Tlačové vyhlásenie SZPB

Slovenský zväz protifašistických bojovníkov sa oboznámil so stanoviskom Slovenského protifašistického hnutia (SPH) voči návrhu poslanca Juraja Krúpu na zmenu zákona „o protifašistickom odboji a pôsobnosti SZPB…“.

Konštatujeme, že keby nás nebolo, ani poslanec Krúpa, ani SPH by sa nemali kým a čím zaoberať.

Na začiatok však treba predovšetkým odhaliť faloš, ktorú SPH šíri. Vraj „vzniklo ako reakcia a odmietnutie politicky a ideologicky chybných krokov terajšieho vedenia SZPB“.

Nie je to pravda! SPH vytvorili renegáti, ktorí odmietli akceptovať a podriadiť sa rozhodnutiam 18. zjazdu SZPB. Ten im totiž zrušil ich zámery s obsadením funkcií, ako ich mali vymyslené. Počujte renegáti, chcete povedať, že to nie je pravda? V tom prípade môžeme konkretizovať kto z vás mal akú funkciu v SZPB vyhliadnutú, ak by sa bol do čela Zväzu dostal vami preferovaný kandidát Jozef Ťažký.

Voči špinavému klamstvu týchto renegátov, že „dnešné vedenie SZPB zneužíva historické zásluhy Červenej armády pri oslobodzovaní Česko-Slovenska od nacistickej nadvlády a od klérofašizmu na Slovensku, na obhajobu Putinových imperiálnych ambícií,“ sa SZPB ohradzuje s maximálnou ostrosťou a vyzýva podpísaných tvorcov tohto stanoviska, aby svoje slová dokázali!!!

Rovnako tak, aby dokázali „spájanie sa dnešného vedenia SZPB s extrémnou pravicou a profašistickými politickými hnutiami či osobami“.

Autori stanoviska by vraj potrebovali „zrušenie monopolu SZPB reprezentovať protifašistické hnutie na Slovensku“. Nuž k tomu treba dodať len dejinnú objektivitu. Že Slovenský zväz protifašistických bojovníkov nezaložili nejakí renegátski odpadlíci, ale priami bojovníci s nemeckým nacizmom a fašizmom a jeho spojencami, zoskupení v piatich historických odbojových skupinách: Vojaci 1. čs. armády na Slovensku; Vojaci zahraničných a spojeneckých armád; Partizáni v SNP a v zahraničí; Letci, bojovníci v SNP a v zahraničí; Väzni nacistických zajateckých a koncentračných táborov.

SZPB aj dnes neochvejne reprezentuje a ctí si pamiatku práve týchto našich predkov. O čo nás chce SPH pripraviť, keď požaduje „zrušenie monopolu SZPB reprezentovať protifašistické hnutie na Slovensku“? O toto dedičstvo?

Nemalo by Slovenské protifašistické hnutie, ak chce byť reálnym protifašistickým hnutím, radšej začať od piky? Čiže prakticky dokázať, že nepozostáva len z renegátskych karieristov, ale aj z ľudí, ktorí vedia nielen tárať a osočovať, ale aj protifašisticky pracovať. Zatiaľ boli totiž videní len na nami organizovaných podujatiach.

Hovorca SZPB Vladimír Mikunda

V Bratislave, 18. apríla 2024

„Po rokoch útlaku svitol aj nad Bánovcami deň slobody…

Veríme, že história nakoniec rozhodne v prospech odvážnych a spravodlivých, že do dejín sa zapíše ako víťaz ľudskosť, pochopenie a mier.“

Presne týmito slovami otvorila moderátorka osláv oslobodenia Bánoviec nad Bebravou 5. apríla 2024 pietny akt kladenia vencov, na ktorom privítala primátora Róberta Gašparíka, poslancov NR SR Michala Kapuša a Michala Barteka, poslankyne TSK Rudolfu Novotnú, Máriu Hajšovú (je aj zástupkyňou primátora), Zuzanu Malčekovú (je aj starostkou obce Uhrovec), predsedu ČSBS Jaroslava Vodičku, predsedu SZPB Viliama Longauera, tajomníka ÚR SZPB Zdenka Martona, zo SZPB predsedníčku a podpredsedníčku miestnej ZO SZPB Emíliu Peťovskú so Zuzanou Lajčiakovou a ďalších tunajších funkcionárov, miestnych samosprávnych poslancov a poslankyne.     

Hudobný doprovod zabezpečila dychová hudba Boboťanka, vedená Miroslavom Koreňom.

