veľké varovanie, ako výstraha pred opakovaním sa dejín a ich najtemnejších kapitol“. „Pretože Kalište je symbolom utrpenia nevinných ľudí!“

Priamy účastník protifašistického odboja Vladimír Strmeň o tunajšom utrpení riekol: „Bolo to takto“!

„18. marca bola nedeľa, všade bolo veľa snehu, mráz okolo 15 stupňov, do stráže na stanovište č. 1 som nastupoval o 00.00 hod., kde som mal službu až do 02.00 hod.,“ uviedol a dodal, že Kalište bolo prepadnuté a obsadené o piatej ráno, fašisti prepadúvali dom za domom. „Čo sa dalo vyrabovali a takmer polonahých obyvateľov z domov povyháňali alebo na mieste zastrelili. Pri dome Alexandra Bučku zastrelili Júliu Bučkovú, matku dvoch detí a Tonku Komorovú len preto, že si chceli ísť zobrať kabáty.“

Takýto osud postihol aj A. Bučku a dvanásť partizánskych pacientov s ošetrovateľkou v poľnej nemocnici… 

„O niekoľko hodín ostali z Kališťa len obhorené komíny, dva drevené domčeky s malou kaplnkou a cintorínom, ako smutný výkričník ničivej sily fašizmu. Zhorelo štyridsať domov,“ zdôraznil Vladimír Strmeň a pripomenul, že za obeť tu padlo 36 ľudských životov, z čoho bolo 9 upálených zaživa.

Oblastný predseda SZPB Ján Pacek osobitne privítal zástupcov siedmich oblastných organizácií SZPB. Aj toto je fakt, že novodobí organizátori Stretnutí generácií budú mať čo robiť, aby sa vyrovnali doterajším osvedčeným! Pretože tí ich sem vedeli prilákať okolo tridsať. 

V príhovore uviedol, že autorom myšlienky oživenia Kališťa bol v roku 2004 oblastný výbor SZPB v B. Bystrici, ktorý sa toho chopil v spolupráci s Múzeom SNP.

Ján Pacek vidí dôvod zmeny organizátora už tretieho Stretnutia generácií v tom, že SZPB neboli pridelené dostatočné prostriedky na činnosť pre 35 oblastných organizácií.

Tieto jeho slová však treba aj konkretizovať. Pri vláde I. Matoviča bol SZPB z kapitoly MV SR pridelený príspevok vo výške asi polovičky príspevku od predchádzajúcej vlády R. Fica, čiže asi 250 tisíc eur.

Od súčasnej vlády dostal SZPB v roku 2024 príspevok z kapitoly MV SR, na čele ktorého stojí predseda strany Hlas SD, o ďalších 50 % menej z toho, čo mu dala vláda OĽANO. Prečo? Niekomu asi veľmi záleží, aby sa všetky tradície okolo 2. odboja „nenápadne“ utlmovali.  

Ján Pacek si je veľmi vedomý tohto skutočného vzťahu protifašisticky tváriacej sa politiky voči nášmu občianskemu združeniu, no napriek tomu vyzýva verejnosť, aby bojovala za zachovanie pamiatky Kališťa a spomienky na jeho tragédiu, spôsobenú nemeckými „nadľuďmi“.

„O udalostiach, ktoré sa tu stali, ste už mnohokrát počuli. Áno, sme povinní ich stále pripomínať, hlavne mladej generácii, ktorá je ovplyvňovaná názormi protichodných prúdov s iným ideologickým zameraním!“ – neochvejne vyzval aj účastníkov tohtoročného Stretnutia generácií.  

Na záver…

…použijem slová z prejavu Petra Pellegriniho, že hoci malo byť Kalište navždy vymazané z mapy, život sa doň predsa len vracia. „Vraciame ho sem my, tým, že sa tu stretávame, že tu vyrástol Sad života, ktorý založili ľudia z obcí s podobným pohnutým osudom,“ podčiarkol.

Riaditeľ Múzea SNP Marián Uhrín mi v tento deň povedal, že oficiálne už máme v zozname vypálených 140 miest, obcí a osád a tri ďalšie sú momentálne v preverovaní! 

Tohtoročná novinka

V piatok 20. júna 2025 navštívili Kalište mladí ľudia z mnohých kútov Slovenska, ktorí od prítomných historikov mohli počuť, čo sa tu naozaj dialo. Asi zároveň precítili aj to najdôležitejšie – čo znamená mier a čo znamená sloboda!

Prečo sa však v Kališti nestretli s nami, to je naozaj „záhada“!

Vladimír Mikunda

Vytláčanie SZPB z pozornosti verejnosti sa udialo aj na Kališti, pretože z jeho oficiálnej delegácie moderátor neprivítal menovite nikoho!  

Čestné miesto medzi hosťami patrilo Vladimírovi Strmeňovi.

Ľudia ocenili, že Peter Pellegrini prišiel do Kališťa aj v deň, keď mala jeho bývalá strana Hlas SD snem.  

V popredí Ján Pacek s Máriou Švikruhovou z Cinobane. V pozadí vľavo tajomník ÚR SZPB Zdenko Marton a podpredseda ÚR SZPB Juraj Drotár.

Aj tento rok len jeden rečník a len raz spomenul, že to, čo sa udialo v Kališti, má na svedomí nemecký nacizmus a nie iba nejaký neidentifikovaný nacizmus a fašizmus bez národnosti.