júl 2018

Predseda SZPB: Spoločnosť aj teraz potrebuje odbojárov.

MARTIN KRNO

Slovenský zväz protifašistických bojovníkov (SZPB) si pripomína 73.
výročie svojho založenia. Krátko po druhej svetovej vojne vzniklo niekoľko
združení účastníkov druhého odboja, ktoré sa čoskoro spojili do jednej
stavovskej organizácie. Môže byť užitočná pre spoločnosť i v súčasnej
dobe? Na túto otázku odpovedá predseda zväzu Pavol Sečkár jednoznačne:
Určite! Nejde len o pripomínanie si slávnych tradícií, ale aj o to, aby sa
mladšie generácie nenechali zmanipulovať novými nebezpečnými
populistami a extrémistickými názormi.
Onedlho Slovensko oslávi 74. výročie vypuknutia protifašistického
povstania. Je vaša organizácia aj po toľkých rokoch ešte stále prospešná
pre našu spoločnosť?
– Určite je prospešná a potrebná. Naše občianske združenie reprezentuje
žijúcich účastníkov antifašistického hnutia, symbolicky aj tých, čo počas
vojny položili za slobodu svoje životy. Hlavnou úlohou je zachovávať v
povedomí spoločnosti pravdivú históriu toho, čo sa tu dialo pred trištvrte
storočím. Túto tradíciu ďalej rozvíjame, aby i mladšie generácie pochopili,
o čo išlo v národnom Povstaní a aké nebezpečenstvo predstavujú akékoľvek
vojny. Dnes vystupujeme aj proti novým prejavom neofašizmu, neonacizmu a proti iným formám pravicového extrémizmu. Nepoznám inú organizáciu, ktorá by to robila tak dôsledne ako my.
Koľko ešte žije na Slovensku ľudí, ktorí sa aktívne zúčastnili v druhom
odboji?
– Podľa evidencie Sociálnej poisťovne osobitné príplatky k dôchodku vlani
dostávalo okolo 900 osôb, plus približne 3 000 vdov, respektíve vdovcov po
členoch odboja.
Koľkí z priamych účastníkov sú organizovaní vo vašom zväze?
– Približne 700, mnohí sú už imobilní, vážne chorí. Veď zväčša majú 90 rokov a
viac. V našej 18,5-tisícovej členskej základni teda predstavujú vzácnu menšinu,
no viacerí sú naďalej aktívni. Vo svojich obciach a mestách nechýbajú pri

kladení vencov na pamiatku svojich spolubojovníkov, pôsobia vo výboroch
základných organizácií SZPB, chodia na besedy s mládežou.
Napríklad 90-ročný Vladimír Strmeň z Banskej Bystrice vydrží debatovať so
žiakmi aj pol dňa. Bol som s ním na niekoľkých takých podujatiach, vždy som
obdivoval jeho elán a energiu. Deti ho už poznajú, a tak od neho požadujú aj to,
aby im zaspieval niektorú z partizánskych častušiek. Až do dôchodku totiž
viedol v Závodoch výpočtovej techniky dychovku.
Kto má v súčasnosti záujem o prácu v SZPB?
– Roku 2000 sa naša, pôvodne stavovská organizácia, otvorila každému, koho
zaujmú naše humanistické hodnoty a ciele. V prvom rade oslovujeme deti a
vnukov odbojárov.
Nedávno sa v Kališti opäť zišlo vyše tritisíc ľudí. Celé rodiny, neraz i päť
generácií, aj zo tri stovky školákov, pre ktorých sme zabezpečili osobitný
program. Chceme, aby i na zájazdy po pamätných miestach, či už na Jankov
vŕšok, Roh, Duklu, do Liptovského Mikuláša alebo Makova, členovia zväzu
brali so sebou i svoje deti.
A kto sa k vám hlási okrem tých, čo cítia určitú pietu k svojim rodičom a
starým rodičom?
– Niekedy ani nevieme, čo ich vedie do našej organizácie. My sa usilujeme
oslovovať predovšetkým tých, čo pracovali v školstve a štátnej správe.
Lepšie vedia, ako treba vplývať na mladú generáciu a bývajú aj organizačne
zdatnejší.
Medzi novými členmi prevažujú ženy a generácia okolo päťdesiatky-
šesťdesiatky, dôchodcovia i zamestnaní, ktorí si pri významnejších akciách
vezmú dovolenku. Organizujeme však aj špeciálne zájazdy pre mládež, osobitne
pre deviatakov, lebo v poslednom ročníku základnej školy sa na dejepise preberá
druhá svetová vojna. Vezmeme ich do Múzea SNP v Banskej Bystrici, Múzea
holokaustu v Seredi, do Mauthausenu,
Auschwitzu-Birkenau, Terezína či Lidíc.
Aj vy máte v rodine niekoho, kto sa zúčastnil na protifašistickom hnutí?
– Z maminej strany rodina Strieborných pochádzala z Mičinej a Sebedína pri
Bystrici. Všetci štyria strýkovia išli do Povstania. Ujo Jano bol zranený
dávkou z guľometu, no prežil. Z otcovej strany neviem o nikom. Mama sa
vydala po vojne, keď som mal sedem. Až neskôr som sa dozvedel, že môj