Primátor Róbert Gašparík v príhovore zdôraznil, že „naše mesto pred 79 rokmi oslobodili zväzky rumunskej 1. armády v zostave hrdinskej sovietskej 53. armády“. „Do Bánoviec vstúpili ráno 5. apríla 1945, no mnohí z nich sa už domov nikdy nevrátili. Ich hrdinstvo a rozhodnosť, s akou odišli od svojich blízkych, si zaslúžia našu vďaku, lebo aj ich zásluhou môžeme dnes žiť v mieri.“

Presne v takomto duchu úcty k objektívnym dejinám sa niesli aj ostatné príhovory a zdravice. Nezabudli tiež pomenovať spúšť, ktorú nemeckí nacisti po sebe zanechávali.

Primátor sa v príhovore pozrel aj na súčasnosť, keď zdôraznil, že vybojovaný mier práve dnes nie je samozrejmosťou. „Chcem apelovať na nás všetkých, aby sme spoločne nedovolili zabudnúť na zverstvá, ktoré fašizmus napáchal… Správajme sa, prosím, zodpovedne, aby sa už nikdy neopakovali!“

Aj Jaroslav Vodička a Viliam Longauer sa zhromaždeniu prihovorili o mieri. Hoci každý trochu inak. „To, čo sa dnes deje, že situácia je iná, za to nemôžu tí, ktorí padli pri oslobodzovaní našej vlasti! To len my sa voči nim u nás staviame macošsky. Berieme to tak, že keď to prišlo z východu, tak je to zlé. Ale nie je to zlé!“ zdôraznil J. Vodička. 

„Nás ani len nenapadne, aby sme zabudli na tých, ktorí nám priniesli slobodu! (…) Želám nám všetkým, aby sme nikdy nezabudli odkiaľ prišla naša sloboda a ako bola dosiahnutá!“

„Pri uvedomení si, že naša sloboda prišla z východu si zároveň kladieme otázku. Musela byť táto vojna vôbec rozpútaná? Asi nie. Dnes však existujú aj u nás sily, ktoré idú proti mieru, proti nášmu šťastiu,“ zdôraznil V. Longauer a podtrhol, že takéto pietne akty „sú našou manifestáciou za mier, za pokoj a za šťastný mierový vývoj… Aká je demokracia, taká je sloboda a taký je aj mierový život,“ dodal.

Vladimír Mikunda

Foto 1: Na bánoveckom cintoríne pri hrobe, v ktorom ležia tunajší partizáni z brigády Jana Žižku.

Foto 2: Spoločná snímka pred pamätníkom Cibislavka pri Bánovciach n/B, na ktorom sú napísané mená padlých hrdinských partizánov z brigády Jana Žižku.  

Foto 3: Príchod k pamätným tabuliam na miesto pietneho aktu. Hneď za dievčatami v krojoch kráča primátor R. Gašparík. 

Foto 4: Poklona funkcionárov SZPB a ČSBS. Zľava: E. Peťovská, Z. Lajčiaková, V. Longauer a J. Vodička.

Foto 5: Slávnostné zhromaždenie.

Vyhlásenie SZPB

Slovenský zväz protifašistických bojovníkov odmieta „legislatívny paškvil“ poslanca SAS. 

Pred pár dňami vyšiel poslanec NR SR za stranu SAS Juraj Krúpa s legislatívnou iniciatívou, ktorou chce absurdne doplniť zákon č. 487/2013 Z. z. o protifašistickom odboji, postavení a pôsobnosti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v znení zákona č. 338/2020 Z. z., ktorým údajne chce „zamedziť zneužívaniu protifašistického odboja, zväzu protifašistických bojovníkov (všimnite si, že ani náš názov nepozná) a jeho akcií na propagáciu ruských režimov popierajúcich a porušujúcich ľudské práva, zamedziť znevažovaniu odkazu SNP na propagáciu proruských naratívov“.

Predsedníctvo SZPB sa stotožňuje s kritickým postojom a stanoviskom našich členov, ako i kritickým postojom štátneho tajomníka MPSVR Branislava Ondruša, ktoré vyslovil 4. apríla na bratislavskom Slavíne pri príležitosti 79. výročia oslobodenia nášho hlavného mesta od nemeckých okupantov.

Vo svojom prejave odsúdil protidemokratický legislatívny návrh poslanca (NR SR) za stranu Sloboda a solidarita Juraja Krúpu, ktorý vedie dlhodobý zákerný boj proti nášmu zväzu. Poslanec Krúpa predložil do parlamentu bezcharakternú novelu zákona o protifašistickom odboji, ktorou nám chce zakázať šíriť dejinnú pravdu o hrdinstvách sovietskych vojakov, o zásluhách Červenej armády i o obetiach komunistických odbojárov…, chce zamedziť vyzdvihovanie Sovietskeho zväzu.

Liberálny poslanec Krúpa chce dosiahnuť presne to, čo neofašisti a neonacisti, a návrat skutočne všeľudového a civilného charakteru osláv výročia SNP označuje za „otvorený priestor pre zneužívanie odkazu SNP“. 

My, členovia SZPB pevne veríme, že tento legislatívny paškvil bude zmetený z rokovacieho programu Národnej rady SR.

Predsedníctvo Ústrednej rady Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a 18 000 jeho členov.

V Bratislave dňa 4. apríla 2024    

3-krát o 79. výročí oslobodenia Bratislavy

Prvej a tretej spomienky sme sa zúčastnili na Slavíne, druhou bolo položenie venca predsedom SZPB Viliamom Longauerom a tajomníkom ÚR SZPB Zdenkom Martonom pri pamätníku Sovietskej armády pri Hviezdoslavovom námestí. (Stále nám tu nesedí nápis „Sovietska armáda“, pretože tá vznikla z Červenej armády až v roku 1946. Na google mape je to však uvedené správne: „Víťazstvo – pamätník oslobodenia Červenou armádou“.)

Prvé zhromaždenie…

…organizoval bratislavský oblastný výbor SZPB a okrem vedenia SZPB sa ho zúčastnili poslanec NR SR Štefan Gašparovič a štátny tajomník MPSVR Branislav Ondruš, ktorý vystúpil s hlavným prejavom. Spomenul v ňom aj nedávno zosnulú partizánku Annu Bergerovú, ktorá na pietach na Slavíne nikdy nechýbala.

Hlavným posolstvom, ktoré toto zhromaždenie vyslalo, bola opätovne vyjadrená úprimná vďaka našim osloboditeľom – hrdinskej Červenej armáde, Rumunskej kráľovskej armáde, 1. čs. armádnemu zboru v ZSSR a partizánom z 33 národov sveta.

Avšak od Branislava Ondruša tu zaznel aj iný pohľad na hrdinstvo. Na dnešné hrdinstvo! Prejavujú ho vraj tí, ktorí sa takýchto podujatí neochvejne zúčastňujú, pretože nielen v našej spoločnosti sa „po takmer osemdesiatich rokoch z dôsledného antifašistického postoja stáva tiež, pomaly, hrdinstvo“. A že „najodhodlanejšou, najaktívnejšou a najtrestanejšou zložkou civilného odboja boli komunisti a ich ilegálne štruktúry“.   

Samozrejme, že B. Ondruš neopomenul ani „bezcharakternú novelu zákona o protifašistickom odboji“, od poslanca za SAS Juraja Krúpu, „ktorý vedie dlhodobý boj proti nášmu zväzu“ a „chce nám ňou zakázať šíriť pravdu o hrdinstvách sovietskych vojakov, o zásluhách Červenej armády, o obetiach komunistických odbojárov…“.  

Druhé pietne zhromaždenie…

…zorganizoval predseda vlády SR Robert Fico, ktorý na ňom privítal veľvyslancov Ruska, Bieloruska, Kazachstanu a Azerbajdžanu. Veľvyslanci západných štátov odmietli na Slavín prísť! A to vraj preto, lebo tam boli prítomní veľvyslanci Ruska a Bieloruska. My k tomu dodávame, že radi sa predvádzajú na Ukrajine, kde už úplne prirodzene mašírujú potomkovia banderovcov. Tých banderovcov, ktorí k nám prišli potláčať SNP! Čiže rozumej, ktorí nám nechceli dovoliť, aby sme sa vymanili spod nacistickej čižmy. A radi by, aby sme ich nacistický režim dnes aj vojensky podporovali.

S hlavným príhovorom vystúpil Róbert Fico a hneď na úvod odovzdal všetkým pozdrav od bývalého českého premiéra a prezidenta Miloša Zemana, ktorému zdravotný stav neumožnil navštíviť nás osobne. My spoločne „máme svoju pravdu o 2. svetovej vojne a túto pravdu si nedáme zobrať“.

„…pravda o Druhej svetovej vojne, veď to je, preboha, základ nášho bytia, veď to je základ usporiadania sveta po 2. sv. vojne, je to základ mierového usporiadania medzinárodného spoločenstva. Nesmieme dovoliť, aby nám túto pravdu ukradli! Vtedy sa staneme veľmi ľahkou korisťou a mnohí si želajú, aby sa malé suverénne krajiny stali korisťou ľahkou a stráviteľnou.

Múdry človek, Vlado Mináč, to povedal raz veľmi perfektne“ „dejiny sa dajú na chvíľku znásilniť, ale treba vedieť, že dejiny sa potom vždy poriadne vypomstia“.