biologický otec zahynul počas nacistických represálií v Kremničke.
Po novembri 1989 sa zaznávali rozličné súťaže mládeže zamerané na odboj
počas druhej svetovej vojny. Dozrel čas, aby sa táto myšlienka obnovila?
– V niektorých regiónoch na ne vôbec nezabudli. Pred tromi rokmi sme začali
organizovať vedomostnú súťaž Medzníky druhej svetovej vojny. Čím ďalej, tým
viac učiteľov a žiakov sa do nej zapája. Tohto roku to bola tretina základných
škôl na Slovensku.
Po rokovaní na ministerstve školstva sa súťaž dostala do metodických pokynov
pre riaditeľov škôl súčasne s odporúčaním, aby venovali pozornosť i ostatným
našim podujatiam. V budúcom roku pripravujeme celoštátne kolo.
Z radov SZPB zaznelo veľa kritiky na obsah učebníc dejepisu, najmä
pokiaľ išlo o vysvetľovanie udalostí v 30. a 40. rokoch minulého storočia.
Hovorili ste aj o tom na ministerstve?
– Osnovy sa nemenia. Skôr ide o to, ako sa jednotliví učitelia pripravujú na
hodiny, aké používajú učebné texty. V poslednom období sme celoplošne
distribuovali do školských knižníc publikáciu Slovenské národné povstanie
1944 a knižku Oslobodenie, faktografia II. svetovej vojny. Presadzujeme
tiež, aby sa dejepisári zamerali aj na protifašistický odboj vo svojich
regiónoch. Keď ten žiaci lepšie spoznajú, ľahšie pochopia jeho význam i z
celoslovenského a zo svetového hľadiska.
Tak ako pre väčšinu občianskych združení, kasu so štátnymi dotáciami drží
ministerstvo vnútra. Ako s ním vychádzate?
– Finančné prostriedky, ktoré od neho dostávame, už vzhľadom na počet našich
podujatí nestačia. Veď od roku 2014 do roku 2017 sme ich počet
zdvojnásobili na takmer 1 200, čím nám náklady vzrástli o 35 percent. Na
Slovensku pracuje 35 oblastných a vyše 600 základných organizácií SZPB. Vo
väčších mestách ide o 20 až 30 akcií ročne, určených aj pre širokú
verejnosť. Medzi ne patrí aj 6. október. Národná rada SR na základe našej
iniciatívy pred dvoma rokmi schválila premenovanie tohto pamätného dňa na
Deň hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie. Do pôvodného názvu – Deň obetí
Dukly – sa totiž mohli zahrňovať i padlí príslušníci Wehrmachtu.
Pokúsili ste sa aj o ďalšie legislatívne iniciatívy?
– V roku 2002 dostali účastníci odboja jednorazové odškodnenie, potom dlho