Áno, je pravda, že sú tu tendencie spochybňovať úlohu národov bývalého Sovietskeho zväzu v 2. sv. vojne. A to nie sú tendencie náhodné, to sú úmyselné konania! Cez médiá, mimovládne organizácie, pomaly sa nám to tlačí do škôl a začína sa vytvárať obraz, že to všetko bolo úplne inak, ako bola skutočná historická pravda o Druhej svetovej vojne,“ zdôraznil R. Fico a vyzval stretávať sa „tu, na tomto mieste, pretože Slavín je našou Sochou slobody“.

V ďalšom predseda vlády pripomenul strašný historický fakt zo septembra 1941, keď sa Hitler v rozhovore s rumunským ministrom zahraničných vecí nechal počuť, že „mojim poslaním je vyhubiť Slovanov“! R. Fico takúto genocídu Slovanov prirovnal s vyhubením amerických indiánov.        

„To nad týmto máme my zatvárať oči? Odpovedám veľmi jasne: Nikdy!“

Pán premiér, ďakujeme ti!

Nechal sa hneď na začiatku počuť podpredseda NR SR Andrej Danko. „Pán skutočný premiér Róbert Fico ďakujeme ti, že si konečne zorganizoval oficiálne stretnutie na Slavíne tak, ako sa na hrdú slovenskú vládu patrí!“

V ďalšom sa zdôveril, že nevie pochopiť ako môžu dnes bojovať proti sebe dva bratské slovanské národy. „Zamýšľam sa aj nad tým, do akej pozície nás tlačia voči Českej republike.“

„Aj na ukrajinsko-ruských vzťahoch vidíme, aké nebezpečné je nechápať históriu, aké nebezpečné je podceňovať otázku národnostných menšín, aké nebezpečné je nechať sa veľmocami provokovať a aké ľahké je ľudí rozvadiť?“

„Aj my tu máme ľudí, ktorí majú svoju filozofiu založenú na hádkach. Ale prečo nás rozhádajú? Prečo jatria rany, prečo spochybňujú jasnú pozíciu banderovcov? S jediným cieľom – aby nás ovládali!!!“

Slovo syna osloboditeľov

Ruský veľvyslanec sa zhromaždeniu prihovoril vo svojej materčine. Prítomní mu však rozumeli a niekoľkokrát sa mu za jeho slová odvďačili potleskom.   

„Vyjadrujem srdečné ďakujem za chrabrý postoj pri obhajovaní pravdy, za obhajobu pravdy o Druhej svetovej vojne, za obhajobu pamiatky na tých ľudí, ktorí sa z tejto vojny nevrátili. Je to veľká strata pre náš veľký sovietsky ľud.

27 miliónov padlých. Každá rodina stratila niekoho zo svojich blízkych a mnohí ležia tu, na Slavíne. Mnohí sú pochovaní v slovenskej pôde inde. Celkovo šesťdesiattri a pol tisíc ľudí.

Cestujem po vašej krajine a vidím, ako sa pozorne staráte o tieto hroby. Vidím, že pri výročiach oslobodenia obcí sa na nich objavujú kvety. Ďakujem vám za vašu pamäť!“

Ruský veľvyslanec ukončil príhovor myšlienkou básnika Roberta Roždestvenského o zachovávaní pamäte: „Mŕtvi ju nepotrebujú, potrebujú ju živí!“

Členovia SZPB prišli na Slavín s pocitom hrdosti,

…aby sme si pripomenuli 79. výročie oslobodenia hlavného mesta Slovenska, Bratislavy, zdôraznil na začiatku svojho príhovoru predseda SZPB Viliam Longauer.

Vyjadril, že „všetci máme dobrý pocit, že sme sa tu mohli stretnúť a povedať si niekoľko dobrých slov na povzbudenie do ďalšej činnosti“. O Červenej armáde, ako našej osloboditeľke, uviedol, že si splnila svoju misiu, keď oslobodila vyše polovicu Európy. Zdôraznil pri tom, že „na obdobie fašisticko-nacistickej poroby nikdy nesmieme zabudnúť. Naopak, musíme urobiť všetko, aby ďalšie generácie poznali svoje vlastné, pravdivé dejiny“.

„Rany minulosti sa už zahojili, ale jazvy po nich zostali! A práve tie musíme vysvetľovať,“ podtrhol a vyzdvihol pri tom výchovu mladej generácie v rodinách.

Na záver zdôraznil, že Slovenský zväz protifašistických bojovníkov je otvorenou mierovou spoločenskou organizáciou, ktorá ľudí spája a nie rozdeľuje!

Vladimír Mikunda

Foto 1: Členovia bratislavskej oblastnej organizácie SZPB.