nič, až sa nám roku 2013 podarilo presadiť zákon o protifašistickom odboji a o
postavení SZPB. Podľa neho máme určité povinnosti a štát má voči nám
záväzky. Pripravili sme aj legislatívny návrh o odškodnení sirôt, k čomu od
vojny ešte vôbec nedošlo. Väčšina bola uspokojená, no pre určité
nepresnosti v klauzule nie všetci, čo ma veľmi mrzí. Napokon poslanci
schválili aj zvýšenie príplatku priamym účastníkom odboja z 20 na 70 eur,
hoci v Česku dostávajú raz toľko. Nie sme však spokojní, že sa vdovám
pridalo iba desať eur, na dnešných dvadsať mesačne.
Akú dotáciu od ministerstva vnútra dostávate na činnosť?
– Uplynulé roky to bolo 350-tisíc eur. Teraz nám vzhľadom na prípravu
jubilejných osláv a odborných seminárov, venovaných neofašizmu a ďalším
negatívnym javom, pridelili zo štátneho rozpočtu o 50-tisíc viac. Oblastné
organizácie z toho dostávajú 70 percent. Podrobne musia refundovať faktúry v
zmysle smernice o hospodárení SZPB.
A zvyšných 30 percent ide kam?
– Na činnosť ústredia, lebo my organizujeme školenia, zasadania orgánov,
celoslovenské podujatia, máme i bohatú medzinárodnú činnosť so susednými
krajinami, sme členom medzinárodných organizácií, čo tiež niečo stojí. Platíme
mzdy a odvody za všetkých oblastných tajomníkov.
Od roku 2010 sa nám darí byť v čiernych číslach, dodržujeme schválený
rozpočet.
Škoda, že nám prichádzajú peniaze z ministerstva vnútra neskoro, až koncom
mája, takže prvé mesiace v roku bývajú ochudobnené o činnosť. Menej početné
oblastné organizácie, ktoré majú do 500 členov, dostávajú mesačne 100 až 200
eur, preto prostriedky na mzdy ich tajomníkov sú minimálne. Viac-menej
pracujú na dobrovoľníckej báze. Volení funkcionári v regiónoch nie sú vôbec
platení. Keď sa nejakého oblastného predsedu spýtate na mzdu v SZPB, tak vám
odpovie – dve kávy mesačne.
Ste s balíkom zo štátneho rozpočtu spokojní?
– Keď nastúpila vláda Ivety Radičovej, znížili nám dotácie o tretinu – na
211-tisíc eur. Zväz sa ocitol na hranici zachovania fungovania. Mzdy ani
odmeny nemôžeme našim ľuďom zásadne zvyšovať, lebo nie sme štátna správa
ani lekári či učitelia, hoci robíme aj výchovno-vzdelávaciu činnosť.

Máte aj iné finančné zdroje? Sponzorov?
– Skôr by som povedal – darcov. Získavame peniaze aj z prenájmu časti našej
budovy v Bratislave. Tam sme sa uskromnili, sedíme v kanceláriách po dvoch-
troch. Pritom je nás dokopy na ústredí iba osem.
Zdroje z prenájmu idú predovšetkým na pokrytie nákladov našich tlačovín –
Ročenky odbojára a dvojtýždenníka Bojovník. Šestinu výtlačkov rozdáme
partnerským organizáciám a školám. V zmysle zákona predkladáme i projekty –
ministerstvu obrany či financií. Napríklad na rozšírenie našej stálej expozície
v prízemných priestoroch na Štúrovej ulici 8.
Ako hodnotíte vzájomné vzťahy s verejnou správou?
– Je to rôzne. Napríklad v Banskej Bystrici chystá všetky oslavy okresný
alebo mestský úrad. Radi by sme to presadili na celoštátnej úrovni, kde sa
nedarí stanoviť, kto bude ktoré akcie organizovať. Napríklad na výročí
oslobodenia Bratislavy sa pred obedom 4. apríla uskutočňuje pietny akt na
Slavíne pod kuratelou ruskej ambasády, popoludní organizuje spomienku dole v
meste primátor. Taká dvojkoľajnosť pretrváva aj inde. Nepoznám však na
Slovensku mesto, kde by sa v spolupráci so SZPB nekonali oslavy spojené s
výročím oslobodenia. V menších obciach to už nebýva samozrejmosťou.
Máte pri tom so starostami z nejakej politickej strany problémy?
– V zásade nie. Možno sa nájdu dva-tri prípady, no to je pri celkovom
množstve osláv nepodstatné. Buď starostu presvedčíme o našej veci, alebo ho už
nabudúce nevolíme. Zvyčajne si to každý rozmyslí, lebo v mnohých obciach
naši členovia tvoria pomerne veľkú skupinu aktívnych voličov.
Ako to vyzeralo v predchádzajúcom volebnom období v Banskobystrickom
samosprávnom kraji?
– Väčšina krajských poslancov bola „naša“, iba zo dvaja-traja niekedy Mariana
Kotlebu podporili. Vlani nám odhlasovali 12-tisíc eur a župan to musel
podpísať. Hoci úmyselne až 27. decembra, aby sme to nestihli do konca roka
vyčerpať, no my sme tajomníkov naučili na školeniach robiť tak, aby o peniaze
neprišli.
Vlani sme pred regionálnymi voľbami zorganizovali protestný pochod pred
sídlom župy. Vyzývali sme občanov, aby Kotlebu nevolili. Výrazne pozitívnu
úlohu v súvislosti s jeho porážkou zohrala súčasná ministerka kultúry Ľubica
Laššáková, ktorá bola vtedy predsedníčkou najväčšieho poslaneckého klubu.