Foto 2: Za Ústredie SZPB položili doobeda veniec zľava: V. Dobrovič, Z. Marton, V. Longauer a J. Kaňuk.

Foto 3: Členovia SZPB.

Foto 4: Pri pamätníku Sovietskej armády.

Foto 5: Pri poobedňajšom kladení vencov delegáciu Ústredia SZPB predstavovali zľava: Predseda rozhodcovskej komisie ÚR SZPB Jozef Dolník, tajomník ÚR SZPB Zdenko Marton a predseda SZPB Viliam Longauer.

Vyhrali sme! Máme pravého protifašistického prezidenta

Mierová a protifašistická pravda Petra Pellegriniho zvíťazila na celom Slovensku, keď okrem Bratislavy, porazila aj vojnové štváčstvo a zmierenie sa s koloniálnym područím protikandidáta.

Z hľadiska našich dejín to nie je nič výnimočné, Bratislava bola taká aj v auguste 1944, keď sa jej sedemtisícová vojenská posádka nechala odzbrojiť tisícovke Nemcov. Náš spoločný protifašistický postoj symbolizuje aj tento náprah na chlapské podanie ruky Petra Pellegriniho a tajomníka ÚR SZPB Zdenka Martona týždeň pred druhým kolom volieb pred Holubyho chatou na Veľkej Javorine.

– r -, snímka V. Dobrovič

CHMELÁR: SLOVENSKO SA VEDOME PODIEĽALO NA NAJVÄČŠOM ZLOČINE NATO

Eduard Chmelár, politológ: Nie ruskou inváziou na Ukrajinu, ale nezákonným bombardovaním Juhoslávie a následným odtrhnutím alebo (ako to hovoria Srbi) ulúpením Kosova sa začal postupne rúcať svetový poriadok vytvorený po roku 1945 a spečatený Chartou OSN.

Mnohí by radi zabudli, ale na toto im nesmieme dovoliť zabudnúť. Pred 25 rokmi, 24. marca 1999 o 19.30 hod. zaútočili spojenecké vojská NATO na bývalú Juhosláviu. Operácia Spojenecká sila bola uskutočnená v rozpore s medzinárodným právom, bez mandátu OSN a je najväčším zločinom Severoatlantickej aliancie v jej dejinách. V priebehu troch mesiacov spojenci zničili 34 mostov, 9 nemocníc, 300 škôl, zbombardovali ropnú rafinériu, rozvod vody, elektrárne a štátnu televíziu, čo Amnesty International označila za vojnový zločin. Bomby NATO zasiahli aj osobný vlak, autobus, tržnicu, čínsku ambasádu či konvoj utečencov. Zbombardované boli továrne na výrobu liekov, topánok, automobilov, elektrospotrebičov, cigariet. Severoatlantická aliancia navyše použila pri náletoch aj zakázané kazetové bomby. Zahynulo pri tom 552 srbských vojakov, vyše 2500 civilistov, 5 000 ľudí bolo zranených, takmer milión ľudí prišlo o prácu a celkové ekonomické škody sa vyšplhali na 30 miliárd dolárov.

Tento medzinárodný zločin mal oveľa závažnejšie ďalekosiahle dôsledky na medzinárodný systém, ako si strojcovia a obhajcovia tejto vojenskej agresie pripúšťajú. Nie ruskou inváziou na Ukrajinu, ale nezákonným bombardovaním Juhoslávie a následným odtrhnutím alebo (ako to hovoria Srbi) ulúpením Kosova sa začal postupne rúcať svetový poriadok vytvorený po roku 1945 a spečatený Chartou OSN. Odrazilo sa to aj na bezprostredných reakciách po vyhlásení nezávislosti kosovskej provincie koncom februára 2008. Vtedajší arménsky premiér Serž Sarkisian vyhlásil, že jeho krajina sa bude usilovať o to, aby bol azerbajdžanský región Náhorný Karabach uznaný za samostatný štát. Separatistickí lídri dvoch gruzínskych regiónov, abcházsky prezident Sergej Bagapša a prezident Južného Osetska Eduard Kokojty informovali, že v blízkej budúcnosti sa obrátia na Rusko a OSN so žiadosťou o uznanie ich nezávislosti. Predstavitelia Turkov na Cypre sa nechali počuť, že keď Kosovo vyhlásilo nezávislosť, nemajú ani oni na čo čakať. Prezident Republiky srbskej v Bosne a Hercegovine Rajko Kuzmanovič veľavravne vyhlásil, že na podobný akt, aký práve uskutočnilo Kosovo, čakajú desiatky ďalších regiónov v Európe. Vytvorenie nezávislého štátu albánskej menšiny vrelo privítalo aj Podnestersko (časť Moldavska) a všetky maďarské menšiny v Karpatskej kotline.

Smrteľnú ranu starému svetovému poriadku dala invázia „koalície ochotných“ na čele s USA do Iraku, rozbitie Líbye a vojenská intervencia v Sýrii a Jemene. Čudovať sa, že za týchto okolností Rusko rezignovalo na spoluprácu so Západom, ktorú opakovane bezvýsledne ponúkalo, a začalo obnovovať vlastnú sféru vplyvu, môže len patologický pokrytec. Svetový poriadok sme dávno pred konfliktom na Ukrajine rozbili my, Rusi ho už len dorazili. Napokon, popredný svetový intelektuál a najväčší žijúci americký disident Noam Chomsky nedávno otvorene vyslovil to, nad čím uvažujem už dva roky, ale (priznám sa) nenašiel som odvahu povedať to priamo, lebo je to síce faktograficky pravdivé, ale voči obetiam cynické.

Profesor Chomsky upozornil, že v porovnaní s americkou inváziou do Iraku (o izraelskej agresii v Gaze ani nehovoriac) konalo Rusko až dosiaľ umiernene a zdržanlivo. K rozsiahlemu zničeniu infraštruktúry, ako sme to videli v Iraku, na Ukrajine nedošlo. Rusko by to bezpochyby dokázalo, mohlo by zaútočiť na zásobovacie linky v západnej časti Ukrajiny a fakticky ochromiť Kyjev, ale neurobilo to. Keď sa ho novinár spýtal, či tým naznačuje, že Rusko bojuje na Ukrajine humánnejšie ako Spojené štáty v Iraku, Chomsky dôrazne zopakoval: „Nenaznačujem to, je to zrejmé. Dokonca aj delegácia inšpektorov OSN musela byť z Iraku stiahnutá, pretože útok Američanov a Britov bol taký krutý, že pod tou extrémnou paľbou sa nedalo existovať. To je ich štýl vojny… Keď USA a Británia rozbíjali Bagdad na kusy, išli snáď zahraniční lídri navštíviť Bagdad? Nie, pretože keď idú USA a Británia do vojny, rozsievajú hrôzu a ničia všetko, čo im príde do cesty: komunikácie, dopravu, energetiku – všetko, vďaka čomu funguje spoločnosť… Napokon, porovnajte si počty civilných obetí v Iraku a na Ukrajine…“ Viem si predstaviť, že moralisti dostali v tejto chvíli nervový záchvat. Ale pravda nikdy nebýva pohodlná a príjemná.

Vráťme sa však k samotnému Kosovu. Veľmi rozšírenou a zámerne opakovanou demagógiou je mýtus, že bombardovanie Juhoslávie členskými štátmi Severoatlantickej aliancie roku 1999 vyprovokovali etnické čistky Srbov na albánskom obyvateľstve. A to napriek tomu, že túto falošnú verziu vyvrátil vo svojich pamätiach vtedajší vrchný veliteľ ozbrojených síl NATO v Európe Wesley Clark. Odcitujme si kľúčovú pasáž z jeho knihy, v ktorej zachytáva rozhovor medzi ním a šéfkou americkej diplomacie Madeleine Albrightovou. Vtedajšia ministerka zahraničných vecí USA chcela poznať názor vojenského experta, ako Srbi zareagujú na vzdušné údery:

ALBRIGHTOVÁ: Čo musíme robiť, ako môžeme zabrániť ich útokom proti civilistom?

CLARK: Nemôžeme robiť nič. Napriek našim najlepším snahám Srbi zaútočia proti civilistom. Budú to preteky o čas medzi našimi leteckými útokmi so škodami, ktoré im spôsobíme a tým, čo budú môcť robiť v teréne. V krátkom čase uspejú

ALBRIGHTOVÁ: Čo teda budeme robiť?

CLARK: Musíme zväčšiť naše sily, priviezť viac všetkého. Môžeme prevýšiť všetko, čím disponujú, ale nebude to príjemné.

Velenie NATO skrátka s masakrami cynicky rátalo. Práve táto pasáž bola dôvodom, prečo žiadal Slobodan Miloševič pred Medzinárodným trestným tribunálom v Haagu, aby mohol predvolať a vypočuť ako svedka Wesleyho Clarka. Chcel dokázať, že etnické čistky v Kosove prebehli až po ukončení a v dôsledku bombardovania Srbska a Čiernej Hory. Súd mu to však nedovolil.