Napriek tomu vo viacerých stredoslovenských obciach získavajú vo
voľbách kotlebovci pomerne vysoké percento hlasov. Čím si to
vysvetľujete?
– Nielen mladší, aj tí skôr narodení nerozmýšľajú komplexne. Kotlebovci
svojimi populistickými vyjadreniami nahrávajú i starším voličom, hoci nikdy
nemôžu splniť to, čo nasľubujú. Úspech žnú medzi obyvateľmi, ktorých sociálna
situácia je problematická.
Medzi týmito obcami sú také, ktoré boli donedávna hrdé na svoju
povstaleckú minulosť…
– I pre mňa je nepochopiteľné, že v Ostrom Grúni alebo Kľaku hlasuje za ĽS NS
nad 20 percent voličov. Inde je to 10, 11 percent. Aj som sa raz pýtal
mládencov, ktorí v Bystrici vystupovali na podporu Kotlebu – prečo ste tu?
Čo ja viem – odpovedal mi jeden. A na inej demonštrácii zase na otázku
zareagovali: Zaplatia nám. Nie som vyšetrovateľ, aby som skúmal, kto im
potom v krčme objednáva pivo.
Nemyslíte si, že vyšetrovacie orgány sú voči prejavom pravicového
extrémizmu nadmieru benevolentné?
– Naši členovia sa na schôdzach vyjadrujú, že by proti neofašistom mali
policajti tvrdšie zasahovať. Kritizujú, že sa iba prizerajú. Podľa mňa je
väčšia chyba v prokuratúre a súdnictve, kde akoby nevedeli, o čom majú
vlastne rozhodovať. Sudcovia tancujú na horúcich uhlíkoch, tak radšej
pojednávania odkladajú z mesiaca na mesiac, až sa prípad zametie pod
koberec. Maximálne ohodnotia tieto výčiny ako priestupok. Platí to aj voči
tým, ktorí poškodzujú pamätníky. A keď sa prezident zastane takých
košických „umelcov“, tak čo má robiť policajt?
Budúci rok vás okrem osláv 75. výročia Povstania čaká 17. zjazd SZPB.
Chystáte sa v Poprade prijať nejaké zásadnejšie rozhodnutia do budúcnosti
zväzu?
– Radi by sme omladili náš funkcionársky aktív. To je zlatá niť všetkých
našich opatrení a vyplýva to i z uznesenia predchádzajúceho zjazdu v
Banskej Bystrici. Malo by sa to prejaviť už na oblastných konferenciách, na
ktorých zvolia členov budúcej ústrednej rady. Delegáti by mali navrhnúť aj

niekoho mladšieho za predsedu zväzu. Lebo ja to už ťahám desiaty rok, nech si
to skúsi niekto iný.
PRAVDA 24. júla 2018