Celý proces sa tak zmenil na frašku. Politici, skorumpovaní analytici a novinári vykresľovali Miloševiča ako „balkánskeho mäsiara“, démonizovali jeho obraz ako „druhého Hitlera“, hoci dnes vieme, že je to nielen prehnané, ale že o nič menšiu zodpovednosť niesli aj Franjo Tudjman v Chorvátsku, Alija Izetbegović v Bosne, o Hashimovi Thacim z Kosova ani nehovoriac.

Ak si uvedomíme, že ešte v polovici deväťdesiatych rokov Západ oslavoval srbského prezidenta ako mierotvorcu a človeka, „s ktorým sa dá rokovať“, na totálnom obrate v jeho vnímaní je niečo patologické. Záhadná smrť Slobodana Miloševiča vo väzení mnohé otázniky svojsky vyriešila, lebo vďaka mediálnej podpore zmenila obvinenie na rozsudok. Samotný proces bol však z vecnej stránky totálnym fiaskom. Je potrebné uvedomiť si konečné fakty:

Norimberský proces s nacistickými zločincami trval 11 mesiacov. Proces so Slobodanom Miloševičom sa za neporovnateľne lepších technických podmienok naťahoval viac ako štyri roky a za ten čas nebol vynesený jediný rozsudok. Proti juhoslovanskému exprezidentovi bolo vznesených 66 (zdôrazňujem, šesťdesiatšesť) obvinení z vojnových zločinov v Chorvátsku, v Bosne a v Kosove. Ak by bol odsúdený za čo i len jediný z nich, doživotie by ho pravdepodobne neminulo. Napriek tomu mu prokurátori nevedeli dokázať nielen to, že nariadil zverstvá proti civilistom, ale ani to, že o nich vedel.

A ako sa toto všetko odrazilo v našej politike? Tým najnehanebnejším spôsobom. Napriek tomu, že až 90 percent obyvateľov Slovenska s týmto krokom nesúhlasilo, Dzurindova vláda na mimoriadnom utajenom rokovaní povolila prelety amerických bojových lietadiel cez naše územie, a to po tom, čo túto žiadosť Spojených štátov odmietlo nielen neutrálne Rakúsko, ale aj člen NATO Grécko. Slovensko sa tak vedome podieľalo na najväčšom zločine Severoatlantickej aliancie. Došlo nielen k flagrantnému porušeniu Charty OSN, ale aj k porušeniu samotnej Severoatlantlantickej zmluvy. Len dvaja ministri našli odvahu, aby sa zdržali hlasovania: vtedajší minister spravodlivosti Ján Čarnogurský a vtedajší minister pôdohospodárstva Pavel Koncoš. Títo dvaja statoční muži by si zaslúžili štátne vyznamenanie za to, že zachránili česť Slovenska. Prelety bombardérov na nezákonnú vojenskú agresiu podporil aj vtedajší predseda Zahraničného výboru NR SR Peter Weiss, ktorý neskôr uviedol, že to urobil „na základe vtedajšieho chápania záujmu Slovenska“. Vtedajší minister zahraničných vecí Eduard Kukan aj po desiatich rokoch, keď už boli známe všetky negatívne dôsledky vojenského zásahu v Juhoslávii, priam fanaticky trval na tom, že vláda sa zachovala správne a aj dnes by postupoval rovnako.

Takto cynicky sme obetovali nielen princípy mieru a zásady medzinárodného práva, ale aj slovenskú menšinu vo Vojvodine. Jednou z prvých obetí agresie NATO bol 19-ročný Slovák Ján Kukučka z Padiny, obce vzdialenej asi desať kilometrov od Kovačice. Neochránili sme ani vlastných krajanov. Najšokujúcejším zistením je pre mňa spôsob, akým došlo k povoleniu preletov. Pavel Koncoš mi osobne potvrdil, že v čase, keď o tom rozhodovala slovenská vláda, už americké bombardéry prelietavali nad ich hlavami. Znamenalo by to, že sme nerozhodovali ako suverénny štát, ale ako nesvojprávna provincia, že došlo k narušeniu nášho vzdušného priestoru bez nášho súhlasu. Túto verziu nepriamo potvrdzuje aj vtedajší šéf českej diplomacie Jan Kavan, ktorý vo svojich spomienkach uviedol, že generálny tajomník NATO Javier Solana mu v telefonickom rozhovore sucho oznámil, že lietadlá sú už na dráhe a vzlietnu bez ohľadu na to, či to česká vláda povolí.
Táto tragédia je pre mňa srdcovou záležitosťou, pretože prepadnutie Juhoslávie odštartovalo moje verejné angažovanie za mier. Vlastne sa dá povedať, že ma k tomu „dokopala“ moja vtedajšia manželka. Pamätám si to ako dnes. Pozeral som večer v obývačke nesmierne agresívny prejav Billa Clintona, manželka plakala v kuchyni a vzlykala, aby som niečo urobil. A tak som hneď ráno zorganizoval spontánne v uliciach Bratislavy petíciu za zastavenie vojny. Išlo to od srdca. Za niekoľko hodín ju podpísalo vyše 5 000 ľudí. Petičné hárky som zaniesol so svojím kamarátom Ivanom Štefunkom na americkú ambasádu. Áno, dobre počujete: s tým Ivom Štefunkom, ktorý neskôr založil Progresívne Slovensko a dnes ako jeho poslanec obviňuje ministra zahraničných vecí zo „zrady našej zahraničnopolitickej orientácie“… Nuž, aj také veci sa v živote stávajú, každý sme si vybrali vlastnú cestu, ja tú jeho rešpektujem, Ivo bol vždy srdcom liberál, ale pre mňa bol vždy najvyšším priam posvätným princípom mier.
Preto som bol aj prvým Slovákom, ktorý sa na medzinárodnej bezpečnostnej konferencii v júni 2013 v Belehrade ospravedlnil Srbom za to, že sme ich zradili. Slovo zrada je na mieste, pretože Srbi stáli vždy na našej strane. V roku 1848 dodali štúrovským povstalcom zbrane a peniaze. V roku 1938 sa pred naším veľvyslanectvom v Belehrade zhromažďovali tisíce ľudí. Hlásili sa ako dobrovoľníci pripravení bojovať za Česko-Slovensko. V čase, keď našu republiku zrádzali jeden po druhom najbližší západní spojenci, boli Srbi dokázateľne jediným národom ochotným brániť so zbraňou v ruke slobodu Čechov a Slovákov. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy roku 1968 to bol opäť Belehrad, nie Západ, ktorý nám poskytoval najväčšiu pomoc – maršal Tito uvoľnil koridor, ktorým umožnil desaťtisícom našich občanov ujsť z okupovanej vlasti. Preto som cítil vnútornú potrebu ospravedlniť sa v mene všetkých Slovákov, ktorí s hanebným rozhodnutím Dzurindovej vlády nesúhlasili.

A teraz sa dostávame k pointe. Zástupcom slovenskej misie pri NATO, ktorý v roku 1999 osobne vybavoval súhlasné stanovisko Slovenska k preletu amerických bombardérov cez naše územie, nebol nikto iný ako – Ivan Korčok. Ten Ivan Korčok, ktorý sa vyjadroval o „balkánskej mäsiarke“ Madeleine Albrightovej s tou najvyššou úctou. Ten Ivan Korčok, ktorý už ako štátny tajomník rezortu diplomacie v druhej Dzurindovej vláde v roku 2003 pripravil stanovisko, ktoré podporilo nezákonnú americkú inváziu do Iraku bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN. Ten Ivan Korčok, ktorý podporoval a obhajoval všetky vojnové zločiny Spojených štátov. Prosím, spomeňte si na to, keď sa vás bude snažiť nasledujúce dva týždne Ivan Korčok obalamutiť, že je za mier. Nikdy pre mier nepracoval. Vždy stál na strane vojny a aj teraz podporuje jej predlžovanie.

Maďarský premiér Viktor Orbán v piatok upozornil, že rozhodujúce v politike EÚ už nie je to, kto je napravo a kto naľavo, ale kto je za mier a kto je za vojnu. Povedal to veľmi zjednodušene, ale trafil klinec po hlavičke. Prosím vás, dobre si uvedomte, o čo ide v druhom kole prezidentských volieb. Zahoďte osobné mindráky a márnomyseľné výhrady. Spomeňte si, čo tu bolo za Čaputovej a čo hrozí teraz, keď sa svet nachádza v geopolitickom zlome a niektorí ľudia chcú napriek tomu zopakovať tú istú chybu a voliť pokračovanie čaputovskej politiky inými prostriedkami. Vo vašich rukách nie je nič menšie ako rozhodovanie o zásadných otázkach vojny a mieru. Možno to tak dnes nevyzerá a Ivan Korčok sa tvári, že nič nám nehrozí. Ale situácia sa mení tak rýchlo, tak dramaticky, a tento „slovenský Joseph Fouché“ je tak vierolomný človek, že len niekto nezodpovedný alebo vyslovený hlúpy môže znovu dôverovať politike, ktorá už toľkokrát oslabila suverenitu Slovenska. Je to vo vašich rukách, ale toto by ste mali vedieť: je to človek vojny a začalo sa to presne pred štvrťstoročím.

https://www.extraplus.sk/clanok/chmelar-slovensko-sa-vedome-podielalo-na-najvacsom-zlocine-nato (zvýraznený text SZPB)

Návrat hore